5. po sv. Trojici – Cirkev ako škola života
Written by radovan on jún 22, 2016 in - No Comments
5. po sv. Trojici – 26. 6. 2016
„Cirkev ako škola života“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista!
1Tesalonickým 5, 14 – 18
14 Napomíname vás však, bratia: usmerňujte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, voči všetkým buďte trpezliví. 15 Hľaďte, aby sa nikto nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým. 16 Ustavične sa radujte. 17 Neprestajne sa modlite. 18 Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Pri štúdiu dejín novozmluvnej doby sa dá dozvedieť, že apoštol Pavol svoj list kresťanom v gréckom meste Tesaloniky napísal krátko po tom, ako bol v tomto meste založený kresťanský zbor. Pavol chce vedieť, ako sa tamojším veriacim darí, a tak k nim posiela svojho spolupracovníka Timotea, aby mladých kresťanov a nové spoločenstvo povzbudil. Nuž a keď sa Timoteus vráti aj s čerstvými správami, Pavol sa rozhodne napísať im list. Z neho sa dnes o kresťanoch v Tesalonikách dozvedáme pomerne dôležité informácie. Mladý cirkevný zbor ešte nemá svojho kazateľa ani presbyterstvo – teda štruktúry, ktoré sú pre nás dnes celkom samozrejmé. Kresťania v Tesalonikách však majú Božieho Ducha, ktorý medzi nimi pôsobí, ktorý ich vyučuje a vychováva. Nejedná sa teda o nefunkčné, či dožívajúce spoločenstvo. Naopak! Kresťania v Tesalonikách majú to, čo akoby mnohým naším zriadeným a etablovaným cirkevno – zborovým spoločenstvám chýbalo – Božieho Ducha. Na cirkevnom zbore v Tesalonikách tak pozorujeme dve skutočnosti. Prvá spočíva v pôsobení Svätého Ducha a druhá spočíva v tom, ako sa kresťania pod pôsobením tohto Ducha túžia učiť, meniť a formovať.
Podľa čoho sa to pozná, priatelia? Pozná sa to podľa ich viery, o ktorej sa vie, že je ju „vidieť“. Pozná sa to tiež podľa vzájomnej lásky i podľa nových vzťahov. Pavol dokonca píše, že viera tesalonických môže byť príkladom a nasledovania hodným vzorom pre široké okolie. Keď sa pre vieru objavujú ťažkosti, keď dochádza k prenasledovaniu, tesalonickí sa nedajú od viery odviesť a všetky protivenstvá vydržia. A čo je najdôležitejšie, tesalonickí kresťania sa majú radi, i keď sa predtým všetci ani dobre nepoznali. Keby sa pred 2000 rokmi konali biskupské, či seniorské vizitácie cirkevných zborov, Pavlov list by sme pokojne mohli vnímať ako veľmi pozitívnu a povzbudzujúcu správu z vizitácie v tesalonickom cirkevnom zbore.
V úvode kázne nám zaznelo niekoľko viet zo záveru spomínaného Pavlovho listu. Sú to akési záverečné výzvy spojené s konkrétnymi radami : Napomíname vás však, bratia: usmerňujte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, voči všetkým buďte trpezliví. Tým akoby sa chcelo povedať, že ani rané kresťanské spoločenstvá neboli bez problémov. Nejednalo sa o elitné skupiny perfektných, silných a sebavedomých ľudí. Naopak! Boli to spoločenstvá ľudí so svojimi chybami a nedostatkami. Bratia a sestry, čo teda dnes, na základe apoštolových slov, môžeme o cirkvi povedať? Ako ju môžeme charakterizovať?
V prvom rade – cirkev je Božie dielo. Nikto z ľudí by nedal dohromady takých rozmanitých ľudí. Veď cirkev vskutku „zastrešuje“ ľudí z najrôznejších kútov spoločenského spektra. Sú v nej zastúpené všetky generácie, ako aj ľudia s protichodnými názormi, či záujmami. Čo ich dokázalo zjednotiť? Sú spolu preto, že sa v živote stretli so živým Kristom a prijali Božie odpustenie. Nechali sa zachrániť Synom Božím. A preto je Kristova cirkev ako spoločenstvo veriacich ľudí predovšetkým Božie dielo.
Kristova cirkev je však aj určitou školou života. Je nemálo kresťanov, ktorí si myslia, že keď sa obrátia ku Kristovi, stanú sa z nich noví ľudia a už nebudú mať problémy. No realita je iná, realita nepustí : nedarí sa nám vždy až tak milovať ako by sme mali. Podobné je to s odpúšťaním i pomocou. Je dobré vedieť, bratia a sestry, že Pán Boh má s každým svoj plán, ktorý zahŕňa nielen našu spásu, ale tiež premenu nášho charakteru, akési duchovné vyzretie. A to je proces, ktorý trvá dlhšie. Je to podobné ako keď sa brúsi sklo. Brúsič berie do ruky vázu z hladkého skla a najprv na ňu „nakreslí“ vzor. Zatiaľ to vôbec nevyzerá zaujímavo. Ale potom brúsič ten kus skla opracováva a ten vzor sa postupne dostáva do hĺbky, do skla. Nuž a potom to začína vyzerať zaujímavo a môže sa to páčiť. Podobne je tomu s nami. Keď začíname svoj nový život s Kristom, je na nás, na našej povahe najprv akoby vyznačená taká „kresba“ kresťanského charakteru. Potom na nás Boh pracuje a prostredníctvom svojho slova, Ducha Svätého ako aj konkrétnych skúseností prehlbuje rysy nového kresťanského charakteru. Nuž a to nie jeden raz bolí a niečo to aj stojí. No výsledný efekt stojí za to!
