7. po sv. Trojici – O moci požehnania
Written by radovan on júl 06, 2016 in - No Comments
7. po sv. Trojici – 10. 7. 2016
„O moci požehnania“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Marek 8, 1 – 9
1 V tých dňoch, keď opäť bol s ním početný zástup a nemali čo jesť, zavolal si učeníkov a povedal im: 2 Ľúto mi je zástupu; sú so mnou už tri dni a nemajú čo jesť. 3 Ak ich pošlem domov hladných, poomdlievajú na ceste, lebo niektorí z nich prišli zďaleka. 4 Učeníci mu odpovedali: Kto a ako by mohol tu na pustatine obstarať chlieb, aby toľkých nasýtil? 5 Opýtal sa ich: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. 6 Nato ľuďom prikázal, aby si posadali na zem. Ježiš vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a podával svojim učeníkom, aby ich rozdeľovali. Oni ich rozdali zástupu. 7 Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal ich rozdať. 8 Ľudia sa nasýtili, ba pozbierali sedem košov nalámaných chlebov, ktoré zvýšili. 9 Ľudí bolo asi štyritisíc. Nakoniec zástup rozpustil.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Téma dnešnej, v poradí 7. nedele po sv. Trojici, má v našej evanjelickej tradícii názov s hlbokou výpovednou hodnotou : Božie požehnanie zachraňuje. Je pravda, že moderný človek vidí a hľadá svoju záchranu v kadečom : v zdravom životnom štýle, v rodine, v práci, vo finančných úsporách, v známostiach s vplyvnými ľuďmi a pod. Samozrejme, nie všetko z toho, čo bolo menované, musí byť hneď zlé, či pomýlené. Predsa však, pravda je taká, že pokiaľ nám naše životné projekty, či plány nepožehná sám Boh, pokiaľ sa k nim On neprizná, pokiaľ k tomu On nepovie svoje „áno“, všetko je to vopred odsúdené na neúspech a nezdar. Všetko je to potom len o ľudskej lopote, avšak bez viditeľných výsledkov, bez efektu a radosti.
Prečítaný biblický text, ktorý nám zaznel v úvode, je svojim spôsobom nádhernou ilustráciou pravdivosti témy dnešnej nedele : „Božie požehnanie zachraňuje“. V prvom rade nám predstavuje Pána Ježiša ako Toho, ktorý má súcit. Nie je to Spasiteľ na spôsob „perpetum mobile“, ktorý automaticky, bez nejakých citov a emócií plní to, čo sa od Neho očakáva, nekompromisne ide svojou cestou, trpí, zomiera, vstáva z mŕtvych a vracia sa späť do neba. Nie, bratia a sestry, toto určite nie je biblický Spasiteľ! Náš Spasiteľ má, naopak, súcit! Má srdce. Vidí nielen duchovné, ale aj telesné potreby tých, ktorí za Ním prichádzajú. Ježiš nie je učiteľ, ktorý síce možno dobre poradí, pekne pohovorí, ale človeka nakoniec aj tak pošle domov naprázdno, doslova – s prázdnym bruchom.
2 Ľúto mi je zástupu; sú so mnou už tri dni a nemajú čo jesť. 3 Ak ich pošlem domov hladných, poomdlievajú na ceste, lebo niektorí z nich prišli zďaleka. Drahý brat, milá sestra, možno máš niekedy pocit, že Pán Boh je zamestnaný dôležitejšími vecami ako tvojimi problémami či starosťami. Možno máš niekedy pocit, že pri tých všetkých povinnostiach, ktoré Boh má, si len ťažko dokáže nájsť čas na tvoje konkrétne potreby. Veď kto som ja, aby sa práve o mňa Boh mal zaujímať, či starať? Kto som ja, aby práve pri mne mal niečo riešiť? Svedectvo, ktoré nám prináša dnešný evanjeliový príbeh je silné práve v tom, že Ježišovi je ľúto každého. On má súcit pre každého. Jeho srdce je tak veľké, že v ňom má miesto každý. I ten, kto v Neho neverí.
