5. pôstna nedeľa (Smrtná) – … viac ako len krutý žart …
Written by radovan on mar 29, 2017 in - No Comments
5. pôstna nedeľa (Smrtná) – 2. 4. 2017
„… viac ako len krutý žart …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 22, 1 – 13
1 Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: Abrahám! On odvetil: Tu som. 2 Boh povedal: Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, odíď do kraja Morija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. 3 Abrahám včasráno osedlal osla, vzal so sebou dvoch sluhov i svojho syna Izáka. Keď naštiepal dreva na spaľovanú obeť, vstal a vybral sa na miesto, o ktorom mu hovoril Boh. 4 Na tretí deň Abrahám pozdvihol oči a zďaleka uzrel to miesto. 5 Povedal svojim sluhom: Zostaňte tu s oslom. Ja pôjdem s chlapcom ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. 6 Abrahám vzal drevo na spaľovanú obeť a naložil ho na svojho syna Izáka. Sám vzal oheň a nôž a tak šli obaja spolu. 7 Izák povedal svojmu otcovi Abrahámovi: Otec! Ten odpovedal: Čo chceš, syn môj? Izák sa spýtal: Pozri, oheň a drevo je tu, no kde je baránok na spaľovanú obeť? 8 Abrahám odvetil: Syn môj, baránka na spaľovanú obeť si obstará Boh. Tak šli obaja spolu ďalej. 9 Keď došli na miesto, o ktorom im povedal Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal naň drevo, zviazal syna Izáka a položil ho na oltár, na drevo. 10 Abrahám vystrel ruku, vzal nôž, aby zabil svojho syna. 11 Vtom z neba zavolal naňho Hospodinov anjel: Abrahám, Abrahám! On odpovedal: Tu som. 12 Anjel mu povedal: Nedotýkaj sa chlapca, neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, lebo si mi neodoprel ani svojho jediného syna. 13 Abrahám sa rozhliadol a v kroví uzrel barana zachyteného za rohy. Abrahám šiel, vzal barana a obetoval ho namiesto svojho syna ako spaľovanú obeť.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Ono sa to najprv zdá ako škaredý vtip, ale je to pravda! Naozaj je to tak! Abrahám zrejme neverí vlastným ušiam, keď mu Boh hovorí : Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, odíď do kraja Morija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. Abrahám si zrejme myslel, že všetko podstatné vo svojom živote už prežil. Svoj kalich horkosti si už vypil. Bol to odchod od svoje rodiny, od svojho príbuzenstva v ústrety neznámej zasľúbenej zemi. Boli to dlhé roky čakania na splnenie Božieho zasľúbenia, narodenie syna Izmaela, ktorého mal so slúžkou Hagar, pretože tak chcel urýchliť Boží plán. Potom narodenie vytúženého Izáka, skutočného dediča a nositeľa Božích zasľúbení, ktorého mu vo svojej starobe porodila manželka Sára. Nie celkom optimálne vzťahy medzi bratmi Izmaelom a Izákom nakoniec vyústili do núteného odchodu staršieho syna s jeho matkou od Abraháma a jeho rodiny. Zdá sa, že teraz bude všetko už len dobré. Aspoň jeseň života by si Abrahám rád vychutnal po všetkých tých peripetiách, ktorými si v živote musel prejsť. Keď sa odohráva udalosť, o ktorej sme dnes čítali, staručký praotec má už vyše 100 rokov. Zrejme ani vo sne mu nenapadlo, že pred ním stojí ešte jedna náročná skúška. Dovolím si povedať – najťažšia skúška jeho života.
Ono sa to naozaj zdá ako nevydarený vtip, ale je to pravda. Pravda, ktorej Abrahám nemôže uveriť. Tak rád by od Pána Boha počul hocičo iné, len nie toto. Zdá sa mu to ako zlý sen. Zo sna sa však dá aspoň prebudiť, a tak ho ukončiť. Ale toto je skutočnosť. Realita, ktorou si praotec viery bude musieť prejsť. Ako dlho musel Abrahám čakať na splnenie Božieho sľubu o synovi, o dedičovi, o nositeľovi tradície?! To čakanie, to zúfalstvo ho zabíjalo. A teraz, keď sa treba už len tešiť zo života, keď si treba už len užívať čas, ktorý mu ešte na tomto svete ostáva, Pán Boh žiada takúto nielen nelogickú, ale doslova krutú vec. Je to vskutku dramatická zmena scenára, s ktorou nikto nepočítal. Na také niečo na nedá vopred pripraviť.
Veď nemal to byť práve Izák, ktorý ponesie Božie sľuby o veľkom národe v ústrety ďalšej generácii, v ústrety budúcnosti? Na ňom to predsa všetko stojí a padá. Na ňom predsa stoja všetky Božie plány a sľuby. Na ňom v tejto chvíli stojí a padá budúcnosť vyvoleného národa. Ba čo viac! Na ňom stojí a padá budúcnosť celého Hospodinovho plánu spásy a záchrany hriešneho človeka!
Napriek tomu všetkému, napriek týmto vážnym argumentom sa Abrahám predsa len vyberá na cestu so svojim synom Izákom. Žiaľ mu sťahuje hrdlo tak, že nemôže ani hovoriť. Srdce v hrudi mu búši tak silno, ako azda nikdy predtým. Pochmúrne myšlienky a úvahy sa víria jeho hlavou bez zastavenia. Stále nechápe na čo môže byť toto dobré. Nevidí v tom nijakú logiku. Zúfalstvo i zlosť na Pána Boha ním lomcujú súčasne.
