7. nedeľa po sv. Trojici – zábudlivosť, nevďačnosť, nespokojnosť
Written by radovan on júl 22, 2020 in - No Comments
- po sv. Trojici – 26.7.2020
„… zábudlivosť, nevďačnosť, nespokojnosť …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
2 Mojžišova 16, 2 – 3.11 – 18
2 Celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. 3 Izraeliti im hovorili: „Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.“ 11 Hospodin povedal Mojžišovi: 12 „Počul som reptanie Izraelitov. Oznám im: ‚Podvečer sa najete mäsa a ráno sa nasýtite chlebom, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh.‘“ 13 Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa ležala okolo tábora napadaná rosa. 14 Keď sa rosa stratila, na povrchu púšte sa objavilo čosi drobné, zrnité, drobné ako inovať. 15 Keď to Izraeliti videli, jeden druhého sa pýtali: „Čo je to?“ Nevedeli totiž, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva Hospodin ako pokrm. 16 Toto je to, o čom Hospodin prikázal: ‚Nech si každý nazbiera toľko, koľko potrebuje na jedenie. Každý si naberie podľa počtu osôb v stane, ómer na osobu.‘“ 17 Izraeliti tak aj urobili; niekto nazbieral viac, iný menej. 18 Potom odmeriavali ómerom. Ten, kto nazbieral mnoho, nemal nadbytok. Kto nazbieral málo, nemal nedostatok. Každý nazbieral toľko, koľko potreboval.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Zábudlivosť, nevďačnosť a nespokojnosť … nie celkom pekné vlastnosti človeka, ktoré ľudstvo sprevádzajú od jeho vzniku. Áno, takéto ľudstvo vždy bolo, je a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bude … zábudlivé, nevďačné a nespokojné … Zábudlivosť, nevďačnosť a nespokojnosť – to sú tri slová, ktoré mi ako prvé napadli, keď som dočítal dnešný kázňový text. Sú to slová, ktorá predstavujú tvrdú opozíciu k téme dnešnej nedele, ktorá znie: Božie požehnanie zachraňuje.
Poďme však k historickému kontextu, do ktorého je dnešný prečítaný príbeh zasadený! Silnou rukou vyviedol Hospodin národ izraelský z egyptského otroctva. Všetko to bolo sprevádzané povestnými 10 egyptskými ranami. Už čoskoro svoju moc dokázal Hospodin opäť na brehoch Červeného mora, keď nadprirodzene more rozdelil. Takto mohli prejsť Izraeliti na druhú stranu po suchej zemi, zatiaľ čo prenasledujúca egyptská armáda sa vo vodách mora utopila.
Ani to však nebolo všetko z Božej strany a sily. Hospodinova starostlivosť o svoj ľud pokračovala celých ďalších 40 rokov počas prechodu cez púšť v ústrety zasľúbenej zeme. Nuž a bola to starostlivosť komplexná, povedali by sme dnes: tak telesná ako aj duchovná. Po telesnej stránke sa Hospodin o svoj ľud postaral prostredníctvom manny, prepelíc a vody. Po duchovnej stránke sa o nich postaral tým, že im dal svoj zákon, no tiež svoju blízkosť a prítomnosť.
Keď však ľud po 10 nadprirodzených pohromách, ktoré prišli na Egypt a po nadprirodzenom prechode cez Červené more dostane hlad, nezachová sa práve pekne, vľúdne a vďačne. Naopak! Zábudlivosť, nevďačnosť a nespokojnosť – to sú slová, ktoré ich charakterizujú zrejme najlepšie. Keď im začne škvŕkať v bruchu, rýchlo zabúdajú na prejavy neobmedzenej Božej sily a moci. Na čo však paradoxne nezabúdajú, to sú údajne plné hrnce mäsa a dostatok chleba, ktorého sa im dostávalo v otroctve. Akoby v tom Egypte boli na letnej dovolenke, nie na nútených prácach …
Áno, bratia a sestry, dodnes je to, žiaľ, takto … Na to dobré, čoho sa nám či už od Pána Boha alebo od ľudí dostalo, sme schopní rýchlo zabudnúť. Skôr sme v stave dlho si pamätať to zlé a radi to potom pripomíname a vraciame sa k tomu … Nuž ale keď začneme trpieť takouto nepochopiteľnou zábudlivosťou, potom nenachádzame ani dostatok dôvodov na vďačnosť, tak voči Bohu ako aj voči ľuďom. A tak po zábudlivosti a nevďačnosti v našich životoch rýchlo nastúpi nespokojnosť, večné sťažovanie sa a ohundranie všetkého a všetkých.
