6. pôstna nedeľa (Kvetná) – zamierené na Kajfáša
Written by radovan on apr 06, 2022 in - No Comments
- pôstna nedeľa (Kvetná) – 10.4.2022
„… zamierené na Kajfáša …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Ján 11, 49 – 51
49 Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol v tom roku veľkňazom, im povedal: „Vy nič neviete 50 a ani nechápete, že je pre vás lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ.“ 51 To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz v tom roku prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Jedna z kľúčových postáv, ktoré sa pri čítaní pašií objavujú, je aj Kajfáš – veľkňaz úradujúci v roku, kedy Ježiš zomrel. I keď je to záporná postava v celom pašiovom príbehu, predsa len niečo dôležité sa môžeme naučiť aj od neho, resp. z úradu veľkňaza, ktorý zastával.
Kajfáš bol vo svojej dobe nositeľom dôležitého kňazského úradu. Ako úradujúci veľkňaz mal právo, ako jediný z celého národa, predstúpiť do najsvätejšej miestnosti jeruzalemského chrámu, kde boli uložené kamenné dosky Božieho zákona, ktoré prijal Mojžiš od Hospodina na hore Sinaj. Dialo sa tak na tzv. Deň zmierenia (Jom kippur), kedy veľkňaz prinášal obeť zmierenia za celý izraelský národ.
Jeho celé meno znelo Jozef Kajfáš. Pôsobil za cisára Tibéria. Ustanovený do úradu bol v roku 18 Valeriom Gratom, rímskym prokurátorom, predchodcom Pilátovým. V roku 36 bol zosadený sýrskym prokonzulom Vitelliom. Kajfáš patril k sadukajom. Táto vzdelaná a bohatá vrstva ľudí v podstate ovládala politickú moc v národe. Ako elitná skupina mali nadštandardné vzťahy s Rimanmi. Ježiša nenávideli, pretože ohrozoval ich pohodlný a bezpečný život. Okrem toho Ježiš vyučoval niečo, čo oni nemohli prijať. Napríklad: vzkriesenie z mŕtvych a večný život. Takisto kráľovstvo, v ktorom by vodcovia mali byť služobníkmi, sa im ani trocha nepozdávalo.
Kajfáš sa nezdráhal použiť akékoľvek prostriedky, aby odstránil všetkých a všetko, čo by nejakým spôsobom mohlo ohrozovať jeho moc. Nezaoberal sa tým, či Ježiš má zomrieť alebo nie. To jediné, čo ho zamestnávalo najviac, bola vhodná príležitosť na odstránenie Ježiša. Ježiša bolo treba rýchlo zajať a rýchlo Ho postaviť pred súd. Židovská rada, tzv. sanhedrin však potrebovala k vykonaniu rozsudku smrti schválenie Ríma. Kajfášovým plánom takto nečakane nahrala Judášova ponuka, že Ježiša zradí.
Milí priatelia, Kajfáš považoval Ježiša za nebezpečného buriča. Ježiš spochybnil to, ako náboženskí vodcovia vysvetľovali zákony o sabate, vyhnal z chrámu obchodníkov a zmenárnikov, pričom vyhlásil, že urobili z chrámu „pelech lotrov“. V tomto smere je azda zaujímavé vedieť, že niektorí historici sú presvedčení o tom, že chrámové trhy vlastnila Annášova domácnosť. Annáš bol pritom Kajfášovým svokrom. To teda mohol byť ďalší dôvod, pre ktorý sa Kajfáš pokúšal Ježiša umlčať. A síce: utekal im kšeft.
Bratia a sestry, vráťme sa v tejto chvíli do kontextu nášho kázňového textu a pouvažujme nad tým, čo sa vlastne stalo, keď sa židovskí náboženskí vodcovia dozvedeli, že Ježiš vzkriesil Lazara. Jánovo evanjelium uvádza: „Hlavní kňazi a farizeji potom zhromaždili Sanhedrin a hovorili: ‚Čo máme robiť, keď ten človek robí toľké znamenia? Ak ho necháme tak, všetci uveria v neho, a prídu Rimania a odstránia ako naše miesto, tak aj národ.‘“ (Ján 11:47, 48). Podľa členov Sanhedrinu Ježiš ohrozoval náboženské usporiadanie a verejný poriadok, za ktorý niesli oni pred Pilátom zodpovednosť. Akékoľvek ľudové hnutie, ktoré by Rimania mohli považovať za podvratnícku činnosť, by mohlo viesť k zásahu Rimanov do židovských záležitostí — a tomu sa chcel Sanhedrin za každú cenu vyhnúť.
Drahí priatelia, úrad veľkňaza Kajfášovi zveril samotný Hospodin. Kajfáš však nebol iba kňaz. Bol to aj veľmi bezohľadný, vypočítavý politik. I napriek tomu, že sa nám zdá ako nehodný svojho úradu, predsa len Kajfáš zostal Božím nástrojom a komunikačným kanálom, cez ktorý sa Boh prihováral izraelskému ľudu. Ohľadom Ježišovej smrti tak Kajfáš vyriekol slová, ktoré sme počuli v úvode: je pre vás lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ … Ani sám netušil, že tým krátko, stručne a výstižne oznámil všetkým prítomným zmierujúcu a obetnú smrť Božieho Syna, i keď sám mal na mysli niečo celkom iné, keď to vyslovoval. Ježišova smrť mala byť prínosom — no nielen pre Židov. Jeho výkupná obeť sa mala stať prostriedkom na oslobodenie ľudstva ako takého z područia hriechu a smrti.
