7. po sv. Trojici – O pokore
Written by radovan on júl 12, 2018 in - No Comments
7. po sv. Trojici – 15.7.2018
„O pokore“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Filipským 2, 1 – 3
1 Ak je teda nejaké napomenutie v Kristovi, ak je nejaké povzbudenie lásky, ak je nejaké spoločenstvo Ducha, ak je nejaký súcit a milosrdenstvo, 2 naplňte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, 3 nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba …
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnešná krátka stať, ktorá nám zaznela, zvlášť jej záver, je jedným z najkrajších novozmluvných miest pojednávajúcich o pokore. Nuž a práve o pokore by som dnes chcel hovoriť. Chcem o nej hovoriť v čase, keď sa pokora stala lukratívnym, nedostatkovým tovarom. Chcem o nej hovoriť v čase, keď sa pokora neraz iba hrá, ale nežije. A to tak vo svetskej spoločnosti ako aj v cirkvi, čo je nanajvýš alarmujúce a zahanbujúce. Chcem o pokore niečo povedať aj v kontexte našej cirkvi, keď mnohí o nej majú ústa plné rečí, ale ich srdcia sú plné závisti, neprajnosti, nežičlivosti a zákernosti …
Prečítaná pasáž z listu apoštola Pavla kresťanom v gréckom Filipis je v podstate jasná a nepotrebuje dlhý výklad. Je potrebné azda len jediné : vziať si ju k srdcu a žiť podľa nej. Nič viac, nič menej. Uplatniť v živote najmä jej záver, ktorý je najnáročnejší : v pokore iných pokladať za hodnejších než seba.
Zamyslime sa teda, drahí priatelia, kde sú hranice pravej, biblickej – kresťanskej pokory, aby sa nám ona nepremenila len na ponížené prikyvovanie alebo na vlažnú ľahostajnosť. Táto hranica nie je v nás. Je v Božej pravde – v Kristovi. On sám nám vo svojom slove ukazuje, s čím sa smieme, či dokonca máme zmieriť a s čím sa už zmieriť nesmieme, proti čomu sa musíme dokonca ozvať, ak máme ostať verní. Ide len o to, aby túto hranicu pokory určoval Pán Boh sám, nie naša nerozhodnosť a ustráchanosť na jednej strane alebo túžba po seba presadení a povýšenosť na strane druhej.
Otázka je, kam by mala naša pokora smerovať. Pokúsil by som sa to dnes zhrnúť do troch okruhov :
- pokora voči Bohu
- pokora voči Kristovi a tým, ktorí sú v Kristovi (alebo ak chcete – voči cirkvi)
- pokora v Duchu Svätom a z Ducha Svätého, teda pokora „misijná“ – t.j. pokora voči tým, ktorí sú zatiaľ „von“ (teda mimo cirkev), ale ktorých by sme chceli svojou pokorou získať pre Krista.
Drahí bratia a sestry, pokora pred Bohom pre mňa osobne znamená predovšetkým nepožadovať od Pána Boha, aby sa všetko točilo okolo mojich predstáv a riadilo podľa mojich túžob a prianí. Veľmi dobre to ilustruje jedna stará príhoda :
Ktosi sa sťažoval Lutherovi, že sa mu nič nevychádza tak ako by si prial. Luther na to : A modlíš sa? Sťažovateľ na to : Samozrejme! A Luther : A modlíš sa aj Otčenáš? Sťažovateľ na to : Ale iste, určite! Na to Luther hovorí : Tak to si si potom ty sám na vine. Keby si sa modlil „buď vôľa moja“, možnože by potom všetko šlo po tvojom. Ale keď sa modlíš „buď vôľa tvoja“, nemôžeš sa potom diviť, že všetko to ide nie po tvojom, ale po „božom“.