Tak ako Ježišovi nebolo vtedy ľahostajné, či zástupy majú alebo nemajú čo jesť, tak Mu dnes nie sú ľahostajné ani naše potreby. Či nehovorí Ježiš na inom mieste : Netrápte sa tým, čo budete jesť alebo čo budete piť alebo čo si oblečiete! Máte predsa Otca nebeského, a Ten dobre vie, čo potrebujete. Milý priateľ, ešte stále si myslíš, že jestvuje nejaká vec, ktorá by Boha nezaujímala? Vedz, že Pán Boh je schopný i ochotný ujať sa každej našej záležitosti. Žiadna z našich potrieb neuniká Jeho pozornosti ani záujmu.
No predsa, jednu vec nesmieme prehliadnuť! Početnému zástupu sa dostalo predivného nasýtenia azda aj preto, nakoľko boli v správny čas na správnom mieste. Boli pri Ježišovi. Boli s Ním. Šli za Ním. Nasledovali Ho. Obetovali a spoločenstvu s Ním venovali svoj čas. Reč je o 3 dňoch. I keď viaceré výklady vidia v číslach, ktoré sa v evanjeliovom texte objavujú skôr symboly, predsa len, berme to tak, že už 3 celé dni je obrovský dav na ceste za Ježišom. Tri dni – Nie! Nebola to pre nich strata času. Priznajme si, priatelia, my máme niekedy problém obetovať Božiemu Synovi aj jednu jedinú hodinku z celého týždňa a prísť aspoň na tie jedny bohoslužby. Koľko vecí je pre nás prednejších a dôležitejších?! Naša práca, naše povinnosti, naše záležitosti, naše koníčky, náš relax, naša rodina … Koľko výhovoriek je človek schopný si vymyslieť, len aby bol presvedčivý a každý mu uznal za pravdu, že vtedy a vtedy fakt nemohol byť pri svojom a so svojim Pánom a Spasiteľom!
Osobne si myslím, že Božie požehnanie je predovšetkým dôkazom toho, že Boh je dobrý. Naozaj nás miluje. Boh by nám žehnať nemusel, a predsa to robí. Robí to aj vtedy, keď pri Ňom nie sme, keď s Ním možno ani nechceme byť, keď si vymýšľame výhovorky a hľadáme dôvody. Prečítaný kázňový text nám však dnes dáva na zreteľ, že rovnako dôležité je aj byť v spoločenstve s naším Pánom. Nuž a byť v spoločenstve s naším Pánom, to je to isté ako byť v správny čas na správnom mieste. Určite nie z vypočítavosti, v zmysle, že niečo z toho vytlčiem. Ale z vďačnosti za všetko, čoho sa mi od Boha počas života doposiaľ dostalo, čoho sa mi dostáva a čoho sa mi, tak verím, bude aj v budúcnosti dostávať.
No a že pri Ježišovi naozaj nemôže ísť o vypočítavosť, to môžeme jasne vidieť na tom, že človek môže vyhladnúť aj keď má spoločenstvo so Synom Božím. Ináč povedané : veriť v Boha ešte nezaručuje, že sa v živote nikdy neobjavia problémy, starosti či choroby. Keby tomu tak bolo, všetci by verili z vypočítavosti. No tak to nefunguje. Niekedy sa môže objaviť aj nedostatok. Čo spravíš, človeče, vtedy? Začneš reptať, nadávať a odvrátiš sa od Syna Božieho? Alebo Mu ani vtedy neprestaneš dôverovať a nestratíš nádej, že i v danej chvíli to má mocne v rukách a pod kontrolou? Že má tu moc, možnosti a prostriedky aj zlé v tvojom živote obrátiť na dobré. Že ťa nenechá odísť na prázdno, ale dokonale sa postará o tvoje potreby.
