5. pôstna nedeľa (Smrtná) – zvláštna spravodlivosť
Written by radovan on mar 29, 2020 in - No Comments
- pôstna nedeľa – 29.3.2020
„… zvláštna spravodlivosť …“
Sestry a bratia : Pokoj vám!
Židom 13, 12 – 14
12 Preto aj Ježiš trpel vonku za bránou, aby posvätil ľud svojou krvou. 13 Vyjdime teda za ním von z tábora a znášajme jeho potupu. 14 Veď tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce. (Ekumenický preklad)
Milé sestry, drahí bratia, vzácni priatelia!
Dnešnou 5. pôstnou nedeľou, ktorú v našej cirkevnej tradícii nazývame aj „Smrtnou“, sa dozaista začína čas Ježišovho utrpenia. Áno, priatelia, Ježiš ide takpovediac do svojho pozemského finále. Máme pred sebou niekoľko dní, počas ktorých budeme opäť po roku intenzívne prežívať Ježišove posledné dni pred Jeho smrťou na kríži. Boží Baránok ide svojou cestou. To všetko robí kvôli záchrane nás – hriešnikov. Je to tak ako o tom čítame v Markovom evanjeliu : 45 Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.“(Mk 10, 45). Podobne, len akoby z iného uhla pohľadu, sa o tom píše aj v prečítanom kázňovom texte : 12 Preto aj Ježiš trpel vonku za bránou, aby posvätil ľud svojou krvou. 13 Vyjdime teda za ním von z tábora a znášajme jeho potupu.
Ježišov kríž, ako vieme, bol osadený mimo mesta Jeruzalem, za jeho bránami, na kopci, ktorý sa volá Golgota. Bolo to miesto popráv a jeho názov úzko súvisel s jeho vzhľadom. Samotný kopec totiž pripomínal ľudskú lebku. Drahí priatelia, Ježišovo narodenie i Jeho smrť akoby v sebe mali niečo spoločné. Keď sa má Ježiš narodiť, nikde v Betleheme pre Máriu a Jozefa, a tým pádom aj pre Ježiša pýtajúceho sa na svet, nemajú miesta. A tak sa musí narodiť na nedôstojnom mieste, v jaskynke, ktorá slúži ako stajňa, či chlievik, keď to tak chcete. Nuž a keď zomiera a z tohto sveta telesne odchádza, je to opäť podobné. Nezomiera v teplej posteli obklopený celou svojou rodinou. Odchádza na tom najpotupnejšom mieste, visiac medzi dvoma grázlami, a tým najpotupnejším spôsobom aký si Žid vôbec vedel predstaviť. V židovskom chápaní totiž človek, ktorý zomrel „zavesený na dreve“, bol Bohom prekliaty. Nuž a to sa v podstate aj pri Ježišovi stalo. Tým, že vzal všetky hriechy ľudstva na seba, bol v danej chvíli visiac na kríži, Bohom prekliaty. Tá dokonalá jednota Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, v rámci Svätej Trojice, bola zrazu narušená. A Ježiš tak po prvýkrát musel zažiť čo to znamená byť opustený Bohom. Preto ten výkrik z kríža: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?
Bratia a sestry, akoby sa tým všetkým chcelo povedať jedno : Ľudstvo sa od Boha natoľko vzdialilo, natoľko odvrátilo, že nemalo záujem o nejakého Spasiteľa. Ľudstvo neprestajne žije v tom omyle, že žiadneho Vykupiteľa, Spasiteľa, či Záchrancu nepotrebuje. Ľudstvo doposiaľ nepochopilo, že je to s ním zlé. Že to vôbec nie je také dobré, ako si mnohí ľudia namýšľajú. Adekvátne tomu sa ľudstvo správa k Božiemu Synovi. Nemá medzi nami miesto, keď sa rodí. Tak ako o tom píše aj evanjelista Ján : Do svojho vlastného prišiel, ale Jeho vlastní ho neprijali. A nemá medzi nami miesto ani keď za nás zomiera. Preto zomiera za hradbami mesta, vylúčený zo spoločenstva Izraela s Hospodinom, vylúčený z Božej milosti. Pokiaľ sme totiž Božiu milosť mali prijať my, niekto sa jej na istý čas musel vzdať a najprv musel zaplatiť trest. A ten zaplatil Ježiš na mieste pre zločincov.
