3. pôstna nedeľa – „…o troch fázach viery…“
Written by radovan on feb 24, 2016 in - No Comments
3. pôstna nedeľa – 28. 2. 2016
„… o troch fázach viery…“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Lukáš 17, 5
5 Apoštoli povedali Pánovi: Daj nám väčšiu vieru
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Viera je veľké vlastníctvo. Aj keď pre neveriacich sú veriaci ľudia často predmetom výsmechu, pravdou je opak : človek bez viery je ako človek s hendikepom. Čosi dôležité, nejaká schopnosť akoby mu v živote chýbala. Taktiež mu chýba horizont nekonečna, ktorý dáva zmysel mnohým, na pohľad nezmyselným veciam v našom živote. Niektorí si myslia, že viera nás oberá o radosti života alebo že nám bráni život a jeho dary naplno vychutnávať. Ale to nie je pravda. Ktosi raz povedal, že veriaci a neveriaci kráčajú životom ruka v ruke po tej istej ceste. Ibaže keď neveriaci povie : „Ja som už došiel!“, veriaci mu na to povie : „Ja ešte pokračujem ďalej!“ Životom kráčali spolu, vychutnávali ho rovnako, no život pre jedného, aspoň podľa jeho presvedčenia, končí, zatiaľ čo život toho druhého sa nekončí v podstate nikdy.
Čo však je viera, priatelia? Viera má veľa definícií. Jedna z najkrajších je azda táto : Veriť znamená – uznať za pravdu to, čo ti niekto hovorí, kvôli jeho hodnovernosti. Táto definícia sa týka tak viery v človeka ako aj viery v Boha. To, čo platí o viere v človeka, platí aj o viere v Boha. Viera v Boha, aspoň tá zrelá, je výsledkom vývoja. Neprichádza automaticky. Je výsledkom života a púte s Bohom.
Bratia a sestry, ako veriaci ľudia sa často pýtame : Sú pochybnosti vo viere v Boha v poriadku? Sú pochybnosti výsledkom veľkej alebo malej viery, alebo dokonca výsledkom jej úplného nedostatku? V našich slovenských pomeroch sa, žiaľ, pochybnosti vo viere ešte stále považujú za znak nedostatku viery. Ak si niekto začne klásť otázky o viere, o Bohu, o Jeho existencii, o mnohých rozpačitých situáciách z dejín, na ktoré je ťažké v súvislosti s Bohom odpovedať, toho človeka zväčša začnú pokladať za rebela alebo za človeka s malou vierou. Kresťanské spoločenstvo, do ktorého prichádza, mu neraz dá jasne najavo, že takéto otázky nie sú žiadané a pochybnosti vítané.
Ako je to teda s pochybnosťami vo viere? Skutočnou pravdou, ktorú vidíme ako silno prítomnú v životoch mnohých veľkých ľudí viery, je opak : viera bez otázok nie je viera. Je to mŕtva viera. Aj Boh takto „veriaceho“ človeka je mŕtvym Bohom, alebo aspoň veľmi vzdialeným Bohom. Bratia a sestry, skúsme si toto vážne tvrdenie v tejto chvíli vysvetliť!
Viera je jedna z vecí, ktorá sa neriadi podľa logiky. Naopak! Môže byť malá, väčšia, veľká alebo aj obrovská. Viera je, ako hovorí evanjelium o horčičnom zrnku, záležitosťou procesu. Viera je niečo, čo rastie alebo, naopak, umenšuje sa. A keď rastie, nerastie bez nášho vlastného pričinenia. Ako sa to odohráva? Život človeka má v podstate tri fázy : detstvo, dospievanie a dospelosť. Tieto tri fázy sa premietajú do troch oblastí života : telesnej, duševnej a duchovnej. Vývoj v týchto troch oblastiach však u drvivej väčšiny ľudí nejde ruka v ruke.
V oblasti telesnej je to akési automatické. Dieťa sa stáva adolescentom a potom dospelým. Všetko pritom má svoj vymedzený čas. Tento priebeh má jasne vymedzené znaky bez toho, žeby daný jedinec pre to niečo sám robil. Dieťa sa zakaždým stane adolescentom a adolescent dospelým, či chce alebo nie.
