3. pred koncom cirkevného roka – I božská trpezlivosť má svoje hranice
Written by radovan on nov 03, 2016 in - No Comments
3. pred koncom cirkevného roka – 6. 11. 2016
„I božská trpezlivosť má svoje hranice“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
2 Petra 3, 3 – 14
3 Vedzte predovšetkým, že v posledných dňoch prídu posmievači, ktorí žijú, ako sa im zachce, 4 a budú sa posmievať: Čo sa stalo so sľubom o jeho príchode? Veď odkedy zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako bolo na začiatku stvorenia! 5 Tým, čo to tvrdia, totiž uniklo, že nebesá boli oddávna a zem na Božie slovo povstala z vody a spočíva na vode. 6 Vodou bol niekdajší svet zatopený a zničený. 7 To isté slovo zachováva terajšie nebo i zem pre oheň a deň súdu a záhuby bezbožných ľudí. 8 To jedno však nech vám nezostáva skryté, milovaní, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. 9 Pán nemešká so svojím prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale je zhovievavý, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale chce, aby sa všetci dali na pokánie. 10 Pánov deň príde ako zlodej. Vtedy sa nebesá s rachotom pominú, živly sa rozplynú v ohni a zem i jej diela budú súdené. 11 Keď sa toto všetko má rozplynúť, akí musíte byť svätí a nábožní vo svojom správaní vy, 12 čo túžobne očakávate príchod Božieho dňa, keď sa nebesá rozplynú v ohni a živly roztopia v páľave?! 13 Podľa jeho prisľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť. 14 Preto, milovaní, keďže očakávate takéto veci, usilujte sa, aby vás Pán našiel v pokoji nepoškvrnených a bezúhonných.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Čakanie resp. očakávanie nie je nikdy jednoduché a ľahké. Dá sa povedať, že každý z nás na niečo čaká. Každý z nás niečo očakáva. Malé deti už v tomto čase zrejme očakávajú Mikuláša a potom Vianoce. Nemocný človek ležiaci v nemocnici možno čaká na termín operácie alebo nevyhnutného zákroku, po ktorom by mu malo byť lepšie. Človek bez práce čaká na dobrú pracovnú ponuku na trhu práce. Takto by sme vo výpočte toho, na čo ľudia čakajú, mohli ešte veľmi dlho pokračovať. Dá sa teda povedať, že s čakaním má každý z nás svoju vlastnú, osobnú skúsenosť. Niekedy môže byť čakanie ľahšie, inokedy zas ťažšie. Niekedy ten čas ubehne rýchlo, inokedy sa neskutočne vlečie.
Ťažkým a únavným sa čakanie stáva najmä vtedy, pokiaľ človek nevie, či sa jeho nádeje a očakávania vôbec splnia a stanú skutočnosťou. Azda jedným z najväčších príkladov v čakaní, v očakávaní splnenia zasľúbenia, je na stránkach Písmach svätého praotec Abrahám. Ten dlhé roky očakáva na splnenie Hospodinovho prísľubu ohľadom potomka, ktorý sa mu a jeho žene Sáre rodí, keď má už 100 rokov. Nuž a počas tohto mnohoročného čakania je to s ním ako na hojdačke. Raz je vo svojej viere hore, inokedy zas dole. Raz je plný nádeje a optimizmu, inokedy zas plný zúfalstva a beznádeje. No predsa len vytrvá, nerezignuje, verí i napriek nádeji, a dočká sa.
My, kresťania, sme v túto dnešnú nedeľu konfrontovaní ešte aj s inou formou očakávania. Čakáme na udalosť, ktorú absolútne nevieme ovplyvniť. Je to udalosť, ktorá je načisto mimo naše skúsenosti a možnosti. Čakáme na to, že sa náš Pán znovu vráti. Že opäť príde. Čakáme na to, že tento svet a naša viera dôjdu svojho cieľa. Čakáme, že všetko utrpenie a zloba v tomto svete dôjdu svojho konca. Očakávame, že spravodlivosti bude zadosťučinené. Čakáme, že všetka nespravodlivosť bude napravená a každá krivda odstránená. Žijeme v očakávaní večnosti, v ktorej nám bude jasné to, čomu sme doteraz nerozumeli. Očakávame večnosť, kde už nebudeme mať nijaké otázky, pretože naša viera sa stane videním.
