3. pôstna večiereň – Úcta a obetovanie
Written by radovan on mar 26, 2019 in - No Comments- pôstna večiereň – 27.3.2019
„Úcta a obetovanie“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
1 Kráľovská 8, 1 – 21
1 Potom dal Šalamún zhromaždiť starších Izraela, všetkých kmeňových predákov a kniežatá čeľadí Izraelcov k sebe do Jeruzalema, aby vyniesli truhlu zmluvy Hospodinovej z mesta Dávidovho, to jest zo Siona. 2 Zhromaždili sa teda ku kráľovi Šalamúnovi všetci mužovia Izraela vo sviatok, v mesiaci étáním, ktorý je siedmym mesiacom. 3 Keď došli všetci starší Izraela, kňazi zdvihli truhlu 4 a niesli ju a svätostánok i všetky posvätné nádoby, ktoré boli v stane. Niesli ich kňazi a levíti. 5 Kráľ Šalamún a všetok zbor Izraela, ktorý sa zišiel k nemu pred truhlou, obetovali ovce a hovädzí dobytok v množstve, ktoré nebolo možno zrátať ani spočítať. 6 Kňazi vniesli truhlu zmluvy Hospodinovej na jej miesto do zadnej svätyne, do veľsvätyne, pod krídla cherubov. 7 Keďže cherubi mali roztiahnuté krídla nad miestom truhly, zastierali tak zhora truhlu a žrde. 8 Žrde boli také dlhé, že ich konce boli vidieť z posvätného miesta pred zadnou svätyňou, ale zvonku ich nebolo vidieť. A zostali tam až do dnešného dňa. 9 V truhle nebolo nič, len dve kamenné tabule, ktoré na Chórébe vložil Mojžiš, keď Hospodin uzavrel zmluvu s Izraelcami pri ich vyjdení z Egypta. 10 Keď kňazi vychádzali zo svätyne, oblak naplnil dom Hospodinov, 11 takže kňazi nemohli stáť a posluhovať pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Hospodinov. 12 Vtedy Šalamún povedal: Hospodin postavil slnko na nebesiach, ale riekol, že bude prebývať v mrákave. 13 Postavil som Ti dom za obydlie, miesto, kde máš naveky prebývať. 14 Potom sa kráľ obrátil a požehnal celé zhromaždenie Izraela. Celé zhromaždenie Izraela stálo. 15 Povedal: Požehnaný Hospodin, Boh Izraela, ktorý vlastnou rukou vyplnil to, čo vlastnými ústami zasľúbil môjmu otcovi Dávidovi. 16 Odo dňa, keď som vyviedol svoj izraelský ľud z Egypta, nevyvolil som si v žiadnom izraelskom kmeni miesto pre stavbu domu, aby tam prebývalo moje meno, ale vyvolil som si Dávida, aby bol nad mojím izraelským ľudom. 17 Môj otec Dávid mal vždy na mysli stavbu domu menu Hospodina, Boha Izraela. 18 Hospodin však riekol môjmu otcovi Dávidovi: Keďže máš na mysli stavbu domu môjmu menu, dobre robíš, že to máš na mysli. 19 Lenže ty nebudeš stavať ten dom, ale tvoj syn, ktorý vyjde z tvojich bedier, ten postaví dom môjmu menu. 20 A Hospodin splnil slovo, ktoré dal. Nastúpil som po svojom otcovi Dávidovi, zasadol som na trón Izraela, ako povedal Hospodin, a postavil som dom menu Hospodina, Boha Izraela. 21 Zriadil som tam aj miesto pre truhlu, v ktorej je Hospodinova zmluva, čo uzavrel s našimi otcami, keď ich vyviedol z Egypta.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnes sme svedkami mimoriadnej udalosti v živote kráľa Šalamúna. Tých mimoriadnych momentov v jeho živote bolo určite viacero. No dovolím si povedať, že dnešnú udalosť pokojne možno vnímať ako vrchol celého jeho vládnutia a pôsobenia ako kráľa Izraela. Šalamún naplnil túžbu svojho otca Dávida a postavil Hospodinovi chrám. A to nie hocijaký. Tento chrám sa právom pokladá za jeden zo siedmych divov sveta. Stalo sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou po 20 rokoch intenzívneho stavania. Dnes, ako vieme, už chrám vo svojej pôvodnej podobe neexistuje. Najprv bol totiž zničený babylonským Nebúkadnecarom. Neskôr ho obnovili, avšak už nie v takej veľkoleposti ako pôvodne. Nuž a nakoniec ho zničili Rimania v roku 70 n.l. Z celej veľkolepej stavby sa zachoval iba jeden múr, ktorý je celosvetovo známy po názvom „múr nárekov“.