V duševnej oblasti to už až také automatické nie je. A tak sa môže stať, že máme adolescentov, ktorí sú fyzicky adolescentmi, no duševne sú ešte deťmi. Alebo máme dospelých, ktorí majú zmýšľanie a správanie adolescentov. Vtedy občas tvrdíme : Ten človek je nezrelý. Alebo : V tom človek čosi nedorástlo.
V tretej oblasti, duchovnej, sa vývoj vymyká automatike načisto. A tak sa môže stať, že máme človeka, ktorý je telesne i duševne dospelým, no po stránke duchovnej je úplným dieťaťom. Ako to poznáme? Aké sú charakteristiky jednotlivých fáz viery? Ako vyzerá zrelá viera? Odpovieme si tak, že charakteristiky duchovnej zrelosti porovnáme s charakteristikami zrelosti telesnej a duševnej.
Scénou, na ktorej sa odohráva detstvo, je rodina. V rodine za normálnych okolností dieťa dostáva všetko. Je ako malý kráľ. Všetci mu slúžia, všetci sa snažia vytušiť jeho potreby a tieto potreby uspokojiť. Dieťa sa nestará, že aj iní majú svoje potreby, alebo žeby sa dokonca ono mohlo postarať o potreby iných. Dieťa je vo svojej podstate egoistickou bytosťou. Dieťa v tejto fáze do seba akosi automaticky absorbuje kultúru, tradície a hodnoty svojich rodičov. Iné alternatívy ho nezaujímajú. Nič iné zatiaľ nepozná. A keď aj o niečom počuje, nevenuje tomu pozornosť, pretože sa bojí, čo by z toho mohlo byť. Dieťa v podstate žije v strachu pred tým, čo nepozná. Nejde za tým, neskúma to, vyhýba sa tomu.
Keď sa z tohto uhla pozrieme na vieru, detská viera v podstate dedí a prijíma tradíciu, v ktorej sa človek formuje. Detská viera nepochybuje, automaticky prijíma konfesiu, tiež formy a prejavy cirkvi, v ktorej vyrastá. Dieťaťu sa v rodine posluhuje. Podobne je to aj s človekom, viera ktorého je v detskej fáze. Detská viera má sklon Boha a náboženstvo používať výhradne pre seba. Nezriedka sa tu objavuje úsilie kúpiť si priazeň Boha – vyjednávaním v modlitbe alebo rôznymi dobrými skutkami. Je to zároveň fáza, v ktorej si človek myslí, že o Bohu vie všetko. Boha má presne zadefinovaného, má svoje dogmy, má odpovede na všetko.
No to všetko je takto iba z jedného dôvodu : horizonty viery takéhoto človeka nesiahajú príliš ďaleko. Najmä nie tam, kde je tma a nejasnosti. Žiaľ, keďže súčasťou života je aj tma, človek túto vieru stráca, len čo do jeho života takáto tma príde. Vidíme to na mnohých bývalých veriacich, ktorí napríklad ochoreli na smrteľnú nemoc alebo stratili niekoho blízkeho alebo čosi cenné. Boha vtedy začnú obviňovať, že sa o nich nepostaral, že niečomu nezabránil, že niečo dopustil. Boha, ktorého, tak verili, že podľa svojich definícií dobre poznajú, zrazu opúšťajú. Trpko totiž zisťujú, že všetko môže byť aj inak. Bratia a sestry, detská viera, ktorá si nikdy nekladie žiadne otázky a nemá nikdy žiadne pochybnosti, človeka nakoniec vždy zradí!
Scénou, na ktorej sa odohráva druhá etapa nášho duchovného rastu – adolescencia – je hľadanie identity. „Kto som?“ – to je otázka, ktorá sa pri dospievajúcom človeku objavuje so všetkými možnými fenomínmi, rebéliami ako aj prejavmi nezávislosti. Dospievajúci už uvažuje inak, často má za sebou aj skúsenosť s inými alternatívami než len s tým, čomu sa naučil v rodine. Cíti v sebe silnú túžbu a potrebu veci skladať a poskladať. Podľa jeho presvedčenia musí do seba všetko zapadať. Dá sa to prirovnať k puzzle.
