4. pôstna nedeľa – Ježiš: chlieb života
Written by radovan on mar 26, 2025 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 30.3.2025
„… Ježiš – chlieb života …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Ján 6,47–51
Amen, amen, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli. Toto je chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby z neho jedol človek a nezomrel. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.
Milé sestry, drahí bratia v Kristovi!
Dovolím si povedať, že pôstne obdobie, ktoré sa dnešnou nedeľou prehuplo do svojej druhej polovice, je svojim spôsobom okrem iného aj časom duchovného hladu. Nie však ani tak hladovania v telesnom zmysle – hoci pôst prináša aj vonkajšiu zdržanlivosť, ale najmä hladovania po Božom slove, po pravde, po naplnení, ktoré neprichádza zo sveta, ale jedine z Boha. Dnes si chceme priblížiť slová Pána Ježiša z Jánovho evanjelia, v ktorých On sám seba nazýva ako chlieb života. Pôstna doba nás tak v podstate vedie k tomu, aby sme sa učili spoliehať nie na vlastné sily, ale na Krista, ktorý nám dáva ten pravý pokrm. A síce: seba samého.
Dnešný prečítaný kázňový text nám zaznieva v období, keď si pripomíname Kristovu cestu k utrpeniu a smrti. Ale práve tu sa pred nami otvára hlboké tajomstvo: Ježiš sa nám dáva – ponúka ako chlieb života. Ako Ten, kto sýti nielen na chvíľu, ale naveky. Poďme sa v tejto chvíli spolu ponoriť do významu týchto slov!
Keď Ježiš hovorí o sebe ako o chlebe života, prirovnáva sa k najzákladnejšiemu pokrmu ľudí. Chlieb bol a stále je v mnohých kultúrach základnou potravinou, nevyhnutnosťou na prežitie. Keď Boh na púšti živil Izraelitov mannou, nešlo o luxus, ale o to, čo im umožnilo žiť. A predsa Ježiš hovorí: Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli. Čo tým myslí? Manna bola Božím darom, no nebola posledným cieľom. Udržiavala ľud pri živote, ale nebola tou skutočnou výživou, ktorá dáva večnosť.
A preto Pán Ježiš vo svojej úvahe ide ďalej a hovorí: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Manna bola dočasná, ale On je večný. Izraeliti jedli a zomreli, ale kto prijíma Krista, žije naveky. Tieto slová sú dnes pre nás kľúčové. Ukazujú totiž na jednu dôležitú pravdu. A síce, že Kristus nie je len učiteľom, vzorom alebo príkladom. Naopak! On je samotným zdrojom – žriedlom života.
Bratia a sestry! Otázka dnes stojí takto: Ako si môžeme vziať tento chlieb? Ako z neho môžeme jesť? Odpoveď je jednoduchá, zároveň tajomná: Kto verí, má večný život. Viera v Krista je ako prijímanie chleba. Nestačí sa na chlieb len pozerať alebo o ňom hovoriť – treba ho jesť, aby nám dal silu. To znamená: ani viera, pokiaľ pri nás má byť efektívna, nemôže ostať len na teoretickej úrovní. Naopak! Musí to byť živý vzťah s Ježišom, ktorý sa nás dotýka, premieňa nás a sýti nás pravdou.
Milí priatelia, teraz, v pôste sa učíme odkladať všetko to, čo nie je skutočným pokrmom. Pravda je totiž taká, že tento svet nám ponúka množstvo „chlebov“. To znamená: vecí, ktoré nás majú uspokojiť, ale nakoniec nás nechávajú prázdnych. Pán Ježiš však hovorí: Toto je chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby z neho jedol človek a nezomrel. Tento chlieb nie je ľudský výtvor. Je to dar z neba. Neprichádza z našej námahy, ale z Božej milosti.
Sestry a bratia, Ježišove slová o chlebe života vrcholia v jednom zásadnom výroku: A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Tu sa dostávame k samotnému jadru evanjelia: chlieb, ktorý Kristus dáva, nie je len nejaká duchovná idea. Je to Jeho vlastné telo, Jeho obeť na kríži.
Toto poznanie nás vedie priamo k tajomstvu Večere Pánovej. Keď Ježiš pri poslednej večeri vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával svojim učeníkom, povedal: Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás. (L 22,19) Slová z Jánovho evanjelia a slová ustanovenia sviatosti sú tak navzájom hlboko prepojené. Večera Pánova nie je len spomienkou, ale je skutočným prijímaním Krista, Jeho tela a krvi.