Je fakt, už Dávid chcel Hospodinovi postaviť chrám, avšak ten rozhodol inak. Čítame o tom v 1Kronickej 28: 1 Dávid zhromaždil do Jeruzalema všetkých izraelských hodnostárov, kmeňových vodcov, veliteľov oddielov, ktorí obsluhovali kráľa, tisícnikov i stotníkov, ďalej správcov všetkého majetku a kráľovho stáda, svojich synov, komorníkov, hrdinov a všetkých udatných mužov. 2 Kráľ Dávid sa postavil na nohy a povedal: Čujte ma, bratia moji a ľud môj! Mienil som postaviť útulok pre truhlu zmluvy Hospodinovej a pre podnož nášho Boha, a urobil som prípravy na stavbu. 3 Ale Boh mi povedal: Nepostavíš môjmu menu dom, lebo si bojovník a prelieval si krv. 6 Povedal mi: Šalamún, tvoj syn, mi postaví dom i nádvoria, lebo jeho som si vyvolil za syna, a ja mu budem otcom. 7 Jeho kráľovstvo upevním naveky, ak sa len bude pevne pridržiavať mojich prikázaní a predpisov ako dnes.
O týchto dôvodoch sa napokon smieme dočítať aj v 1 Kráľovskej 5 : 17 Ty vieš, že môj otec Dávid nemohol postaviť dom menu svojho Boha Hospodina pre vojny, ktoré ho obkľučovali, pokiaľ ich Hospodin nepodrobil pod jeho nohy. 18 Teraz mi však Hospodin, môj Boh, spôsobil zo všetkých strán pokoj, takže nieto ani nepriateľa, ani pohromy. 19 Preto zamýšľam postaviť dom menu Hospodina, môjho Boha, ako to Hospodin hovoril môjmu otcovi Dávidovi: Tvoj syn, ktorého posadím na tvoj trón, postaví dom môjmu menu.
Bratia a sestry, pri čítaní dnešného starozmluvného textu sme tak svedkami toho ako do novej svätyne bola slávnostne vnesená Truhla zmluvy, teda dosky Božieho zákona, Desatora, ktoré Mojžiš prijal od Hospodina na hore Sinaj. Sám Hospodin svätyňu napĺňa oblakom, aby takýmto spôsobom ukázal, že je prítomný a že prijíma, čo Mu Šalamún postavil. 10 Keď kňazi vychádzali zo svätyne, oblak naplnil dom Hospodinov, 11 takže kňazi nemohli stáť a posluhovať pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Hospodinov.
Nasleduje Šalamúnova reč, v ktorej kráľ odovzdáva Pánu Bohu vyhudovanú svätyňu. Vyjadruje to peknou poetickou formou. V pôsobivom protiklade tu proti sebe stoja slnečný jas na jednej strane a Božia skrytosť v mrákave na strane druhej. Na jednej strane je tu slnko, ku ktorému upierajú svoj zrak pohania. Na druhej strane je tu Hospodin, neviditeľný Boh, ktorého nemožno stotožniť s prírodnými javmi. Akoby sa tým chcelo povedať, že Hospodina nemožno považovať za boha búrky, či počasia vo všeobecnosti. Mrákava a oblak, o ktorých čítame, sú v prvom rade symbolom Božieho prebývania a prítomnosti, no tiež symbolom Božej skrytosti. Rovnako tak Hospodinova prítomnosť v chráme nemá pripomínať len Jeho prebývanie medzi ľudom, ale súčasne tak aj Jeho skrytosť v temnote svätyne svätých, kde Hospodin síce bude dlieť uprostred svojho ľudu, no predsa od neho bude súčasne aj oddelený. To všetko preto, aby si človek nezačal namýšľať, že s Hospodinom môže manipulovať, tak ako to robia pohania so svojimi vyrobenými bôžikmi z kameňa, dreva, zlata alebo iných materiálov.