Starší, medzi ktorými adolescent žije, to nemusia celkom chápať. Pre nich je to, čo robí, nelogické. Veď načo rozoberať na kúsky a potom opätovne skladať niečo, čo mal už ich zásluhou poskladané? Keď sa z tohto uhla pozrieme na vieru, tá sa do svojej fázy dospievania dostáva vtedy, keď človek už sám začína hlbšie uvažovať nad tým, čo zdedil. Je neraz pravidlom, že človek sa v tomto období postaví proti existencii Boha, resp. spochybňuje Jeho rolu a význam v živote ľudí a dejinách sveta. Proti Bohu sa búri a odmieta Ho prijať tak, ako mu o Ňom hovorili doma či v kostole.
Človek nachádzajúci sa v tomto štádiu väčšinou odmieta tradíciu a jej formy. Pokiaľ však Boha nespochybňuje, vníma Ho ako priateľa a tak k Nemu chce aj pristupovať. Slabou stránkou adolescentnej viery je sklon neprijímať či odmietať to, čo človek nie je schopný pochopiť. Silnou stránkou je však úprimnosť človeka a jeho snaha, aby to, čo verí, aj vlastnil.
Detskú vieru sme opísali ako vieru, ktorá je jasná a istá. Adolescentná viera je jasná, no neistá : jasná preto, lebo je obmedzená len na to, čo je možné pochopiť. Neistá preto, pretože takýto človek si je stále neistý Bohom, a tak má stále problémy naplno vstúpiť do tmy života. Je to ako keby býval v dome, v suteréne ktorého sa nachádza výbušnina, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť, a on to vie. Adolescentná viera nie je zrelá, no je určite zrelšia než viera detská. Inými slovami povedané : viera, v ktorej sú otázniky, stojí vyššie než viera bez otáznikov.
Dospelosť po stránke duševnej u človeka nastáva vtedy, keď sa človek dopracuje k odpovedi na otázku svojej identity „Kto som?“. Až vtedy je schopný pohnúť sa ďalej smerom k hlbšiemu záväzku prijať iných a oddať sa im, resp. venovať sa im. Táto etapa sa v psychológii nazýva ako intimita. Je to slovo odvodené buď z latinského „in – timor“, čo znamená ísť do rizika. Alebo je toto slovo odvodené z latinského „intimus“, čo znamená ísť hlboko do vnútra. Je to etapa, v ktorej človek vie samého seba ponúknuť druhému človeku, idúc pritom aj do rizika. To je však možné len vtedy, keď človek vie, kto je.
Dospelá viera je viera, ktorá dorástla do takej výšky, že človek je schopný vzdávať sa seba samého a svojich záujmov pre dobro svojho blížneho. Toho nie je schopné ani dieťa ani adolescent. Obaja sú totiž príliš zameraní na seba a zamestnaní sebou. Človek na tomto stupni vývoja ponúka Bohu seba samého v modlitbe : „Buď vôľa tvoja!“ V tejto etape viery už človek nečaká, že pochopí tajomstvo Boha. Ani nečaká, že Boh mu bude slúžiť alebo sa bude správať tak, ako si to on želá. Dospelá viera hľadá predovšetkým kráľovstvo Božie viac než akúkoľvek inú vec týkajúcu sa človeka samého. Bohu nekladie podmienky, ale prijíma Ho takého, aký je. Pre človeka s dospelou vierou je postačujúcou odmenou, keď tomuto Bohu môže slúžiť.
Drahý brat, milá sestra, v akej fáze viery sa nachádzaš ty? Si ešte len dieťaťom, dospievajúcim alebo dospelým? Je dôležité vedieť si na túto otázku odpovedať. Ak totiž človek má vo svojej viere rásť, musí vedieť v akom štádiu sa momentálne nachádza. Samotný záver bude možno trocha rozpačitý. Pýtali sme sa : Sú pochybnosti vo viere známkou zrelej alebo nezrelej viery? Z toho, čo sme si povedali, vyplýva jedno : pochybnosti vo viere sú fázou k viere bez pochybností, k dospelej viere. K viere, ktorú by sme však bez pochybností nikdy nedosiahli. Amen.
Použité materiály : Milan Bubák – Dve vína /Kázne/ – Bratislava 2011