Je to síce vtipné, milí priatelia, ale pravdivé. Predsa však, nejeden v tejto chvíli môže namietať : Ale keď ono je to niekedy skutočne veľmi ťažké prijímať, čo Boh dáva, a dávať, čo berie. Niekedy sa to od tých našich túžob a predstáv diametrálne odlišuje. Viera však vie, že to, čo nám Boh pripravil, sa nám raz bude javiť ako dobré. Lepšie než to, čo si my sami prajeme, a to jednoducho preto, že Boh vidí ďalej než my. Je to tak, ako to vyznávame v jednej známej nábožnej piesni : „Čo Boh činí, to dobré je. Svätá je vôľa Jeho. Čo naloží, to prospeje, ja pevne dúfam v Neho. Veď ma On sám, môj dobrý Pán, vyslobodí od zlého, spoľahnem sa na Neho.“ Nuž a okrem toho On je a aj naďalej ostáva naším láskavým Otcom. Tým, ktorý pre svoje pozemské deti nechce zle. Tým, ktorý nás v krste svätom prijal za svojich. Za svoje dcéry, za svojich synov. A sľúbil nám, že nás povedie cestou k večnosti.
Bratia a sestry, nie vždy je to priama, jednoduchá a nenáročná cesta. Ba dokonca si dovolím povedať, že takmer nikdy. No má svoj večný cieľ, o ktorý sa oplatí bojovať. To je tá úzka a tŕnistá cesta viery, ktorá nás privádza k tesnej bráne, ktorá je vstupom do nebeskej večnosti, povedané slovami Pána Ježiša. Tá tesná brána nám bráni v tom, aby sme cez ňu prešli, pokiaľ si so sebou nesieme až po okraj naplnený batoh svojich pozemských zásluh, úspechov, výkonov, dosiahnutých pracovných či spoločenských pozícií. To všetko pred ňou človek musí dať z pliec dole. To všetko tam, pred tou bránou musí zanechať a doslova zahodiť preč, pokiaľ cez ňu chce prejsť do večnosti, ktorá je nám pripravená od Boha. A to je pre mnohých problém. Mnohí totiž tak v svetskej spoločnosti, ale žiaľ aj v cirkvi, si svoju identitu vybudovali práve na tom, kto všetko oni sú a čo všetko oni dosiahli. No Pán Boh túži iba po jedinej identite. Tá sa buď odhalí pri tej tesnej bráne alebo nie. Je to identita, ktorá sa volá pokora. Je to pokora, ktorá v absolútnom presvedčení spieva nábožnú pieseň : Taký hľa som, ja nič nemám … Áno, bratia a sestry, pred Bohom nakoniec nemáme v rukách nič, pretože všetko, čo máme, nie je nič iné ako dar a požehnanie od Neho. On nechce vidieť naše plné ruky. Chce vidieť srdcia plné pokory, vďačnosti voči Nemu a závislosti na Ňom. Je to opäť tak ako to vyznáva náš reformátor : (Pred Bohom) sme žobráci. To je pravda. – Wir sind Bettler. Hoc est verum. Drahí priatelia, prajem nám všetkým, aby takúto pokoru pri nás Boh deň čo deň nachádzal.
Ďalej je tu pokora pred Kristom. Tá neznamená len pokoru pred tým, čo Kristus Pán učil a robil, ale tiež pred tým, čo už vzkriesený Pán učí a koná prostredníctvom svojich služobníkov. Všimnime si, že tu apoštol Pavol nehovorí o inštitúcii či organizácii. Hovorí tu o konkrétnych ľuďoch, ktorí patria do konkrétneho cirkevného zboru : Jeden druhého pokladajte za hodnejšieho než seba.
Ono je to tak vlastne doposiaľ. Je to vždy o konkrétnych ľuďoch a ich skutkoch, ich svedectve, ich vernosti alebo zlyhaní – to všetko my ostatní máme pred očami. Ale pozor! Pavol tu nehovorí : Za dôstojnejších a hodnejších pokladajte iba tých, ktorí sa vám zdajú vzorní a zbožní, ale jednoducho všetkých – bratov a sestry v zbore. Teda tých, ktorí sa priznali ku Kristovi a s ktorými teraz všetci tvoríte jednu – Kristovu – rodinu. Rodina potom žije a funguje tak dlho, dokiaľ si jej členovia navzájom načúvajú, rešpektujú sa, nepresadzujú sa za každú cenu a prijímajú napomenutia.
