5. pôstna nedeľa (Smrtná) – otvorené nebo
Written by radovan on mar 14, 2024 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 17.3.2024
„… otvorené nebo …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 22, 1 – 14
1 Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som. 2 Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. 3 Nato Abrahám včasráno osedlal osla a vzal so sebou svojich dvoch sluhov aj syna Izáka. Keď naštiepal drevo na spaľovanú obeť, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu Hospodin povedal. 4 Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto. 5 Vtedy Abrahám povedal svojim sluhom: Zostaňte tu i s oslom, zatiaľ ja a chlapec pôjdeme až ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. 6 Potom Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť, naložil ho na syna Izáka, sám však vzal do ruky oheň a meč, a tak šli vedno obaja. 7 Tu oslovil Izák otca Abraháma: Otče môj! Ten povedal: Čo chceš, syn môj! A on odvetil: Hľa, tu je oheň i drevo, kde je však baránok na spaľovanú obeť? 8 Nato povedal Abrahám: Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj. Tak išli vedno obaja. 9 Keď však došli na miesto, o ktorom mu povedal Hospodin, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár navrch dreva. 10 Keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna, 11 zavolal na neho z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten odpovedal: Tu som. 12 Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna. 13 Vtedy Abrahám pozdvihol oči a zbadal, že v húšti je baran zachytený za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a namiesto svojho syna ho obetoval ako spaľovanú obeť. 14 Vtedy Abrahám pomenoval to miesto: Hospodin si vyhliadne, ako sa podnes hovorí: Na vrchu si Hospodin vyhliadne.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Jeden z textov, ktoré nám dnes počas čítania Pašií zazneli, bol aj známy príbeh o obetovaní Izáka. Vskutku: silný moment v živote aj tak ťažko skúšaného patriarchu Abraháma. Chvíľa, ktorá v sebe nemala žiadnu logiku. Okamih, kedy sa nám Boh zdá skôr nemilosrdný, krutý a neúprosný ako láskavý, vľúdny a milujúci. Človek si pri tom príbehu zavše kladie otázku: Ako toto Boh môže chcieť? Ako niečo také môže žiadať Hospodin? Načo je toto dobré? Nie sme naozaj len hračky v rukách slepého osudu? Baví sa Pán Boh tam hore v nebi dobre na náš účet?
Je pravda, že na tento silný starozmluvný príbeh sa dá pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Dá sa sústrediť na Abrahámovu poslušnosť, ktorá akoby nemala ani hraníc. Dá sa sústrediť na Abrahámovu vieru, ktorá sa dokazuje práve jeho poslušnosťou voči absurdnému Božiemu príkazu. Dá sa rovnako tak sústrediť na baránka zachyteného za rohy v kroví ako predobraz dokonalého Baránka Božieho – Pána Ježiša, ktorý k nám zostúpil z neba a bol zachytený celou svojou bytosťou do hriechu tohto sveta, pre ktorý sa za nás obetoval.
Ja som sa dnes pri písaní kázne na tento biblický text nechal ovplyvniť jedným staručkým nemeckým dedinským kostolíkom. V tom kostolíku sa nachádza pekný drevený chór – triem. K samotnej kráse dreveného triemu prispievajú predovšetkým kresby s rôznymi biblickými motívmi, ktoré sa na ňom nachádzajú. Sú to scény tak zo Starej ako aj Novej zmluvy. Všetky obrazy pritom majú jednu spoločnú výpoveď: Nebo sa otvára. Otvorené nebo.
Takto možno vidieť otvorené nebo na obraze, ktorý predstavuje raj a rajské podmienky, keď ľudia ešte nezhrešili a mali bezprostredný prístup k Pánu Bohu, rovnako ako aj On k nim. Táto bezprostrednosť, otvorenosť, úprimnosť, čestnosť a priamosť v komunikácii i vo vzťahu medzi Bohom a ľuďmi je znázornená práve otvoreným nebom.
Na ďalšom obraze je zas znázornený Jákobov rebrík. Jedná sa o sen, ktorý mal Jákob na úteku od svojej rodiny a rozzúreného brata Ézava, ktorého Jákob stihol dvakrát podviesť a oklamať, rovnako ako aj vlastného otca Izáka. V tomto sne Jákob vidí rebrík, ktorého jeden koniec je na zemi a druhý sa končí v nebi. Nuž a po tomto rebríku vystupujú a zostupujú anjeli. Otvorené nebo v tomto prípade predstavuje tú skutočnosť, že i napriek týmto očividným a zjavným hriechom, ktorých sa budúci patriarcha dopustil voči svojim najbližším, Boh ho nezavrhol, ale ostáva s ním a pri ňom. Má s ním ešte veľké plány. Nuž a práve motív otvoreného neba je dôkazom toho, že Hospodin s Jákobom počíta a že práve skrze neho a jeho potomstvo sa zrealizujú Božie spásne plány s týmto svetom.
Takto sa v galérii obrazov kostolíka dostávame k obrazu, ktorý znázorňuje výjav, v ktorom je prorok Eliáš vzatý do neba. Eliáš, ktorý ako jediný z Hospodinových prorokov ostane na žive počas vlády bezbožného kráľa Achába a jeho ženy Izébel. Eliáš, ktorý to ani vtedy „nezabalí“ a nevzdá, ale ostáva svojmu Bohu verný a poslušný vo všetkom. I keď je akoby sám proti všetkým, predsa len obstojí, lebo vie, že má na svojej strane Boha. Nuž a táto jeho vernosť, odvaha i poslušnosť nemôžu uniknúť Božej pozornosti. Celá služba proroka Eliáša je odmenená maximálnym možným spôsobom. A síce tak, že Eliáš neokúsi smrť, ale už za života je vzatý do neba, do večnosti. Nasadá na ohnivý voz, ktorý ťahajú kone smerujúc do otvoreného neba.
