5. po Veľkej noci – ako obmäkčiť Boha
Written by radovan on máj 02, 2024 in - No Comments
- po Veľkej noci – 5.5.2024
„… ako obmäkčiť Boha …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
- Mojžišova 32, 7 – 14
7 I riekol Hospodin Mojžišovi: Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z Egypta, sa zvrhol. 8 Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im prikázal; urobili si uliate teľa, klaňali sa mu, obetovali mu a hovorili: Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta. 9 Potom Hospodin riekol Mojžišovi: Videl som tento ľud, že je to tvrdohlavý ľud. 10 Preto ma teraz nechaj, nech vzplanie môj hnev proti nim a vyhubím ich; teba však učiním veľkým národom. 11 Avšak Mojžiš sa snažil obmäkčiť Hospodina, svojho Boha, a hovoril: Prečo vzplanul Tvoj hnev, Hospodine, proti Tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z Egypta? 12 Prečo by mali Egypťania hovoriť: Vyviedol ich so zlým úmyslom, aby ich pobil na vrchoch a vyničil z povrchu zeme. Obráť svoj prudký hnev a milostivo zmeň zlo, ktoré si chystal proti svojmu ľudu. 13 Pamätaj na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si prisahal sám na seba a riekol si im: Rozmnožím vaše potomstvo ako nebeské hviezdy; celú túto krajinu, ktorú som vám prisľúbil, dám vášmu potomstvu a bude ju dedične vlastniť na veky. 14 Potom Hospodin milostivo upustil od zla, ktoré zamýšľal učiniť svojmu ľudu.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Je možné, aby Hospodin zmenil svoje rozhodnutie a vzal späť svoje slovo? V žiadnom prípade! To, čo zasľúbil, to On aj urobí. Ale nie s týmto manšaftom. Áno, priatelia, aj takto by sa možno dalo opísať Božie zmýšľanie a konanie, ako to vyplýva zo slov prečítaného kázňového biblického textu. Pravda je totiž taká, že ľudia môžu prísť o svoju účasť, o svoj podiel na Božom zasľúbení. Avšak nie kvôli Božiemu rozmaru, kvôli Božej nejednoznačnosti, ale kvôli svojej vlastnej nezodpovednosti a hlúposti.
Sestry a bratia! Zdá sa, že situácia je vskutku vážna. Dovolil by som si povedať: existenčne kritická. V tejto chvíli sa celkom vážne a seriózne rozhoduje o budúcnosti celého národa, celého spoločenstva Božieho ľudu, celej komunity Božích vyvolených. Pán Boh už má svoj plán a je pevne rozhodnutý, že ho aj zrealizuje: Táto „púštna“ generácia Izraelitov bude zničená a proces zasľúbenia, ktoré Hospodin dal patriarchom – Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi – sa nanovo začne Mojžišom a jeho potomkami. Z Božích úst teda akoby v tejto chvíli zaznievalo: ÁNO, čo sa týka môjho zasľúbenia. Avšak: NIE, čo sa týka týchto ľudí.
Drahí priatelia! Toto je vskutku vážna situácia. Začína nám dochádzať, že ono to pri Bohu a s Bohom nefunguje akosi automaticky. To je skutočnosť, ktorú sa ako farár snažím zdôrazňovať takmer pri každom krste svätom: Je síce pekné, dobré, rozumné, múdre a správne, že ste si, milí rodičia a krstní rodičia, svoje dieťatko doniesli do chrámu pokrstiť. Avšak: len samotný krst svätý nestačí. Pán Ježiš, ktorý si praje, aby naše deti boli pokrstené, požaduje ešte aj vieru. Preto v závere každého krstu zaznieva aj určitá výstraha v zmysle Ježišových slov: Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený. Ale kto neuverí, bude odsúdený. Takže: žiadna automatika.
