4. pôstna nedeľa – čas pre Neho
Written by radovan on mar 20, 2020 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 22.3.2020
„… čas pre Neho …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 54, 7 – 8
7 Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa zhromaždím. 8 V prekypení svojho hnevu som skryl svoju tvár na chvíľu pred tebou, no večnou milosťou sa zľutujem nad tebou – vraví Hospodin, tvoj Vykupiteľ.
Milé sestry a bratia v Pánovi!
„Nemám čas! Nemám kedy!“ Áno, priatelia, často to počúvame z úst iných a zrejme to aj my sami často hovoríme. Žijeme v uponáhľanej dobe, v rýchlom svete, v enormnom zaťažení, kde sa všetko točí okolo výkonu, dodržania termínov či pracovných stretnutí. Posledné dni, ktoré prežívame, nás či chceme, či nechceme v súvislosti s obmedzeniami, ktoré sa na Slovensku prijali, nútia spomaliť. Svojim spôsobom nás vedú k tomu, aby sme rozmýšľali nad vlastnými životnými prioritami a ponúkajú nám čas. Áno, ten čas, ktorý za „normálnych“ okolností nemáme, resp. si ho nevieme nájsť.
A tak sa nám zrazu ponúka viac času – na seba, na svoju rodinu, možno na dobrú knihu, obľúbenú hudbu, či voľnočasovú aktivitu, ktorú viem realizovať aj v súkromí. Som vedený k tomu, aby som si viac vážil svojich priateľov a kolegov, s ktorými sa teraz neviem stretávať tak ako inokedy, ale tiež spoločenstvo, do ktorého neviem prichádzať tak ako po iné dni.
Mám za to, priatelia, že človek by sa aj v tom zlom mal snažiť hľadať niečo dobré, zmysluplné a užitočné. Osobne to vnímam tak, že v súvislosti s obmedzeniami, ktorými sme konfrontovaní v záujme našej bezpečnosti, je to najmä faktor času, ktorý sa nám ponúka a je len na mne, či ho prespím v posteli, či ho presedím pred telkou, alebo strávim s deťmi, či na prechádzke v prírode … alebo tiež môžem zintenzívniť svoj čas s Pánom Bohom. Za normálnych okolností sa totiž do popredia prediera množstvo iných vecí, ktoré čas s Bohom skôr zatláčajú do úzadia. Je to naša práca, povinnosti, koníčky, voľnočasové aktivity atď. To všetko človeka vedie k domnienke, že čas s Bohom, čas v spoločenstve s Ním je časom nepotrebným, strateným, nepodstatným, neefektívnym, neužitočným, či doslova: zabitým. Bežne nám celý týždeň prejde pomedzi prsty ani nevieme ako …
Bratia a sestry, ako na to asi reaguje Boh, keď si Jeho ľud na Neho nenachádza, nevie, či nechce nájsť čas? Jednoducho tak, že sa odvráti. Nie, priatelia, Boha to ani neuráža, ani nemá potrebu písať o svojej frustrácii na sociálnej sieti. Jednoducho sa od človeka odvráti a necháva ho ísť svojou vlastnou cestou. To sa na jednej strane môže zdať ako suprová, úžasná vec. No v konečnom dôsledku je to to najhoršie, to najtragickejšie, čo sa človeku môže prihodiť : a síce, keď Boh človeka ponechá na pospas sebe samému, keď ho nechá ísť si po svojom …