Takto reptá a sťažuje sa aj celý tábor Izraela. Ich nespokojnosť je namierená proti Mojžišovi a Áronovi. Keďže však títo dvaja bratia sú akoby predlženou Božou rukou, ľud sa v konečnom dôsledku sťažuje a reptá voči samotnému Pánu Bohu a Jeho starostlivosti o vyvolený ľud: „Radšej sme mohli pomrieť Hospodinovou rukou v Egypte, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sme sa chleba do sýtosti. Vy ste nás však vyviedli na púšť, aby ste celé toto zhromaždenie vyhubili hladom.“
V prečítanom biblickom texte jasne čítame, ako na toto správanie svojho ľudu reaguje Hospodin: Počul som reptanie Izraelitov. I napriek totálnej neslušnosti, reptaniu a nevďačnosti Izraelitov sa z Božej strany deje niečo neuveriteľné: Hospodin naďalej stojí so svojim ľudom a ostáva tak s nimi ako aj pri nich. Namiesto spravodlivosti a oprávnenému hnevu pristupuje k svojmu ľudu s milosťou: Oznám im: ‚Podvečer sa najete mäsa a ráno sa nasýtite chlebom, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh.‘
Je úžasné, drahí priatelia, že Hospodin neprenecháva Izraelitov ich osudu, resp. ceste záhuby, ktorou sa rozhodli ísť. Určite si to nijako nezaslúžili, aby im Boh takto pomáhal. No napriek tomu je ochotný sýtiť ich pravidelne deň čo deň. Počas celých tých dlhých 40 rokov Hospodin na svoj ľud pamätá deň čo deň. Dáva im mannu, tzv. nebeský chlebík a prepelice na to, aby prežili, aby sa nikto nesťažoval. Na jednej strane je to skúška viery v Hospodinovu starostlivosť a moc. Na druhej strane je to skúška ľudskej chamtivosti, hrabivosti a lakomosti. ‚Nech si každý nazbiera toľko, koľko potrebuje na jedenie. Každý si naberie podľa počtu osôb v stane, ómer na osobu.‘“ 17 Izraeliti tak aj urobili; niekto nazbieral viac, iný menej. 18 Potom odmeriavali ómerom. Ten, kto nazbieral mnoho, nemal nadbytok. Kto nazbieral málo, nemal nedostatok. Každý nazbieral toľko, koľko potreboval.
Mám za to, priatelia, že podobnou školou viery v Božiu moc ako aj školou zápasu s vlastnou chamtivosťou, nespokojnosťou, zábudlivosťou a nevďačnosťou by sme potrebovali dnes prejsť aj my. Takáto škola by nám rýchlo pomohla pochopiť, že to najdôležitejšie v živote každý jeden z nás dostáva ako dar, nie ako zásluhu. Takáto škola by nám rýchlo pomohla pochopiť aj to, že Božieho požehnania sa nám na každý deň dostáva toľko, koľko ho každý z nás práve potrebuje. Božie požehnanie si nemožno skryť do škatuľky, do zásoby. Naopak! Každý nový deň nášho života žiada Boh vidieť našu vieru a dôveru v Jeho starostlivosť.
Tiež však z toto vyplýva aj toto: Boh síce Izraelitom poskytuje mannu, ale nazbierať si ju už musia oni sami. To znamená: Boh ju ľuďom nebude pchať do úst. A rovnako je to s prepelicami a s vodou: Boh ich nebude chytať namiesto ľudí ani liať ľuďom vodu dolu „gágorom“, aby utíšili svoj smäd. Čo z toho vyplýva, priatelia? Všeobecne platí porekadlo: Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže. Ale ja by som si skôr dovolil preformulovať ho, lebo tak mi to dáva ešte väčší zmysel a pravdu: Pán Boh ti pomáha, pomôž si aj ty sám! Inak povedané: nebuď lenivý a sprav niečo aj ty preto, aby ti bolo dobre! Neseď so založenými rukami a nereptaj, nesťažuj sa! Namiesto toho radšej využi príležitosti, ktoré ti Boh dáva do života a posiela po ceste! Využi Božie požehnanie! Ono tu je. Len si ho treba „nazbierať“, „chytiť“ alebo „načerpať“.
Bratia a sestry, manna na púšti, ten nebeský chlieb, chce dnes našu pozornosť nasmerovať na iný nebeský chlieb. Manna na púšti stačila zakaždým len na jeden deň. Bolo to pozemské jedlo na cestu až do času, kým Izrael nevstúpi do zasľúbenej krajiny Kanaánskej. Kresťanská cirkev naproti tomu prijíma od tej noci, kedy bol Kristus Pán zradený, až do času Jeho druhého príchodu iný nebeský chlebík. Je to telo a krv nášho Pána Ježiša, ktoré ustanovil pri svojej poslednej večeri. Dary tejto večere sú dodnes nasýtením a posilnením pre každého, kto putuje po ceste domov … domov – tam do nebeského kráľovstva. Sú to dary, prostredníctvom ktorých prijímam telo a krv Kristovu na odpustenie svojich hriechov. To všetko preto, aby som potom tam, v nebi, raz a navždy už mohol jesť tú nebeskú mannu spolu s Pánom Ježišom. A na to sa teším. Potom totiž budem skutočne už v cieli svojho putovania. A preto: Vďaka Ti, milý Pane Ježiš Kriste, za Tvoju svätú večeru, ktorou ma posilňuješ na mojom pozemskom putovaní.
Drahí priatelia, začal som slovami: zábudlivosť, nevďačnosť a nespokojnosť … Skončiť by som chcel slovami: pripomínanie si, vďačnosť a spokojnosť. Nie zábudlivosť má charakterizovať kresťana. Nie zabúdanie na to, čo pre mňa Boh vo svojom Synovi doposiaľ urobil a stále robí, ale každodenné pripomínanie si veľkých Božích spásnych činov, tak pre moje časné ako aj večné dobro. Nie nevďačnosť má charakterizovať kresťana, ale naopak vďačnosť. Vďačnosť za všetko, čo denno denne z Božej milostivej ruky prijímam. Vďačnosť za všetky dary tak duchovné ako aj telesné. A napokon: nie nespokojnosť má „zdobiť“ kresťana. Nespokojnosť nikdy nie je pekná vizitka našej viery. Nespokojnosť je skôr vizitka našej nedôvery v to, že sa o nás Boh vie, dokáže a chce postarať. Naopak: buďme spokojní s tým, čo máme, čo nám Pán Boh na každý deň dáva! Svojou spokojnosťou oslávme Boha! A učme sa dôverovať slovám apoštola: Tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro … Amen.