I keď to zatiaľ znie veľmi fajn a optimisticky, predsa len v každom jednom zbore sa nájde niekto, kto „vyčnieva z rady“ a buď sa nedokáže alebo sa nechce podriadiť a prispôsobiť. Práve v takomto prípade je namieste citlivé, s láskou podané napomínanie a karhanie, ktoré má dotyčnému pomôcť pochopiť, že svojim pohoršujúcim životom narúša spoločenstvo a vzpiera sa Kristovi. Bratia a sestry, to sa ani nehovorí ani neprijíma ľahko. Ale tak jednému ako aj druhému sa máme v cirkvi učiť. I to je súčasť procesu premeny, ktorú na nás Pán Boh koná.
V spoločenstve veriacich je miesto aj pre malomyseľných. Pán Ježiš k sebe pozýval ľudí a priťahoval zvlášť tých, ktorí v živote stratili nádej a pre ktorých ani ostatní nemali nádej. Akoby sme v tejto chvíli počuli Jeho známe slová : Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení … Ľudia, ktorí prišli k Ježišovi poznali, že Mu môžu dôverovať a že Boží Syn pre nich má budúcnosť. Milí priatelia, Pán Ježiš teda svoju cirkev povoláva aj k tomu, aby bola takým azylom pre všetkých tých, ktorí majú „malú dušičku“, ktorí stratili odvahu žiť a bojovať. Práve pod dotykom Božej milosti, Božieho prijatia i odpustenia môžu i dnes ľudia prijať uzdravenie svojej duše, získať zdravé sebavedomie ako aj vedomie toho, že sú to hodnotní a v Božích očiach cenní ľudia. A to je dnes pre každého v tejto stresovej a uponáhľanej dobe nesmierne dôležité.
Milí priatelia, veľkou bolesťou mnohých ľudí dnešnej doby je osamelosť. Sme síce neraz obklopení množstvom ľudí, sme obklopení médiami, internetom, sociálnymi sieťami, virtuálnym svetom, no v realite sa nejeden cíti osamelo. Človek akoby pri sebe nemal iného človeka, ktorému môže dôverovať, na ktorého sa môže spoľahnúť, pred ktorým sa môže otvoriť. A práve na to je tu spoločenstvo veriacich, ktoré v tomto zmysle treba vnímať ako Boží dar a tiež ako Boží prostriedok v boji s ľudskou osamelosťou. V spoločenstve sa každý môže stretnúť s Božou láskou a medzi ľuďmi nájsť porozumenie, priateľstvo ako aj posilnenie. Kresťanský cirkevný zbor môže byť takýmto domovom, rodinou a útočiskom pre všetkých slabých. Pre tých, ktorí sa možno v živote nepresadili, ktorí ostatným nestačili s dychom. Ľudia môžu byť v spoločenstve cirkvi sami sebou. Nemusia sa na nič hrať. Môžu sa smelo priznávať k svojim slabostiam a zlyhaniam a z Božej milosti načierať pokoj, odvahu, nádej a radosť.
Bratia a sestry, Pán Ježiš povolal svoju cirkev k životu a spravil to preto, aby kresťania prinášali dobrú správu evanjelia pre tento svet. On i nás posiela k ľuďom, aby sme im v slovách i činoch prinášali Krista a Božiu lásku a tiež aby sme im poukazovali na zdroj odpustenia a nového života. Pán Boh si praje, aby sme žili v spoločenstve a dobrú správu evanjelia prinášali tomuto svetu celkom prakticky.
Sme takýmto zborom, priatelia? Sme rodinou pre osamelých a azylom pre sklamaných? Sme príťažlivou cirkvou, v ktorej sa ľudia stretávajú so živým Kristom? Neviem. Myslím, že máme veľké rezervy. No viem, že takým spoločenstvom máme a môžeme byť. Taká je totiž Božia vôľa pre každý kresťanský cirkevný zbor. Pán Ježiš kvôli tomu umieral i z mŕtvych vstal. On nám dáva svoje dary, aby sme nimi dokázali slúžiť jedni druhým. Na ceste k tomuto cieľu nás Pán Ježiš doprevádza. Za to nech Mu je od nás vzdávaná česť a chvála! Amen.
Použité materiály : Bronislav Kaleta – Buh mluví