Bratia a sestry, keby sme nahliadli do cirkevných dejín, zistili by sme, že v každej ich epoche boli tieto očakávania medzi Božím ľudom veľmi silné. Bola tu reálna nádej, že to potrvá už len niekoľko mesiacov, nanajvýš rokov. V každom storočí existovali zaručené dátumy a výpočty „konca sveta“. Existovali skupinky fanatikov, ktorí sa načisto izolovali od okolitého sveta, žili si len pre seba a nerobili nič, len čakali na „parúziu“ – druhý Kristov príchod. Veľmi silné očakávanie skorého Ježišovho návratu panovalo najmä v prvých desaťročiach existencie kresťanstva a cirkvi vôbec. V každom prípade – až dodnes sa nádeje kresťanov v tomto smere nenaplnili : Kristus doteraz neprišiel v celej svojej sláve.
A preto už prvé generácie raných kresťanov pochopili, že k otázke druhého Ježišovho príchodu v moci a sláve, ako Pána pánov a Kráľa kráľov, sa budú musieť postaviť serióznejšie, pretože vnímať túto udalosť len emotívne, euforicky, priam až „uletene“, zrejme nie je ten najsprávnejší postoj. Dá sa povedať, že „vytriezvieť“ kresťanom v tejto veci pomohli aj kadejakí posmešníci, o ktorých priamo vo svojom liste pojednáva aj apoštol Peter : 3 Vedzte predovšetkým, že v posledných dňoch prídu posmievači, ktorí žijú, ako sa im zachce, 4 a budú sa posmievať: Čo sa stalo so sľubom o jeho príchode? Veď odkedy zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako bolo na začiatku stvorenia!
Bratia a sestry, je azda dobré vedieť, že argument posmešníkov proti druhému Kristovmu príchodu sa zakladá na tzv. princípe uniformity. Ten tvrdí, že všetky prírodné procesy prebiehajú od vzniku zeme stále rovnako. Falošní učitelia takisto tvrdili, že Boh nemá účasť na prírodných záležitostiach. Teda sa do sveta nemieša, nestará. V dôsledku toho učili, že na konci dejín nedôjde k žiadnemu prevratnému okamihu súdu, pretože vesmír takto jednoducho nefunguje. Podobný súd nikdy nenastal. Na základe čoho by sme ho teda mali očakávať v budúcnosti? Všetko vo vesmíre je naopak ustálené, uzavreté a riadené nemennými evolučnými vzorcami a princípmi. V minulosti sa neodohrala žiadna globálna katastrofická udalosť, a preto k nej nedôjde ani v budúcnosti. Nedôjde teda ani k žiadnej „invázii“ z neba, ani k žiadnemu nadprirodzenému súdu nad ľudstvom.
Apoštol Peter voči takýmto názorom zaujíma kritické stanovisko a poukazuje na to, že posmešníci v snahe vyhnúť sa konečnému – poslednému súdu zrejme zámerne ignorujú dve predchádzajúce kataklizmatické udalosti – stvorenie a potopu. Stvorenie znamenalo, že Boh vstúpil do prázdnoty a umožnil vznik vesmíru. Nestalo sa to na základe princípu uniformity, alebo nejakých vzorcov, ale bezprostredne na priamy Boží popud a rozhodnutie! Nuž a druhou, Bohom spôsobenou, globálnou a katastrofickou udalosťou, ktorá takisto vyvracia princíp uniformity, bola celosvetová potopa, ktorá zatopila celú zem a zmenila svetový poriadok. Táto záplava bola natoľko katastrofálna, že zahubila všetkých obyvateľov zeme s výnimkou ôsmych ľudí a zástupcov každého zvieracieho druhu. Pre apoštola Petra z toho vyplýva jedno : svet nepodlieha princípom uniformity. Je tu vyšší princíp, ktorý to všetko riadi.
O problematike nenaplneného očakávania vedel teda svoje aj apoštol Peter, ako sme si to zatiaľ naznačili. A preto píše, vysvetľuje, ako správne rozumieť času očakávania, ako sa nenechať znechutiť, ale čo predovšetkým počas tohto obdobia robiť. Určite to nie je o tom, že by chcel Pán Boh skúšať našu trpezlivosť. Skôr opak je pravdou. Dlhé storočia cirkevných dejín boli skôr skúškou Božej trpezlivosti s nami.
