5. po Veľkej noci – vedú všetky náboženstvá do neba?
Written by radovan on máj 22, 2019 in - No Comments
- nedeľa po Veľkej noci – 26. 5. 2019
„… vedú všetky náboženstvá do neba?…“
Suspírium : Poďte, plesajme Hospodinovi, jasajme zvučne skale našej spásy! Predstúpme pred Neho s poďakovaním, zvučne Mu jasajme chválospevy! Lebo Hospodin je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký Kráľ. V Jeho rukách sú hlbiny zeme, Jeho sú vrchov končiare. Jeho je more, – On ho učinil, aj pevnina, čo Jeho ruky utvorili. Vojdite! Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojim Tvorcom! Lebo On je náš Boh a my ľud Jeho pastvy a ovce Jeho ruky. Kiežby sme počuli dnes Jeho hlas! Amen.
Zj 2, 24 – 29
Ale vám ostatným v Tyatíre, ktorí sa nepridŕžajú tohto učenia, ktorí – ako vravia – nepoznali hlbín satanových, vám hovorím : nekladiem na vás iné bremeno. Len sa držte toho, čo máte, dokiaľ neprídem! Kto zvíťazí a až do konca vytrvá v mojich skutkoch, tomu dám moc nad národmi a bude ich spravovať železným prútom a roztrieska ich ako hlinené hrnce, ako som i ja prijal od svojho Otca, a dám mu rannú hviezdu. Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom!
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi, nábožné kresťanské zhromaždenie!
Budhizmus, hinduizmus, islam, báhaizmus, Mormóni, scientológia, kabala, hnutie Hare Krišna, Moonova sekta, Svedkovia Jehovovi a kopec ďalších duchovných filozofií a smerov, dnes uspokojuje dopyt človeka po duchovne. S tým všetkým, či už chceme alebo nie, sme ako kresťania v tomto svete konfrontovaní. A ako kresťania k tomu musíme vedieť aj zaujať nejaký postoj.
Jedným z postojov je až prílišná snaha po ekumenizme. Skôr by som však povedal po synkretizme, nakoľko ekumenizmus môžeme budovať len medzi veriacimi jednotlivých kresťanských cirkví. No synkretizmus je smer, ktorý spája rôzne duchovné alternatívy, filozofie a náboženstvá do jedného veľkého celku. A tak na jednej úrovni tu stojí Ježiš Kristus, Budha, Višna, Alah, Jehova, ale aj nespočetné množstvo ďalších prírodných bôžikov z primitívnych náboženstiev. Synkretizmus – to je všehochuť. Je postavený tak, že si v ňom každý nájde to svoje. Preto je aj dnes taký populárny názor, že v konečnom dôsledku všetky náboženstva sú o tom istom, vždy sa jedná o toho istého Boha, len každý Ho volá ináč, všetky vedú človeka k tomu istému cieľu, vo všetkých nájdeme krásne etické ideály a tak podobne. No ono to nie je celkom tak. Ba dovolím si povedať, že je to len jeden z ďalších úspešných satanových pokusov, ako človeka odviesť od skutočnej pravdy. Satanovi totiž vyhovujú obidve možnosti – aj to, keď človek vôbec neverí, aj to, keď verí totálne všetkému.
Dôkazom takéhoto, až násilného „ekumenizmu“ bola spoločná bohoslužba kresťanov, Židov, moslimov, budhistov, hinduistov a ďalších sektárov z východu v chráme svätého Víta v Prahe, ktorá sa odohrala pred viacerými rokmi. Zatiaľ čo zástancovia synkretizmu žasli nad týmto podujatím, normálni kresťania žijúci podľa Písma svätého boli zdesení z toho, že v kresťanskom chráme sa namiesto Stvoriteľa uctievajú veci stvorené. Iným príkladom je zas istý evanjelický kostol niekde v Hamburgu, v Nemecku, kde bol nedávno jeden môj kolega. Okrem kresťanských symbolov tam ponachádzal aj ďalšie veci, ktoré s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Pravdou je, že z toho bol zdesený a nepríjemne užasnutý. Keďže ten kostol navštívil v mesiaci máj, nechýbali tam ani imitácie čerešní – stromov, pod ktorými si zaľúbenci môžu dať bozk a vyznať lásku, aby im čo najdlhšie vydržala. Tomu ja hovorím miešanie viery a povery v priamom prenose …
Ďalším postojom je totálna izolácia od všetkých. No toto tiež nie je riešenie. Nahuckať psa na Jehovistov, resp. pozamykať všetky dvere a doslova sa zabarikádovať v byte, či dome – to skôr svedčí o našom strachu z takýchto ľudí ako o pripravenosti viesť s nimi dialóg, svedčiť im o našom Pánovi Ježišovi, ktorý za nás položil život a vstal z mŕtvych. A práve toto je na kresťanstve unikátne. V žiadnom inom náboženstve Boh nekladie život za človeka. Skôr od človeka sa vyžaduje prinášanie obetí, odriekanie, celoživotná askéza, aby sa mohol dostať na vyššiu úroveň, na vyšší level, moderne povedané. Nás však na vyššiu úroveň už dostal Boží Syn. On z Božích nepriateľov svojim dielom zmierenia urobil Božích synov a dcéry. Stačí len veriť, dôverovať Mu, mať s Ním vzťah, komunikovať s Ním a dať sa Mu k dispozícii. No fakt je, že neraz nám zostáva práve iba táto možnosť – zlostný pes a zamknuté dvere. Mnohí totiž po väčšine, žiaľ, nie sú schopní vydať svedectvo a obhájiť si svoj názor založený na Písme svätom.
