4. pôstna nedeľa – vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra
Written by radovan on mar 05, 2024 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 10.3.2024
„…vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
L 22, 54 – 62
54 A keď Ho chytili, viedli a voviedli Ho do veľkňazovho domu. Aj Peter Ho nasledoval zďaleka, 55 a keď si prostred dvora nakládli ohňa a posadili sa, sadol si Peter medzi nich. 56 Tu ho zbadala akási slúžka, ako sedel pri ohni, dobre si ho obzrela a povedala: I tento bol s Ním! 57 Ale on zaprel: Žena, nepoznám Ho! 58 Po chvíli uvidel ho iný a povedal: Aj ty si z nich. Peter odpovedal: Človeče, nie som! 59 Potom, asi po hodine, ktosi iný tvrdil: Naozaj i tento bol s Ním, veď je tiež Galilejec. 60 Ale Peter odpovedal: Človeče, neviem, čo vravíš. A hneď, keď ešte hovoril, zaspieval kohút. 61 Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra. I rozpomenul sa Peter na slová, ktoré mu Pán povedal: Skôr, ako kohút dnes zaspieva, tri razy ma zaprieš. 62 Vyšiel a žalostne zaplakal.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Určite ste sa niekedy v živote ocitli v takej situácii, že ste boli na mieste, na ktorom by ste najradšej neboli. Že ste sa ocitli medzi ľuďmi, medzi ktorými by ste tiež najradšej neboli. V tej chvíli by ste boli privítali, keby vás nikto z nich nepoznal, keby vás nikto nevedel identifikovať. Ale … samozrejme … akoby na potvoru … Niekto vás predsa len spoznal. Dokonca vás oslovil. Dokonca o vás niečo povedal a vedel. Niečo, čo vám v tom momente absolútne nehralo do karát. Absolútne vám to nepasovalo. A vy, aby ste si zachránili povesť a možno aj kožu ste museli klamať. Ale fakt že surovo, na tvrdo, na drzovku zatĺkať … Možno ste sa v tej chvíli neštítili ani privolať si na pomoc samotného Pána Boha a zaprisahať sa: Prisám Bohu, neviem o čom hovoríš! Prisám Bohu, to nie je pravda, čo o mne hovoríš. No vo vnútri ste dobre vedeli, že to pravda je.
Dovolil som si túto ilustráciu použiť, aby sme sa možno lepšie dokázali vcítiť do Petrovej kože v danej situácii. I keď pravda je taká, že naša empatia nijakým spôsobom nedokáže zmierniť jeho fatálne zlyhanie. A rovnako je to aj s nami: pokiaľ takto v živote reagujeme my sami, je to len ťažko odpustiteľné.
Čo sa však stalo? Ježiša v Getsemanskej záhrade zajali. Atmosféra hustne. Ide do tuhého. Jeden z učeníkov – Ján – sa pýta: Keď nemali problém zabasnúť nášho Majstra, čo asi spravia s nami? A tak sa dávajú na útek. Iba Peter v sebe nájde koľko toľko odvahy a nasleduje svojho Majstra: 54 A keď Ho chytili, viedli a voviedli Ho do veľkňazovho domu. Aj Peter Ho nasledoval zďaleka … Nuž, čo povedať? Jedno lepšie ako druhé. Väčšina sa rozuteká a stratí, zmizne v temnote noci. Nuž a ten, ktorého Ježiš označil za „skalu“, na ktorej si raz postaví svoju cirkev – ten Ježiša síce nasleduje. Ale „zďaleka“. To znamená: z bezpečnej vzdialenosti. Inkognito. Len aby ho nikto nespoznal. V strachu. V obave. Vo zvedavosti.
Drahí priatelia, to je azda to prvé, pri čom by som sa chcel dnes zastaviť. Akými nasledovníkmi Ježiša sme my dnes? Čo všetko pre Neho dokážeme obetovať? Je strach v nás silnejší ako láska k Nemu? Je obava v nás silnejšia ako naša vernosť voči Nemu? Je naša anonymita mocnejšia ako naša lojálnosť voči Nemu? Áno, priatelia! Aj to sú praktické otázky vyplývajúce z nášho textu. Sme tí, ktorí „zdupkajú“ pri prvom probléme, keď sa jedná o vieru, o kresťanské presvedčenie, o náboženstvo, o Krista, o Boha? Alebo sa len tak ťaháme za tým Kristom? Aj nás zaujíma, čo s Ním bude … aj keby nás nikto nepoznal a nič nás to nestálo … aj chceme, aj sa obávame … aj by sme, len aby od nás nikto nič nechcel … ľudovo sa to povie: „ani čihi ani hojta“.