Milí priatelia, z celého opisu tejto udalosti, ako aj z túžby Šalamúna a jeho otca Dávida postaviť chrám Hospodinovi, cítiť obrovskú úctu voči Pánu Bohu. Tak Dávid ako Šalamún milovali a ctili svojho Boha. Obetovali Mu to najlepšie z dobrého v množstve, ktoré sa nedalo ani spočítať. A to všetko z lásky a úcty. Dovolím si povedať, že táto úcta pretrvala v izraelskom národe celé pokolenia. Veď ani po stáročia neustala horlivosť Izraelcov v prinášaní obetí ako aj úcta voči svätyni, do ktorej smel iba jedenkrát v roku vstúpiť veľkňaz.
Dnes, keď o veľkej štedrosti a obetavosti tak kráľa Dávida ako aj jeho syna Šalamúna čítame, si musíme položiť otázku : Ako to vyzerá s našou úctou k Pánu Bohu a k Jeho Synovi? Ako si my dokážeme vážiť to, čo pre nás na Golgote urobil? Ako dokážeme my prejaviť svoju úctu? Je pre nás Božie meno ešte sväté? Je pre nás ešte svätý Jeho chrám? Vnímame Bibliu ako knihu, ktorá obsahuje Božie slovo? Sú nám ešte sväté nedeľné dni, v ktorých prichádzame do chrámu, alebo sviatky, v ktorých si pripomíname Jeho narodenie či umučenie? Alebo podliehame tlaku doby a utekáme pred tým všetkým mysliac si, že sme moderní, ak čas pôstu zredukujeme na zopár myšlienok na Pána Boha a sviatky Veľkej noci prežijeme vo wellnes centre?
A čo naše obetovanie? Dokážeme pre svojho Boha niečo obetovať, alebo patríme k tým, čo sa radšej neustále sťažujú, napríklad aj na výšku cirkevného príspevku? Pamätám si, keď ešte pred viacerými rokmi sme boli nútení zvýšiť cirkevný príspevok zo 100 na 150 korún. Niektorí sa vtedy dali počuť, že to sa radšej vyhlásia z cirkvi ako by mali platiť ročne na cirkev toľko nekresťanské peniaze … Je fakt, priatelia, že otázky našej úcty k Pánu Bohu a našej ochoty dávať, obetovať, sú veľmi úzko spojené. Naša ochota dávať, obetovať tak svoje materiálne zdroje, ako aj svoj čas, či osobný vklad a potenciál – to všetko je odrazom našej úcty k Hospodinovi. Bratia a sestry, preskúmajme teda oboje vo svojom srdci v tomto pôstnom čase a porovnajme to s úctou a ochotou Izraelcov a kráľa Šalamúna. Nikdy pritom nezabúdajme na to, že to, čo my Bohu obetujeme, nakoniec nie je ani naše. Veď všetko sme dostali len zo žehnajúcej a prajnej Božej ruky. A tak keď Pánu Bohu obetujeme, odovzdávame Mu v podstate iba kúsok z toho, čo nám On v hojnosti požehnal. On namiesto toho sa v náš prospech vzdal všetkého. Dôkazom toho je obetovanie a vzdanie sa Božieho jednorodeného Syna v náš prospech, pre naše dobro, pre odpustenie našich hriechov, pre naše zmierenie s Bohom, pre našu záchranu a večnú spásu. Bohu chvála za to! Amen.
Použité materiály : kázňové prípravky k pôstnym večierňam z GBÚ