Tam je zhanobený, potupený a pourážaný. Tam trpí a zomiera. Zomiera namiesto nás, aby nás zachránil. Tam si to Boží Syn vymenil s nami. Zomrel smrťou, ktorú sme si zaslúžili my. Vzal to na seba. Svojim spravodlivým a bezhriešnym životom priniesol Bohu dostatočnú, jedinečnú a dokonalú obeť ako aj satisfakciu za naše hriechy. Predstavte si, priatelia, že to, čo sa deje na kríži Golgoty, je niečo ako súdny proces. Sudcom je Boh. Obžalovaní sme my. Žalobcom je satan. Áno, sestry a bratia, ten satan, ktorý sa počas života hral na nášho najväčšieho kamaráta! Práve ten na nás bude na konci všetko nepríjemné vynášať a podá obžalobu. Nuž a je tu ešte advokát – náš obhajca. Nie je ním nikto iný ako Ježiš – Syn Boží. Ježišova obhajoba pritom nespočíva vo vzletnej a ohromujúcej záverečnej reči, tak ako ju poznáme z amerických filmov. Ježišova obhajoba je založená predovšetkým na ohromujúcom čine, ktorý robí. Je to tak ako by najvyššiemu sudcovi povedal : Vážený súd! Môj nebeský Otec! Navrhujem takéto riešenie : „Potrestaj mňa, jediného nevinného v tom konaní (okrem Boha Otca samozrejme 😊) a všetkým obvineným daj milosť!“ A tak sa aj stane. Spravodlivosti bude učinené zadosť. I keď potrestaný bude Ten, ktorý si to nezaslúžil a nemal byť za čo potrestaný. Avšak práve zástupná a obetná smrť spravodlivého a jediného bezhriešneho je v Božích očiach dostatočnou kompenzáciou za naše hriechy, za naše dlhy voči Bohu. Nuž a tí, ktorí si trest zaslúžili na celej čiare, tým sú uvoľnené putá a je im darovaná milosť a sloboda.
Áno, priatelia, o tom je Golgota. O zvláštnom zmysle Boha pre spravodlivosť. Áno, o tom je Golgota. O dileme Božej lásky, ktorá miluje svojho Syna, ale miluje aj všetky pozemské deti. Nuž a Boh Otec, najvyšší sudca sa rozhodne na tento návrh obhajcu pristúpiť. Radšej sa vzdáva svojho Syna, aby sa nemusel vzdať nás … Lebo tak Boh miloval svet, že dal (vzdal sa, obetoval) svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v Neho verí nezahynul, ale mal život večný (Ján 3,16).
A teraz, priatelia, teraz je rad na nás. Teraz sme my povolaní k tomu, aby sme vyšli za Ním. Vyšli za hradby. Sme povolaní, aby sme vyšli zo svojej bezpečnej skrýše. Možno tou skrýšou bolo naše presvedčenie, že sme v podstate dobrí ľudia a nijakého Spasiteľa nám netreba. Možno tou skrýšou bolo presvedčenie, že žijeme v zásade pekný život a sem tam urobíme aj nejaký ten dobrý, nezištný skutok lásky a prinesieme nejakú tú obeť, prispejeme na charitu a tak. To všetko je bezpochyby skvelé. Určite v tom pokračuj! No my sme dnes vyzvaní, aby sme vyšli na Golgotu a videli, jasne videli, že keby sme boli až takí dobrí, ako si to o sebe myslíme, nemusel by za nás Ježiš zomrieť. Sme pozvaní, aby sme dokázali zapierať seba samých. Sme pozvaní k tomu, aby sme viac mysleli na potreby tých druhých ako na svoje vlastné. Sme pozvaní k tomu, aby tak ako Kristus, i my sme dokázali prinášať obete v mene lásky. Aby sme nášho Spasiteľa predovšetkým v tomto dokázali nasledovať, s Ním žiť a byť Jeho svedkami v tomto svete. Áno, priatelia, práve tam, pri kríži, pod krížom má miesto Kristovo spoločenstvo – cirkev. Naše miesto je tam, aby sme nikdy nestratili z očí, k čomu nás Kristus povoláva, k čomu nás ustanovuje. Naše miesto je tam, aby sme nikdy zo zreteľa nestratili jednu vec : a síce, že tento svet nie je náš konečný domov. Našim cieľom je ten budúci Boží svet.
Bratia a sestry, pre nejedného sa toto javí ako skvelý životný program. Avšak majme na pamäti, že tento program so sebou prináša aj svoje konzekvencie (následky). Vyjsť von za Ním – to totiž znamená aj znášať Jeho potupu. Sme na to pripravení? Toto nie je nič iné ako životný program kresťana. Je to život „v prenasledovaní“, či už pasívnom alebo aktívnom. A i keď sa to zdá ako nie celkom atraktívny program, predsa len má budúcnosť. Ba dokonca večnú budúcnosť : 14 Veď tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce – počuli sme v prečítanom kázňovom texte. Jedná sa o mesto, ktoré je v liste Židom, z ktorého som v úvode čítal, opísané ako „mesto živého Boha, nebeský Jeruzalem“ (Židom 12,22).
12 Preto aj Ježiš trpel vonku za bránou, aby posvätil ľud svojou krvou. Áno, sestry a bratia, Kristova krv nás posvätila. Inak povedané : svojou krvou nás Kristus oddelil pre Boha, pre Božiu vec, pre nasledovanie Jeho osoby, učenia i diela. Jedine Jeho krv nás očisťuje od všetkých hriechov. Iba ten, kto je Jeho telo a pije Jeho krv, má večný život. Vyjdime teda za ním von z tábora a znášajme jeho potupu. Priatelia, naozaj vyjdeme? Sme ochotní znášať to, čo znášal On? Amen.