Slová kázňového textu, ktoré nám zazneli v úvode, zaznievajú Izrealcom v Babylone. Izraelci sa tam ocitli predovšetkým preto, že ani oni nemali v živote viac čas pre Boha. Rozhodli sa ísť vlastnou cestou a uctievať si svojich bohov. Drahí priatelia, ako veľmi sa im v tomto my sami podobáme? Vo svojej technickej vyspelosti sme „dospeli“ k presvedčeniu, že Boha nepotrebujeme. Dokonca to mnohí vnímajú ako akýsi ďalší vývojový level v Darwinovej evolučnej teórii. Začalo to všetko v 18. storočí, nástupom osvietenstva a racionalizmu, teda používaním ľudského rozumu. Akoby nám Boh bol niekedy zakázal používať hlavu …. Ja sa však pýtam : je to vývoj tým správnym smerom? Nie je to skôr návrat späť, o priečku nižšie? Pokiaľ sa dnes človeku hovorí „homo sapiens“ – človek rozumný, nemení sa zároveň ten istý človek svojimi neuváženými rozhodnutiami, zdeformovanými životnými prioritami a pomýleným duchovným smerovaním skôr na „homo stultus“ – človek hlúpy? …
Izraelci nemajú viac čas na Boha. Nemajú viac čas na bohoslužbu ani na život s Hospodinom. Namiesto uctievania a vzývania Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z egyptského otroctva do slobody v zasľúbenej zemi, si vytvárajú nových bohov – bohov okolitých pohanských národov, bohov plodnosti, bohov rôznych prírodných síl a pod. Bratia a sestry, nie je opäť to všetko, čo dnes moderný človek „dokazuje“, iba opakovaním toho istého scenára, len s inými postavami? Dnešný človek už neuctieva ako svojho boha, až na zopár jedincov, hrom, blesk, morenu, mesiac, či slnko. Našim bohom sa stali peniaze, moc, vplyv, konzum, úspech, krása, mladosť, kariéra, blahobyt …
Dôsledok takéhoto nerozumného počínania je v prípade Izraelcov zjavný : Boží súd. Ten sa realizuje prostredníctvom straty slobody a Boh si ako nástroj súdu použije v danom momente mocnú Babylonskú ríšu. Zrazu je život iný. Izrael sa cíti byť opustený jednak Bohom, jednak svetom. Možno ste to už, bratia a sestry, zažili, aké je to byť opustený ľuďmi. Snáď niečo podobné prežívame v týchto dňoch, keď kvôli bezpečnosti sa radšej ani verejne nestretávame a odporúča sa nám skôr sedieť doma, zbytočne nevychádzať a nezhromažďovať sa. Nie jeden v takejto kríze života zvykne povedať : Boh ma opustil. Boh nás opustil.
Nuž a v danej chvíli v prípade Izraelcov Boh naozaj v hneve odvracia svoju tvár od ľudu, ktorý sa celkom vedome odvrátil od Neho. Cesty sa tak rozdeľujú. Cesta medzi Bohom a človekom sa rozchádza. To je, milí priatelia, svojim spôsobom jedna z dobrých definícií pojmu „hriech“. Je to v podstate rozchod ciest. Spoločenstvo sa končí. Vzťah je narušený. Boh prenecháva človeka sebe samému. To sa na jednej strane môže človeku javiť ako sebaurčujúce a autonómne – teda, že my sami ako ľudia sa pre seba stávame najvyšším zákonom, no v skutočnosti je to Boží súd.
No vďaka Bohu, ono to všetko nekončí pritom. 7 Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa zhromaždím. 8 V prekypení svojho hnevu som skryl svoju tvár na chvíľu pred tebou, no večnou milosťou sa zľutujem nad tebou – vraví Hospodin, tvoj Vykupiteľ. Boží súd v prípade Izraela je takpovediac šitý na mieru. I keď Boží ľud začal byť – moderne povedané – sekulárny, zameraný na svet, zahľadený do seba a odvrátený od Boha, predsa len pred Izraelcov bolo dôležité, že medzi sebou majú viditeľné znaky Božej blízkosti a prítomnosti. Tými boli predovšetkým jeruzalemský chrám a truhla zmluvy s 2 kamennými doskami a 10 prikázaniami. No teraz nič z toho nemajú ani pri sebe ani na očiach. Cítia sa opustení a sami.