Nuž a celkom podobne, resp. rovnako je tomu aj pri druhej sviatosti, ktorú v cirkvi máme. A to je: Večera Pánova. Jedna vec je prijať Kristovo telo a krv v podobe posväteného chleba a vína. Druhá vec je veriť, že Kristus Pán aj za mňa osobne položil svoj život. Veriť, že to ja som si zaslúžil umrieť, nie On. Veriť, že ja som hriešny a On je svätý. To znamená: ani odpustenie hriechov vo Večeri Pánovej nie je automatické len tým, že sme zjedli oblátku a vypili sme trochu vína – zľahčene povedané. Podstatné je naše vnútorné nastavenie: akt pokánia, ľútosti, viery v Božie odpustenie a snaha žiť lepším, krajším, Bohu milším životom.
A tak si kladieme celkom logickú otázku: Čo vlastne Izraeliti spravili zle? Čo pokazili? Aby sa nakoniec niečo podobné nestalo aj pri nás a s nami. Nejde ani o to, žeby sa boli celkom vzdali Pána Boha – Hospodina. Ľudsky vieme pochopiť, že Mojžiš sa z vrchu Sinaj už akosi dlho nevracal. Nebol to pritom žiaden parobok. Kadečo sa mu tam mohlo stať. Možno už ani nežije. Ľudia začínajú stresovať a panikáriť. V celom tom strese a panike začínajú robiť hlúposti a nerozvážne veci. A tak si zo zlata odlejú zlaté teľa, ktoré povýšia na svojho „boha“.
To, v čom Izraeliti skutočne zlyhali, bola tá skutočnosť, že si Boha prispôsobili svojim prianiam a predstavám. Urobili z Boha niekoho, s kým možno voľne disponovať, manipulovať a pretŕčať Ho kadekomu popred oči. A tak ukazujú na zlaté teľa slovami: Ajhľa! Toto je tvoj Boh. Ono – to zlaté teľa v podstate krásne reprezentuje a symbolizuje to, čo by sme ako ľudia tak radi mali a čím by sme tak radi disponovali: hojnosť, bohatstvo a moc.
Je fakt, že dnes je nám asi predstava zlatého teľaťa vzdialená. Pokojne však zlaté teľa môžeme zameniť za červenú nitku na zápästí, za krúžok v nose, za kamienok pre šťastie podľa nášho narodenia a horoskopu, za podkovu pre šťastie, za štvorlístok pre šťastie a podobne. Ľudia dodnes sa v tomto nezmenili a sú neprestajne v stave opakovať v duchovnej oblasti stále dookola tie isté somariny a nerozvážne rozhodnutia ako generácie pred nami.
Drahý brat, milá sestra! No pravda je taká, že nič z toho nie je bohom, aj keď by si to takto aj 1000x pomenoval. Bôžik ostáva bôžikom – aj keď by si ho oslovoval menom Ježiš Kristus. Boh sa nám zjavil a zjavuje predovšetkým vo svojom slove. Nie v zlatom teľati alebo v retiazke s krucifixom. On netúži po tom, aby sme na Jeho počesť usporiadali jednu veľkú púštnu párty, tak ako to dokazovali Izraelci na púšti s teľaťom. Hospodin túži byť velebený, chválený a uctievaný. Ale inak. A síce: našou poslušnosťou, vierou a vernosťou voči Jeho slovu.
Tým, že Izraeliti zamenili Božie slovo za bôžika vyrobeného vlastnými rukami, prišli o zasľúbenie. A preto to Hospodin uzatvára veľmi tvrdo a nekompromisne: Končím s týmito ľuďmi. Oni nechcú mňa a ja nechcem ich. Nech majú tak ako sami chcú! To, že Boh nakoniec svoje rozhodnutie zmení, za to Izrael môže ďakovať iba jednej osobe: príhovorcovi Mojžišovi. Je to Mojžiš, ktorý dokonca presvedčí Boha, aby namiesto cestou spravodlivosti a práva šiel cestou milosti, milosrdenstva a odpustenia.