A tak prichádza chvíľka, ktorú Ježiš učeníkom predpovedal. A síce, že prichádza hodina, kedy budú všetci preosiati v site pokušenia ako pšenica. Stávame sa svedkami nie jednej, ale až troch konfrontácií: 56 Tu ho zbadala akási slúžka, ako sedel pri ohni, dobre si ho obzrela a povedala: I tento bol s Ním! … Po chvíli uvidel ho iný a povedal: Aj ty si z nich … 59 Potom, asi po hodine, ktosi iný tvrdil: Naozaj i tento bol s Ním, veď je tiež Galilejec.
Nuž a rovnako tak sme svedkami Petrovho trojitého, akéhosi obranného mechanizmu: ! 57 Ale on zaprel: Žena, nepoznám Ho! … Peter odpovedal: Človeče, nie som! … 60 Ale Peter odpovedal: Človeče, neviem, čo vravíš.
Áno! Keď ide do tuhého, človek neraz, žiaľ, zaprie aj „vlastnú mater“. Žiaľ. Ten, ktorý mal byť „skalou“, je v tejto chvíli pieskom. Pieskom, na ktorom je postavený dom jeho života. Prišli rieky, prišli vetry … oborili sa na ten dom a on padol … a jeho pád bol veliký – použijúc Ježišovo podobenstvo.
Azda jediný skutočný svedok Kristovej pravdy je v danej chvíli kohút. Kohút, ktorý odhaľuje pravdivosť Ježišových slov: Tejto noci, pokiaľ kohút nezakikiríka, trikrát zaprieš, že ma poznáš. A hneď, keď ešte hovoril, zaspieval kohút … Bratia a sestry, čo je dnes takým kohútom pre nás? Kohútom spamätania sa. Kohútom precitnutia. Kohútom uvedomenia si vlastného zlyhania. Naše pocity viny? Výčitky svedomia?
V Petrovom prípade spievanie kohúta je sprevádzané Pánovým pohľadom. To znamená: Peter musel byť relatívne blízko pri Ježišovi, keďže tento Petrovo zapretie začul. 61 Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra. I rozpomenul sa Peter na slová, ktoré mu Pán povedal: Skôr, ako kohút dnes zaspieva, tri razy ma zaprieš … zrada priateľa bolí asi najviac … človek ľahšie znesie, keď mu ubližujú nepriatelia a protivníci, oponenti. Od nich to nakoniec môže aj očakávať. Ale zloží ho to, keď sa medzi tými nepriateľmi, protivníkmi a oponentmi zrazu objaví aj jeho doterajší „priateľ“, trojročný učeník. Áno! To zakaždým prudko zabolí.
Drahí priatelia! Pánov pohľad je dnes nasmerovaný aj nás. Je na nás nasmerovaný vždy vtedy, keď na tomto svete žijeme a počíname si tak, ako keby ani Boha nebolo. Pán je na nás zahľadený vždy vtedy, keď sa tvárime ako keby sme o Ňom doteraz nepočuli. Vždy vtedy na nás pozerá. A aj keď to nevysloví, akoby sa pýtal svojim vyčítavým pohľadom, svojimi očami: Prečo? Prečo to robíš? Čo to vystrájaš? Ako si len mohol?
62 Vyšiel a žalostne zaplakal. S Petrom je to zlé. Resp.: nie je to s ním dobré. Ale zdá sa, že to s ním ešte nie je načisto zlé. Ešte sa vie hanbiť. Ešte cíti vinu. Ešte si uvedomuje svoje zlyhanie pred Pánom. A namiesto toho, aby sa vyhováral a hľadal ospravedlnenie pre svoje konanie, pre svoje zlyhanie, plače. Je mu to ľúto. Zrazu mu dochádza, čo spravil. Zrazu si uvedomuje, že do množstva Kristovho utrpenia, ktorému čelí a ktorým si prechádza, priložil aj on svoj kúsok. A to nie malý. Pretože zrada od priateľa sa vždy ťažšie znáša ako facka od nepriateľa.
Bratia a sestry! Dokážeme ešte plakať? Dokážeme ešte cítiť ľútosť? Alebo dokážeme len hľadať ospravedlnenia a výhovorky pre svoje zradné správanie? Pokiaľ ešte vieme z času na čas plakať sami nad sebou, je to dobrý signál. Ešte máme šancu. Ešte nie je všetko stratené. No pokiaľ už ani toto nedokážeme, potom je najvyšší čas zbystriť pozornosť a začať niečo robiť. Možno prosiť Boha, aby nám dal svojho Svätého Ducha, ktorý by obmäkčil naše srdce a daroval nám jasnú myseľ.
Myslím, že aj toto je jedna z dobrých tém pôstu, ku ktorej sme pozvaní. Kiežby aj nám uvažovanie nad Petrovým zlyhaním, zradou a následným plačom pomáhalo v budovaní, či korigovaní nášho vzťahu s Pánom Bohom! Amen.