Učeníci v danej kritickej situácii „berú rozum do hrsti“ a snažia sa niečo múdre vymyslieť. Na nič výnimočné však neprichádzajú. Ľudské možnosti sú totiž v danej chvíli naozaj veľmi limitované : 4 Učeníci mu odpovedali: Kto a ako by mohol tu na pustatine obstarať chlieb, aby toľkých nasýtil? – to je výsledok ich bádania. Ináč povedané : na nič rozumné, čo by veci pohlo dopredu, čo by problém vyriešilo, neprišli. Áno, z ľudského pohľadu, naša životná situácia neraz môže vyzerať „bledě“. Akosi sa nám vlastnými silami nedarí nájsť východisko. Chodíme stále akoby dookola a nikam sa neposúvame. A tak sa réžie chytá Pán Ježiš. On sa neteší z toho, že učeníci sú bezradní. Že s vecami ďalej nevedia pohnúť. Nie! I dnes ich, ale aj nás však chce naučiť jednu dôležité lekciu.
5 Opýtal sa ich: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. Pokiaľ nám Boh má pomôcť, pokiaľ má zasiahnuť v náš prospech, musí vidieť našu úprimnosť. Vedie nás k tomu, aby sme videli vlastnú biedu a obmedzenosť. Veď naozaj : čo je to 7 chlebov pre 4000 ľudí? Jedno veľké nič! Bratia a sestry, to je súčasť tej Božej lekcie: Čím skôr, človeče, pochop, že bezo mňa nemáš nič! Ak ti ja nedám, nebudeš mať nič! Ale so mnou a pri mne môžeš mať všetko, okopisto, vrchovate a hojne. Len sa predo mnou nehraj na machra a majstra sveta! Lebo mi je to veľmi smiešne! Povedz mi pravdu o svojej situácii, ver mi a potom ma nechaj konať, a uvidíš!
6 Nato ľuďom prikázal, aby si posadali na zem. Ježiš vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a podával svojim učeníkom, aby ich rozdeľovali. Oni ich rozdali zástupu. 7 Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal ich rozdať. 8 Ľudia sa nasýtili, ba pozbierali sedem košov nalámaných chlebov, ktoré zvýšili. Božie požehnanie zachraňuje. A nielen to. Keď Boh požehná, potom ešte aj zvyškov je viac ako toho prvotného, čo mali k dispozícii na začiatku. Keď Boh žehná, potom to nefunguje tak, že každému vyjde, ako sa povie „eltete“ – len tak tak J Keď Boh žehná, potom nie je „o čom“. Jednoducho : dejú sa veľké veci!
Priatelia, aké dôležité je Božie požehnanie, to dobre vedel aj jeden starček, ktorý i napriek svojej hluchote pravidelne prichádzal na bohoslužby. Niektorým členom zboru to už nedalo, a tak sa ho pýtali : Dedko, prečo sem vlastne prichádzate, keď aj tak málo čo počujete? Starčekova odpoveď ich prekvapila : Chodím sem kvôli požehnaniu. Pretože to nikde inde nenájdem!
Drahí bratia, milé sestry, situácia vtedy na púšti sa mi zdá celkom podobná situácii v našom cirkevnom zbore. Aj my prechádzame určitou skúškou, povedal by som finančnou. Práce, ktoré už boli vykonané, treba zaplatiť. Nuž a tie, ktoré vykonať treba, bude treba vyplatiť. Lenže tak ako ľudia na púšti, začínali, i keď boli vo vzťahu a v spoločenstve s Pánom Ježišom, pociťovať hlad, tak je tomu aj pri nás. Ináč povedané : peňazí nikdy nie je až tak veľa, ako sa to môže zdať.
A tak akoby sa dnes Pán Ježiš i nás pýtal. Nie! Nie je zvedavý na chleby. Tých máme, chvalabohu, každý dosť. Pýta sa na to, čo chýba: Koľko máte svojich vlastných peňazí, ktorých sa viete, vo forme pôžičky na istý čas v prospech cirkevného zboru vzdať? Nuž a tak ako vtedy od učeníkov, i od nás očakáva úprimnú odpoveď! Pretože len úprimnosť a pravda môžu viesť k Božiemu požehnaniu. Bratia a sestry, chceme byť ako cirkevný zbor požehnaní? Majme odvahu vzdať svojho na istý čas, aby celé spoločenstvo malo dostatok a hojnosť! Aby sme došli požehnania. A keď Boh uvidí našu odvahu viery, prizná sa k nám mocne i On sám. Možno takým spôsobom, ako sme to ani nečakali. Možno takým spôsobom, že tomu ani nebudeme veriť a rozumieť! Amen.