Presvedčila ma o tom pred viacerými rokmi jedna spolusestra. Po niekoľkých biblických hodinách venovaných svedkom Jehovovým, ich učeniu a tomu, čo na to hovorí Biblia – prišla za mnou táto sestra s veľkou radosťou, ako sa „zbavila“ Jehovistov. Nie vďaka psovi ani zámke na dverách, ale vďaka „argumentom“. Keď jej Jehovisti tvrdili, že Jehova, teda to, čo mi prekladáme v Biblii ako Hospodin, bol prvý, ona im na to povedala, že nie Jehova, ale Hospodin bol prvý a až potom bol Jehova. „Dobre som povedala?“ – spýtala sa ma. Isteže nie! Ale tak čo som jej mal povedať? Nechcel som jej brať radosť. A tak som povedal : „Výborne! Dobre ste im povedali!“ Táto skutočnosť sa však môže týkať aj nás. Vedeli by sme my argumentovať? Postaviť sa za pravdu, ktorou je Kristus? Vedeli by sme vydať svedectvo iným ľuďom?
Milé sestry, drahí bratia, pri kresťanstve nejde o to, že sme odstavili rozum. Kresťan nie je naivný hlupák. Iste, svojim rozumom si Boha neodvodíme, ani nepochopíme, ani neobsiahneme. Nie sme na to stavaní. V tejto sfére musíme iba veriť. No isté veci môžeme pozorovať a pochopiť aj rozumom. Pán Boh nám predsa dal rozum ako svoj dar, aby sme Ho mohli lepšie poznávať, vnímať Jeho dielo a Jeho lásku v našich životoch i okolo nás. Dobrým svedectvom používania rozumu v kresťanskej viere je množstvo vedcov, ktorých práve ich bádanie, hľadanie a skúmanie priviedlo k Bohu a k viere!
Čo však toto všetko, milí priatelia, má spoločné s prečítaným textom? Jedná sa o list Pána cirkvi – Ježiša Krista jednému zo siedmych maloázjských cirkevných zborov, ktoré máme zaznamenané v knihe Zjavenie Jána v druhej a tretej kapitole. Jedná sa pritom o kresťanské spoločenstvá, v ktorých sa môžeme dnes spoznať aj my. Môžeme v nich spoznať svoje silné stránky i svoje slabiny. Jeden z týchto zborov sa nachádzal aj v meste Tyatíra. Bolo to maloázijské mesto, ktoré ležalo na dôležitej rímskej ceste spájajúcej kolónie Rímskej ríše s krajinami Orientu. Dnes je na tomto mieste vybudované iné mesto, nachádzajúce sa na území Turecka. Samotné mesto bolo založené niekedy v 3. stor. pred Kristom. V roku 190 pred Kristom sa podrobilo Rimanom. V Tyatíre prekvitali obchody, cechy a remeslá. Mesto sa preslávilo farbením textilných látok.
Nás však v tejto chvíli viac ako mesto, zaujíma samotné kresťanské spoločenstvo. To je najprv Ježišom pochválené, keď čítame: Poznám tvoje skutky, i lásku, i vieru, i službu, i tvoju trpezlivosť a tvoje posledné skutky hojnejšie než prvé. No ani tento zbor nie je bezchybný a bezproblémový. V Tyatíre pôsobí istá žena menom Jezábel. Bola to žena, ktorá mala v tomto meste zjavný vplyv a ako falošná prorokyňa v ňom zohrávala významnú rolu. Povšimnutiahodné je aj jej meno – Jezábel. S Jezábel sa stretávame aj na stránkach Starej zmluvy. Vieme, že to bola manželka bezbožného izraelského kráľa Achába. Svojho času táto Jezábel bola zarytou oponentkou proroka Eliáša. Bola to ona, ktorá nakazila Izrael Baalovým kultom. Jezábel pôsobiaca v Tyatíre mohla byť nejaká veštkyňa, bývalá kresťanka, ktorá sa však oddelila od už existujúceho cirkevného zboru v Tyatíre a založila si nejakú svoju sektu, v ktorej učila nebiblické veci. Táto Jezábel potom kresťanov zvádzala k modloslužbe a nemravnosti. No niektorí vykladači majú názor, že sa jedná len o symbolické meno, teda nejde tu o konkrétnu osobu. Jezábel je tak symbolom, ktorý označuje falošné učenie. Jezábel podľa tohto názoru je tak symbolom kresťana, ktorý v živote robí kompromisy, inklinuje k pohanským praktikám, modloslužbe a nemorálnosti. Tým spôsobom sa stáva Bohu neverným a privoláva na seba Boží trest.