Bratia a sestry, len pre ozrejmenie je treba povedať, že ľudské obete boli v oblasti Kanaánu a jeho okolia, kde sa odohráva aj dnešný samotný príbeh, bežné. Mojžišov zákon ich už zakazuje. Ten však vo vyvolenom národe vstúpil do platnosti až omnoho neskôr. No teraz Abrahám zatiaľ nemá na výber.
Milí priatelia, z dnešného pohľadu sa čo i len myšlienka na niečo také, čo sa od Abraháma požaduje, javí ako hrozná vec. Za takýto prečin by človek dostal pravdepodobne výnimočný trest, ak nie doživotie. Nami všetkými, ktorí sme rodičmi, či starými rodičmi, čo i len pomyslenie na niečo také, hlboko pohne a sme tým otrasení, keď si predstavíme, že by sa niečo také požadovalo od nás. Pritom od nás nikto nič také nepožaduje. A my smieme len vyznať : Vďaka Ti, Bože! Len si predstavme, aký otrasený a zničený musel byť Abrahám! Keby jeho syn Izák musel zomrieť kvôli nejakej chorobe, kvôli úrazu, v boji alebo tak nejako, bolo by to iste hrozné a ťažké. Vždy by to však bolo omnoho znesiteľnejšie ako predstava, že ho má zabiť on sám ako otec, vlastnými rukami … Túto Abrahámovu vnútornú rozorvanosť, vnútornú dilemu medzi poslušnosťou voči Pánu Bohu na jednej strane a otcovskou láskou na strane druhej, si dnes dokážeme asi len ťažko predstaviť.
Na túto, takpovediac patovú situáciu, použijúc šachovú terminológiu, prináša svoje vysvetlenie pisateľ listu Židom (11, 17 – 19) : 17 Vo viere Abrahám obetoval Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného prinášal ako obeť ten, ktorý dostal prisľúbenia 18 a ktorému bolo povedané: Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. 19 Usudzoval totiž, že Boh má moc vzkriesiť aj mŕtvych. Preto dostal Izáka naspäť aj ako predobraz vzkriesenia. To znamená: iba kvôli viere chcel Abrahám vykonať to, čo počul od Boha. Iba skrze vieru a vo viere sa spolu so synom Izákom približuje k miestu, kde sa má obetný akt zrealizovať. Abrahám ostáva Hospodinovi poslušný, nakoľko sa snaží nad všetkým tým vidieť predovšetkým možnosti, ktoré má jedine Boh k dispozícii. Abrahám zrejme uvažuje v týchto intenciách : Bohu patrí všetok život. On ho dáva a On ho môže aj naspäť požadovať. Abrahám vo svojich myšlienkach verí, že Pán Boh dokáže prebudiť z mŕtvych dokonca aj jeho obetovaného syna.
Je fakt, milí priatelia, že Abrahám by bol Božiu požiadavku zrealizoval v celej jej plnosti, hĺbke i hrôzostrašnosti, keby ho sám Hospodin nebol zastavil a Izákovi tak daroval nový život. Pánu Bohu v tej chvíli napokon postačuje zvieracia obeť. Áno, v danej chvíli mu stačil baránok, ktorý sa v kroví zachytil o rohy. No v inom momente dejín spásy Mu už obyčajný baránok nestačil. Žiadne zvieratko, ani žiadna ľudská obeť totiž nemohlo utíšiť a zmieriť hnev svätého Boha nad ľudským hriechom. Žiadna zvieracia ani ľudská obeť nemohla Bohu dostatočne splatiť dlžobu hriechu. Mohol tak spraviť iba jeden : Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta – Pán Ježiš. Nuž a On to aj vykonal. Prišiel na tento svet, aby tak ako ten baránok vtedy, ktorý sa zachytil svojimi rohmi do krovia, do pasce, a tým vlastne prišiel o život, i On sa nechal dobrovoľne zachytiť do otroctva a obludnosti ľudského hriechu, ktorý v zastúpení vzal na seba. Nuž a s hriechom na seba vzal aj samotný trest, ktorým bola smrť. Takto ten Baránok Boží zomiera namiesto nás. Zomiera a ako obeť prináša samého seba, aby sme my Pánu Bohu už nemuseli prinášať ako obete žiadne zvieratká v tom lepšom prípade, resp. vlastné deti v tom horšom prípade. Táto jeho obeť postačuje. Je jedinečná a neopakovateľná. Nedá sa k nej už nič pridávať, nedá sa nijako vylepšiť, pretože je dokonalá. Treba spraviť už len jedno : mať takú silnú vieru ako Abrahám. Treba len jedno : veriť, že smrť jedného je záchranou pre mnohých.
A možno by bolo dobré aspoň čisto teoreticky pokúsiť sa ešte aj o jedno. Skúsme si predstaviť akú radosť musel mať Abrahám, keď ho Boh, takpovediac v hodine dvanástej, zastavil! Nuž a skúsme si predstaviť aj to, akú bolesť musel prežívať Boh Otec, keď svojho Syna videl pomaly, v bolestiach, potupe a hanbe skonávať na kríži! I Pán Boh predsa má „srdce“. On ktorý stvoril cit a pocity, ich predsa má tiež!
Kedykoľvek preto pristupujeme k stolu Pánovmu, aby sme tam prijímali Kristovo telo a krv, pamätajme aj na bolesť Boha Otca pri pohľade na umieranie svojho Syna. On, ktorý toto všetko mohol kedykoľvek zastaviť, sám seba nezastavil. A to všetko kvôli nám. Myslime aj na Abrahámovu radosť a vďačnosť, že nakoniec nemusel urobiť to, čo od neho Pán Boh chcel. Nech takáto radosť a vďačnosť dnes naplní aj naše srdcia! Amen.