Na ďalšom obraze zas vidíme diakona Štefana, ktorý vidí otvorené nebo a Syna človeka stojaceho po pravici Božej počas svojho vypočúvania pred židovským sanhedrinom. Vízia otvoreného neba pre neho má byť v tej chvíli posilnením pred samotnou popravou ukameňovaním, ktorá ho už za krátku chvíľu očakáva. Otvorené nebo v danej chvíli predstavuje večný život, do ktorého je aj on povolaný.
Na inom obraze zas vidíme scénu Ježišovho premenenia, ktoré sa odohráva pred zrakmi troch učeníkov, keď sa oslávený Ježiš rozpráva s veľkými postavami Starej zmluvy. Konkrétne s Mojžišom a už spomínaným Eliášom. Učeníkom je na chvíľku umožnené nazrieť do slávy otvoreného neba. To všetko ich má posilniť vo viere v Ježiša ako osláveného Syna Božieho. Má to pre nich byť posilnením vo viere vo chvíli, keď Ježiša zatknú, budú sa Mu vysmievať, haniť Ho, potupovať Ho, pľuť na Neho, biť Ho a nakoniec Ho pribijú na kríž. Otvorené nebo ako symbol Ježišovho konečného oslávenia, ktoré sa dovŕši vo veľkonočné ráno.
V galérii obrazov znázorňujúcich otvorené nebo, samozrejme, nemôže chýbať vianočná scéna otvoreného neba, keď anjel zostupuje, aby betlehemským pastierom zvestoval radostnú správu o tom, že v meste Dávidovom sa narodil Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán. Otvorené nebo ako symbol toho, že Boh je dostatočne mocný na to, aby zrealizoval svoje plány v tomto svete, i keď je tu silná opozícia proti Nemu. A to tak v podobe samotného satana ako aj ľudí, ktorí sú ním ovplyvnení a nakazení. Boh sa nikoho na nič nemusí pýtať. On nepotrebuje náš súhlas. Je suverénny. Robí ako On chce a kedy chce.
Nuž a medzi týmito rôznymi výjavmi otvoreného neba sa nedá prehliadnuť aj obraz, ktorý znázorňuje scénu obetovania Izáka jeho otcom Abrahámom. Pritom je zaujímavé, že celý ten príbeh sa začína skôr opakom otvoreného neba. Pokiaľ je totiž otvorené nebo obrazným vyjadrením milostivej Božej blízkosti, potom treba povedať, že nebo nad Abrahámom je najprv uzavreté a temné. Keď totiž Abrahám dostáva od Hospodina príkaz, aby obetoval svojho syna Izáka, v tej chvíli asi len ťažko môže Boha vnímať ako milostivého a dobrého. V danej chvíli sa Božia vôľa Abrahámovi musí javiť ako temná, nepochopiteľná a krutá.
Veď ako dlho musel len Abrahám na svojho syna čakať. Rovných 100 rokov! Na tomto dieťati predsa spočívajú všetky zasľúbenia a nádeje, ktoré Boh Abrahámovi kedy dal. Čo to má znamenať, keď mu teraz Boh káže, aby svojho syna obetoval? Aby ho zarezal. A spolu s ním v podstate aby obetoval a zarezal aj všetky zasľúbenia a všetku nádej. Ani sa nečudujeme, že Abrahám nedokáže vidieť zmysel tohto Božieho rozhodnutia, konania a príkazu. Ani doteraz to Abrahám nemal jednoduché. Ale dal sa v tom vidieť aspoň nejaký zmysel. Abrahám mal aspoň nádej. Ale keď teraz obetuje svojho syna, ostanú mu už len prázdne ruky. Všetka nádej bude preč. Cesta viery, po ktorej Abrahám v tej chvíli musí kráčať, je temná. Nebo je v jeho prípade nie otvorené, ale zatvorené.
A predsa, drahí priatelia! Doslova v hodine dvanástej, v poslednej sekunde sa nebo otvára aj nad Abrahámom. Objavuje sa anjel z neba a zabraňuje obetovaniu Izáka. Áno, aj táto scéna s otvoreným nebom nad Abrahámom, ktorý s nožíkom v ruke ide vykonať najstrašnejšiu vec vo svojom živote, sa objavuje na jednom z obrazov na drevenom trieme nemeckého kostolíka.
Milé sestry a bratia! Neviem, či si to niekedy takto uvedomujete a predstavujete, ale pokiaľ nie, skúste to niekedy! Ideálne by bolo, aby ste to takto vnímali zakaždým. Zakaždým, keď slávime bohoslužby i v tomto našom Božom chráme, vždy vtedy smieme vedieť a byť si istí, že i nad nami sa v tej chvíli otvára a otvorilo nebo. A že v tej chvíli na nás pozerá Božia milostivá tvár. Nuž a kto o tom pochybuje, ten nemusí ostať len pri pohľade na obraz obetovania Izáka. Je pozvaný, aby hľadel ďalej, ešte viacej dopredu. Pretože tam, vpredu, v tom kostolíku sa nachádza ešte jeden obraz. Je to obraz ukrižovania Pána Ježiša. Je to ten najsilnejší moment v dejinách sveta, človeka i vesmíru ako takého, keď Boh obetuje svojho jediného Syna. A to všetko robí preto, aby nebo mohlo byť otvorené aj nado mnou. Aj nad tebou. Nad nami. Nad nami všetkými. Bohu chvála a nikdy nekončiaca vďaka za to! Amen.