Vidíme teda, sestry a bratia, čo Kristus kresťanom v Tyatíre vytýka. Pretrvávajúcim hriechom, nedostatkom v tomto meste a CZ je tendencia tolerovať hriech, nespravodlivosť a nebiblické učenie. Pravda je však taká, že Kristus odsudzuje akúkoľvek toleranciu voči hriechu. A tak aj my dnes musíme odsúdiť a odmietnuť všetkých tých, ktorí svoje vlastné slová a myšlienky vyvyšujú nad biblické zjavenie a tvrdia, že Boh nakoniec prijme všetkých. Tolerovať v cirkvi takéto javy kvôli strachu z konfrontácie, kvôli zachovaniu osobných priateľstiev alebo kvôli zaslepenej túžbe po pokoji za každú cenu, či kvôli peniazom a osobným výhodám – je nesprávne. Boh nakoniec takúto cirkev, či konkrétne spoločenstvo zničí, nakoľko jeho členovia nestáli na biblických princípoch.
V tomto texte, milí priatelia, nakoniec vidíme ešte jednu nezanedbateľnú skutočnosť. Cirkev je viac zraniteľná zvnútra, z vlastných radov, než zvonku. Tak tomu bolo vždy. Keď bola cirkev pod tlakom okolitého sveta, držala spolu a hlavne – pridŕžala sa Písma svätého. V časoch rozmachu, slávy, bohatstva a svetského vplyvu to s cirkvou vždy šlo rapídne dole vodou. Namiesto služby, pokory, lásky, obetavosti a svedectva Písma nastúpili moc, teror, prenasledovanie, vojny a ľudské výmysly. Takto o tom jasne učia cirkevné dejiny.
No nie všetci sa dali v Tyatíre odviesť od Krista a od pravdy Božieho slova. Tým, ktorí zostanú Ježišovi verní a ktorí vytrvajú vo viere, je prisľúbená účasť na moci Kristovej nad národmi. Kresťania teda budú spolu s Kristom súdiť neveriacich. O tom hovorí aj výpoveď o rannej hviezde (Venuši, zorničke), ktorá bola v staroveku symbolom moci a vlády.
Drahí bratia, milé sestry! Kiežby toto bola aj naša budúcnosť vo večnosti! Toto nie je utópia. Naopak! Vo vernosti Kristovi je to možné a dosiahnuteľné. Vo vernosti Kristovi je to dokonca už realita! Kiež nám v tom dobrotivý Boh sám pomôže! Kiež aj našu cirkev a naše zborové spoločenstvo Pán Ježiš ochráni pred náboženskými či morálnymi bludmi, aby sme boli, povedané Kristom Pánom, mestom, ktoré leží na vrchu a zvestuje Ježiša Krista ako Božieho Syna, ktorý zomrel za hriešnikov. Zvestujme túto pravdu všetkým, ktorých nám Pán pošle do cesty! Lebo niet inej cesty k Bohu a k večnému životu, okrem Krista! Amen.
Pomodlime sa : Dobrý náš Bože, chválime Ťa a ďakujeme Ti za to, že si nám dal svoje Slovo. V ňom nás učíš svojim cestám, v ňom nám zjavuješ svoju svätú vôľu. Tvojou vôľou je, aby nikto z ľudí nezahynul, ale dal sa zachrániť a mal večný život. No v ústrety takejto budúcnosti existuje iba jediná cesta a ňou je Tvoj Syn, náš Bože, – Ježiš Kristus. Chráň nás, od rôznych kompromisov, ktoré nám chcú nahovoriť, že je úplne jedno, v čo alebo v koho veríme. Tvoje slovo nás ináč učí. Ono hovorí, že to vôbec nie je jedno. A preto daj nám silu, Bože, vytrvať vo viere v Teba. Daj nám silu Teba nezaprieť, ale vyznávať Ťa. Chceme Ti dnes ďakovať aj za dar spoločenstva, v ktorom môžeme prežívať Tvoju blízkosť i Tvoju lásku k nám. V spoločenstve je každému z nás umožnené, aby ďalej rástol v poznávaní Teba, aby prehlboval svoj vzťah k Tebe. Preto chráň nás od toho, aby sme spoločenstvá opúšťali a vydávali sa svojimi vlastnými cestami. A napokon nám pomôž účinne odhaľovať hriechy a nedostatky na nás samotných. Pomôž, aby sme si hriechy neospravedlňovali, ale snažili sa nimi bojovať a v čistote Teba, Trojjediného Boha nasledovať. Amen.