To, čo Ježiš hovoril Židom v Kafarnaume – že Jeho telo je pravým pokrmom – sa v plnosti napĺňa pri stole Pánovom. A my, keď pristupujeme k tomuto stolu, neprichádzame len ako tí, čo si pripomínajú Kristovu obeť, ale ako tí, ktorí z nej čerpajú život. Vo Večeri Pánovej sa deje niečo zásadné: Kristus nás sýti sebou samým. Neprichádzame k nej ako k symbolu, ale ako k skutočnému pokrmu pre našu dušu.
Drahí priatelia! V pôstnom období si pripomíname ako Ježiš trpel a zomrel, ale Večera Pánova nám ukazuje, že Jeho obeť nie je len minulosťou. Naopak! Je živou prítomnosťou. Keď prijímame Kristovo telo a krv, dostávame to, čo potrebujeme na večný život.
Jeden farár si zo svojej pastoračnej praxe takto spomínal na istého muža: Spoznal som raz muža, ktorý rád a s chuťou jedával. Nerád jedával sám. Rád si pozýval hostí, ktorým s radosťou servíroval jedlo. Farárovi to nedalo a spýtal sa toho muža, odkiaľ to v sebe nabral, kedy sa v ňom niečo také zrodilo. Odpoveď bola takáto: Bojoval som vo vojne a ocitol som sa vo väzení. Neraz som bol vyhladovaný až na smrť. A keď som sa predsa len nejakým zázrakom dostal ku kúsku chleba, podelil som sa oň aj s ostatnými. Keď som to nejako prežil a vrátil sa domov, dal som si jedno predsavzatie: Už nikdy viac nebudem hladovať a i naďalej sa budem deliť s ostatnými. Rád s nimi budem mať spoločenstvo stola, naplnené vďačnosťou a radosťou.
Áno, priatelia, to všetko nám pripomína jedno: spoločenstvo, ktoré Ježiš daroval svojej cirkvi. Už nikdy viac nehladovať a deliť sa s ostatnými. V tomto duchu to povedal aj Pán Ježiš. On sám je tým živým chlebom, ktorý k nám zostúpil z neba. Kto ku mne prichádza, nebude lačnieť. Takto nás i dnes ten istý Ježiš pozýva k stolu svojej milosti. Je to pritom celkom špecifické spoločenstvo stola. Jedlo a pitie, ktoré sa v rámci neho podávajú, sú jedlom a nápojom pre večný život. Ako dobre nám to v ušiach znie, keď každý môže počuť: Telo Kristovo vydané za teba; Krv Kristova vyliata za teba na odpustenie hriechov.
Áno, sestry a bratia! A vtedy sa dostaví radosť. Radosť z toho, že máme Spasiteľa, ktorý nás vykúpil a za nás sa obetoval. Patríme Kráľovi kráľov, ktorý nás pozýva na kráľovskú večeru, aby sme prijímali jedlo a nápoj pre život večný. Všetko toto, drahí priatelia, i uprostred pôstu nás chce a má naplniť radosťou. Veď tak nás k tomu pozýva ja samotný latinský imperatív tejto nedele: Laetare! – To znamená: radujte sa! Tešte sa! Radujte a tešte sa z toho, že už nemusíte viac duchovne hladovať a žízniť! Radujte a tešte sa z toho, že Syn Boží sa s vami podelil o svoju lásku, milosť, milosrdenstvo a odpustenie, aby ste sa o to isté mohli deliť aj vy sami s ostatnými!
Milí bratia a sestry! Pôst nás volá, aby sme si uvedomili, z čoho skutočne žijeme. Svet nám ponúka mnohé náhrady, ale len Kristus je ten pravý chlieb. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Nenechajme sa oklamať chlebom, ktorý nezasýti! Nehľadajme uspokojenie tam, kde ho niet! Kristus je ten, kto nás sýti a On sám sa nám dáva.
A tak, kedykoľvek sa blížime k Večeri Pánovej, pristupujme k nej s vierou, že v nej dostávame viac než len chlieb a víno. Dostávame samotného Krista. On je našou silou, naším životom, naším pokrmom na večnosť. Pretože: Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky. Amen.
S použitím viacerých prameňov