V každom prípade evanjelium tejto výpovede, teda dobrá správa spočíva v tom, že Ten, kto má v tom všetkom posledné slovo, je Boh a Jeho milosrdenstvo. Trest je v Božom nazeraní iba chvíľková udalosť, i keď podľa historikov trval dobrých 70 rokov! No 70 -tku i tentokrát môžeme vnímať ako číslo symbolické, ktorým sa chce povedať, že trest bol dostatočný a najmä primäl Izraelcov k tomu, aby prehodnotili jednak svoj vzťah k Bohu, jednak svoje priority. Tak či onak, oproti malej chvíľke trestu na jednej strane tu stojí veľké milosrdenstvo a večná milosť na strane druhej.
Bratia a sestry, jedna alternatíva prekladu znie takto : 7 Na malú chvíľu som ťa opustil, ale s veľkým milosrdenstvom ťa dovediem domov. Áno, priatelia, Pánu Bohu pri nás nejde o nič viac ani menej ako o to, aby nás doviedol domov. Domov – do svojho kráľovstva nebeského. Domov k sebe. A to všetko preto, lebo to, čo má v Božom pláne posledné slovo, nie je ani trest ani súd, ale Jeho milosrdenstvo a milosť. Nuž a tie sa azda najevidentnejšie prejavili na kopčeku Golgota. Tam i kvôli tebe i mne boli skrížené dve drevené brvná. Tam, na kríži, Boh svoju tvár radšej odvrátil od svojho Syna, aby ju už viac nemusel odvrátiť od teba. Spravil to preto, aby na teba mohol pohliadnuť pohľadom plným milosti a milosrdenstva.
„Bože môj, Bože môj! Prečo si ma opustil?“ – kričí Ježiš visiac na kríži. V danej chvíli je to On, kto na sebe znáša Boží hnev. Trpí nie za svoj hriech. Trpí za to, že my nemáme čas. Čas na Boha, čas na svojho blížneho, čas na lásku, čas na obetovanie sa, čas na svoj vzťah s Bohom. Boží Syn zakúša najhlbšiu opustenosť Bohom akú si možno predstaviť, a to všetko preto, že ty i ja sme Boha opustili a odvrátili sme sa od Neho. Znáša to všetko preto, aby sme túto hroznú opustenosť Bohom my nikdy nemuseli zažiť.
Drahí bratia, milé sestry, možno i na toto je dobré byť zavretý kvôli vírusu na „malú chvíľku“ doma a uvažovať nad životom, nad hodnotami a prioritami i nad tým, či ten náš hodnotový rebríček by možno nebolo dobré skorigovať, aby sme sa my sami nepripravili o to veľké Božie milosrdenstvo a večnú milosť. Drahý priateľ, tam, pri tom Ukrižovanom, môžeš nájsť zmilovanie aj ty, i keď celý svet sa javí skôr ako nemilosrdný. Tam, pri tom Ukrižovanom nájdeš milosť, i keď život sa ti neraz javí skôr ako bez milosti.
Kristus dnes toto milosrdenstvo venuje tebe i mne, a to i napriek tomu, že v tomto svete sme k sebe neraz bezcitní a správame sa akoby bez srdca. A preto, vždy vtedy, keď budeš mať pred očami ukrižovaného Ježiša, uvedom si, že hľadíš do priateľskej a milostivej tváre samotného Boha, tvojho Vykupiteľa. Hľadíš do tváre Boha, ktorý sám osobne za teba vyplatil tvoj i môj dlh hriechu. Pretože hriech je ako dlh, ktorý je treba splatiť. V našich ľudských silách to však nebolo, aby sme to dokázali. Musel to spraviť iba Ten, ktorý to reálne ako jediný mohol vykonať. A on to aj vykonal. Náš dlh je vyrovnaný. Už pred Bohom nie sme iba dlžníci, no pokiaľ vo viere prijímame obeť Jeho Syna, robí nás to v Božích očiach súčasne spravodlivými, omilostenými.
Drahý priateľ, vždy vtedy, keď budeš mať pred očami ukrižovaného Ježiša, uvedom si, že hľadíš do tváre Boha, ktorý pre teba má čas. Vždy pre teba čas našiel a mal, má ho a aj ho mať bude. A ako to vyzerá s tvojim časom pre Neho? Amen.