Ako to, priatelia? Je Mojžiš naozaj až taký skvelý vyjednávač, že dostane dokonca aj Pána Boha tam, kde Ho chce mať? Nie! Tak tomu asi nebude. Boh je suverénny a robí tak ako to On sám uzná za vhodné a dobré. No Hospodin už v tej chvíli vidí ďaleko ďaleko dopredu a vo svojom „hľadáčiku“ má už vyhliadnutého iného Príhovorcu. Bude to Príhovorca, ktorý nebude prosiť len za Izrael, tak ako Mojžiš, ale spraví ešte niečo viac. Za Izrael zaplatí na kríži Golgoty vlastným životom. A nielen za Izrael, ale aj za všetkých ľudí zo všetkých národov, ktoré Ho do svojho života prijmú ako svojho Pána, Boha a Spasiteľa.
Milé sestry, drahí bratia! Dnešná nedeľa s názvom „Rogate!“ – je pre nás veľkým povzbudením k modlitbe. K modlitbe, ktorú však nemáme vnímať ako svoju náboženskú povinnosť, pretože to by bolo načisto zlé chápanie a vnímanie tohto fenoménu. Sme pozvaní k modlitbe, ktorú namiesto toho vo svojom živote chceme vnímať ako úžasnú možnosť a príležitosť. Ako jedno úžasné privilégium – môcť predstúpiť pred Pána Boha a v rozhovore s Ním, v modlitbe Mu otvoriť – vyliať svoje srdce, svoje pocity, obavy, strachy, ale tiež nádej, túžby a očakávania, ktoré máme.
Mojžiš Hospodina úpenlivo prosil. Presne tak ako predtým prosil patriarcha Abrahám Hospodina o zachovanie mesta Sodoma. A ako vieme: bol v tom mimoriadne úspešný, keď dokázal „zbiť“ počet 50tich spravodlivých, ktorý určil Hospodin, a pre ktorých mesto nezničí, až na 10. Ako však vieme, v meste Sodoma sa nenašlo ani 10 v Božích očiach spravodlivých. Tak či onak: uvedomujeme si, že modlitba je silná zbraň, silný prostriedok, ktorý nám Pán Boh dal.
Modlitba – to nie je mlátenie prázdnej slamy a zabíjanie času. Je to prostriedok, skrze ktorý sa i dnes ako cirkev smieme vzácne zjednotiť a volať spoločne k svojmu nebeskému Otcovi. A aj keď náš nebeský Otec veľmi dobre vie, čo naozaj potrebujeme a prežívame, predsa len: chce to počuť z našich úst. Keď treba, tak aj 1000x … to všetko preto, aby sme takýmto spôsobom vyjadrili svoju závislosť na Ňom i to, ako veľmi Ho potrebujeme a že bez Jeho pomoci a požehnania nič nemôžeme robiť.
Drahí priatelia! Pritom všetko nezabúdajme na jedno! A síce, že Pán Boh vždy spraví tak, ako to On uzná za vhodné. A tak je to aj najlepšie. Veď my ani nevieme, čo bude o hodinu s našim životom. Ako by sme mohli vedieť, čo pre nás bude dobré o niekoľko rokov? Ale Pán Boh vidí jasne dopredu. Naša budúcnosť ako aj budúcnosť vo všeobecnosti je v Jeho rukách. A tak nech to aj ostane! A my, sestry a bratia, len i naďalej mocne dúfajme v slová zasľúbenia, ktoré nám zanechal apoštol Pavol. A síce, že: tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro.
Pánu Bohu dnes vďaka za toto uistenie. Vďaka za to, že naše modlitby nekončia vo vzduchoprázdne a v temnote nekonečného vesmíru. Naopak! Majú svojho príjemcu a adresáta. A nie je Ním nik iný ako náš „Abba“ – povedané Pánom Ježišom. Náš Otecko nebeský, ktorý svojim deťom dá to, o čo žiadajú. Veď keď už my, ľudia, hoci sme zlí, vieme dávať svojim deťom dobré veci, o čom skôr dá dokonalý a dobrý Otec nebeský tým, ktorí Ho prosia? Bohu chvála a vďaka za to! Amen.