Dá sa teda povedať, sestry a bratia, že Kajfáš si ani neuvedomoval, že jeho jednanie a počínanie je v skutočnosti súčasťou úžasného Božieho plánu. Svojou ochotou obetovať iného človeka, len aby si zaistil vlastnú bezpečnosť, demonštroval svoje očividné sebectvo, na jednej strane. Na druhej strane – Ježišova ochota zomrieť za nás – je tým najjasnejším príkladom a dôkazom lásky, ktorá je ochotná sa obetovať.
Bratia a sestry, i keď Kajfáš bol taký, aký bol, predsa len zostal Božím nástrojom a komunikačným kanálom, cez ktorý sa Boh prihováral izraelskému ľudu. Práve táto skutočnosť nám dodáva odvahu pri pohľade na dnešných nositeľov kňazského úradu. Aj keď po ľudskej stránke môžu pôsobiť nedokonalo, možno vypočítavo, nesvedomito, nezodpovedne, možno neobľúbene alebo jednoducho len nesympaticky, predsa len napriek všetkému menovanému sú a ostávajú Božími komunikačnými kanálmi. Nuž a tak dlho ako zvestujú Božie slovo a sviatosti správnym spôsobom prisluhujú, ostávajú Božími nástrojmi.
Ôsmy článok Augsburského vyznania, ktorý pojednáva o cirkvi tvrdí: Kresťanská cirkev nie je vlastne nič iné než zhromaždenie všetkých veriacich a svätých. V tomto živote je však medzi pobožnými veľa falošných kresťanov, pokrytcov a zjavných hriešnikov. Sviatosti sú však rovnako účinné, aj keď ich prisluhujú kňazi, ktorí nie sú pobožní. Sám Kristus vraví: „Na stolec Mojžišov sa posadili zákonníci a farizeji, atď.“ (Mt 23,2). Inak povedané: treba sa pridŕžať aj nehodných nositeľov úradu, lebo slovo a sviatosti nimi sprostredkované nepôsobia na základe ich spravodlivosti, ale na základe Kristovho ustanovenia a príkazu. To znamená: keď aj zlý, či nehodný kňaz zvestuje, že Ježiš zomrel pre spásu a vykúpenie všetkých ľudí, potom si jeho svätý úrad treba vážiť a počúvať ho. Veď nie jeho zbožnosť je to, čo nás zachraňuje pre večný život, ale jedine slovo o kríži v jeho ústach a sviatosti v jeho rukách, skrze ktoré pôsobí samotný Pán cirkvi.
Bratia a sestry, to je snáď jediné pozitívum, ktoré na Kajfášovi nájdeme. No nakoniec aj to pozitívum je len vďaka tomu, že si ho Boh chcel použiť a použil. Všetko ostatné, čo sme predtým o ňom počuli a čo bude ešte nasledovať, sú už len negatíva. Avšak aj z nich pre nás vyplýva niekoľko poučení. Keď Ježiš visel na kríži, Kajfáš si myslel, že to má vyhrané. Prepočítal sa však. Nevzal totiž do úvahy vzkriesenie, pretože ako sadukaj v neho ani neveril. Kajfáš bol veľmi zatvrdilý človek. Nebol ochotný prijať vzkriesenie ani vtedy, keď boli predložené presvedčivé dôkazy. Dokonca sa pokúsil umlčať tých, život ktorých navždy premenilo stretnutie so vzkrieseným Kristom : 12 Zhromaždili sa teda so staršími, poradili sa, dali vojakom veľa peňazí 13 a povedali: Povedzte: Jeho učeníci prišli v noci a ukradli Ho, keď sme my spali (Mt 28, 12 – 13).
Drahí priatelia, Kajfáš je tak pre nás príkladom človeka, ktorý neuverí, pretože si myslí, že prijať Ježiša ako Pána by ho stálo príliš veľa. Radšej si vyberie nestálu moc, prestíž a rozkoše tohto života namiesto večného odpustenia a života, ktorý Boh ponúka tým, čo prijali Jeho Syna. Jeho postava nás tak stavia pred podstatnú otázku: Čo si vyberieš ty?
Jeden učenec charakterizoval veľkňazov ako mužov, ktorí boli „tvrdí, inteligentní a schopní — a s veľkou pravdepodobnosťou arogantní“. Táto arogancia a pýcha zabránila Kajfášovi prijať Mesiáša. Nemalo by nás teda prekvapovať, keď aj dnes ľudia odmietajú biblické posolstvo. V každom prípade: kiežby nám naša vlastná pýcha a spokojnosť so sebou samým nebránili v prijatí Krista a v nasledovaní Jeho osoby!
Bratia a sestry, Kajfáš ako veľkňaz a autorita vo svojom národe mohol pomôcť ostatným Židom, aby Mesiáša prijali, ale túžba po moci ho doviedla k tomu, že Ježiša odsúdil. V tomto svojom zatvrdilom postoji zotrval pravdepodobne až do smrti. Záznam o jeho správaní, o jeho skutkoch však svedčí o tom, že kosti nie sú to jediné, čo po nás zostane, keď zomrieme. Svojimi skutkami si totiž vytvárame u Boha povesť, buď dobrú, alebo zlú. Kajfáš si vybral svoju cestu. Z toho, čo sa dozvedáme, vidíme, že to nebol správny výber. Ísť proti Ježišovi totiž nikdy nie je správne rozhodnutie. A preto, drahí priatelia, využime ešte zostávajúci čas milosti! Nekonajme proti Ježišovi, ale kráčajme s Ním! Amen.