A tak jeden zo základných Petrových protiargumentov znie takto: Pán nemešká so svojím prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale je zhovievavý, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale chce, aby sa všetci dali na pokánie. Tým potvrdzuje jednu z právd Písma svätého, ktorá znie tak, že Boh netúži po smrti hriešnika. Pánu Bohu nerobí radosť, keď musí trestať a odsúdiť. Žiaľ, svojimi postojmi, činmi a rozhodnutiami, Mu veľakrát nedávame na výber. To znamená : Pán Boh sa „nefláka“. Naopak! Všetko je to výsledok Jeho zhovievavosti a trpezlivosti. Pán Boh znáša nekonečné urážky svojho mena, znáša našu rebéliu voči Nemu, znáša každú vraždu a neustále porušovanie svojho zákona. Ak konečný súd zatiaľ nenastal, neudialo sa tak kvôli Božej neschopnosti, nemohúcnosti či lenivosti, ale predovšetkým kvôli Jeho trpezlivosti a láske k človeku.
Bratia a sestry, pokiaľ som svoj dnešný príhovor začal tým, že každý z nás na niečo čaká, každý niečo očakáva, a my kresťania ešte aj špeciálne návrat Syna Božieho v moci a sláve, potom sa pri postupnom čítaní dnešného kázňového textu garde akoby vymenilo. Nakoniec nie je ani také podstatné, že my musíme čakať. Áno, posmešníci nám to sťažujú, naše vlastné pochybnosti nám to takisto nerobia ľahším. No nakoniec to všetko slúži pre naše dobro. Pán akoby „otáľal“, akoby naťahoval čas len a len kvôli nám. Robí to len a len pre naše dobro. Robí to preto, lebo je zhovievavý, teda milosrdný. Túži po tom, aby nás mohol obdariť životom a nie potrestať smrťou. No rozhodnutie pre Neho musíme urobiť my. Uveriť v Neho, prijať Ho, dôverovať Mu, nechať sa Ním viesť – to všetko musíme podniknúť my. Toto za nás Boh nespraví.
Keď si to teda porovnáme – naše čakanie na Kristov príchod a Božie čakanie na naše rozhodnutie pre Neho, vyjde nám z toho asi to, že oveľa dôležitejšie, oveľa podstatnejšie, áno, celkom nepochopiteľné je to, že Pán čaká za nami. Čaká za každým jedným z nás. Akoby sa nám prosil. Stvoriteľ akoby sa prosil svojim vlastným stvoreniam! Tak veľmi nás totiž miluje. Je to tak, ako to čítame v poslednej biblickej knihe Zjavenie Jána : „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ (Zj 3, 20).
Je to naozaj tak, priatelia! Pán Boh trpezlivo čaká, či sa nenecháme konečne pozvať a povolať Jeho slovom, teda Ním samým. Trpezlivo čaká, kedy sa obrátime z bláznivých životných ciest, odvrátime od pomýlených životných priorít a dovolíme Bohu, aby nás naviedol, nasmeroval na cestu spásy, po ktorej nás On sám chce viesť v ústrety večnosti. Trpezlivo a v nádeji čaká na to, že v posledný deň sa s nami stretne ako v pokoji nepoškvrnenými a bezúhonnými.
Predsa však len, drahí priatelia, nikdy nezabudnime na to, že ani Boh za nami nebude čakať do nekonečna! On každému z nás dáva dostatok času, priestoru i príležitostí. I tá známa „božská trpezlivosť“ má svoje hranice. Čas na zásadné prehodnotenie vlastného života je limitovaný – a to mojou vlastnou smrťou, po ktorej sa už nič nedá napraviť, prehodnotiť, či spraviť ináč. Resp. udalosťou druhého Kristovho návratu, kedy sa všetko uzavrie a tiež sa už nebude dať spraviť nič navyše, na „prilepšenie“.
Preto nás posledné tri nedele pred koncom cirkevného roka vedú k tomu, aby sme múdro využili čas života a nezabudli na to najdôležitejšie rozhodnutie. Rozhodnutie pre Krista. Povedané apoštolom Pavlom, aby sme „vykupovali čas, lebo dni sú zlé“. Resp. povedané žalmistom : „učili sa tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali“. Alebo tak, ako nám to dnes odkazuje apoštol Peter : 13 Podľa jeho prisľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť. 14 Preto, milovaní, keďže očakávate takéto veci, usilujte sa, aby vás Pán našiel v pokoji nepoškvrnených a bezúhonných. Amen.