Drahí bratia, milé sestry, ako veľmi sme sa v našej cirkvi vzdiali od tejto predstavy cirkvi, cirkevného zboru, seniorátu, či dištriktu ako rodiny! Neraz mi to príde tak, že sa navzájom vnímame skôr ako konkurenti, nie ako rodina. Pokiaľ v sebe má rodina viac konkurentov ako skutočných členov, ktorí sú ochotní a pripravení ťahať za jeden koniec, smeruje k svojmu zániku a rozpadu. Mám za to, bratia a sestry, že pokiaľ sa v tomto smere nezmení naše myslenie, a síce – že cirkev, to nie je predovšetkým priestor kde sa ja môžem realizovať a vyniknúť, kde nikto nevie veci spraviť tak dobre ako ja, kde si úspešne pestujem akýsi kult svojej osobnosti a nenahraditeľnosti, ale že cirkev – to je predovšetkým jedna veľká Kristova rodina, kde každý pokrstený má svoje miesto; kde jeden druhému vie dať úctu a pokladá ho za hodnejšieho než seba; kde jeden druhému je ochotný nezištne poslúžiť, pomôcť a poradiť – potom nemôžeme v tomto smere nič veľké očakávať. Ba práve naopak. Bude to iba horšie.
To tretie a posledné sme nazvali pokora z Ducha. To je pokora voči tým, ktorí sú „von“ alebo „mimo“ – teda nie sú ešte v cirkvi. Prečo je pokora voči takýmto práve pokorou z Ducha? Pretože prvým a základným darom Ducha Svätého je láska, ktorá zabúda na samého seba. A preto jedine takáto láska rúca hradby tým, že tak ako Kristus, tak i ona ide v ústrety tomu druhému v jeho núdzi a biede – tak telesnej ako aj duchovnej. Opäť si dovolím jeden stručný príklad : Tá jedna ovca, ba práve tá stratená ovca, je pre pastiera dôležitejšia než tých 99, ktoré zanechal bez stráže na kopcoch – použijúc známe Ježišovo podobenstvo.
Drahí bratia a sestry, namiesto presadzovania sa a pretŕčania v cirkvi a v jej rôznych funkciách by sme skôr mali intenzívnejšie premýšľať nad tým, ako sa priblížiť ľuďom strateným a odcudzeným Božej pravde. Ale robiť to úprimne, priateľsky, v čistote a nezištne. Nie vymýšľať stratégie ako si čo najlepšie znova nalákať do svojho stádočka čím viacerých. To nie! Ľudia odcudzení a stratení potrebujú nie čo iné : pomoc z pokornej lásky, ktorá vie, že my sami zo seba nemáme nič, ale Boh má všetko a chce to týmto ľuďom dať skrze naše ruky a svedectvo. To všetko z jedného prostého dôvodu : aby im bola ponúknutá pomoc z čistej Božej lásky, ktorá je prvým ovocím Ducha Svätého.
Milí priatelia, i dnes sa nájdu kresťania, ktorí chcú druhým ľuďom pomáhať. No niektorí to robia bez pokory. Myslia si, že sami toho majú ohromne veľa. Chcú pomáhať, veď tak to napokon prikazuje samotný Boh, ale z vlastných zdrojov. Aby to bola ich pomoc, nie Božia. Cítime ako sa tu vytráca pokora. Pokora vie, že my sami nemáme nič. Ale Boh má všetko. A chce to tým druhým dať prostredníctvom nás.
Takto si aj nás Boh používa ako Kristove ruky a nohy, oči, uši i ústa, keď vidíme a rozpoznávame, počúvame a chápeme, keď pravým slovom v pravý čas potešíme a povzbudíme a keď ako ochotná Kristova ruka podáme to, čo v konečnom dôsledku naozaj aj pochádza od Krista. Vtedy, drahý brat, milá sestra, i tvoj život dostáva nový zmysel a nádej. Klíči v ňom radosť bez pýchy a tvoja pokora sa stáva Božím nástrojom, prostredníctvom ktorého Boh môže konať v tomto svete veľké veci. To je to, čo nás ako kresťanov v očiach druhých opäť robí dôveryhodnými.
Program pokory ako cesty k novej dôveryhodnosti je teda opakom seba presadzovania sa ako cesty k moci a vláde. Prajem nám všetkým, aby sme v takejto pokore dokázali žiť a po ceste pokory kráčať. Kiežby i naše osobné kresťanské svedectvo bolo dôveryhodné. Kiežby sme čím viac v pokore druhých pokladali za hodnejších než seba. A nebáli sa, že pritom stratíme na cene a hodnote. Veď tak vy ako aj ja sme v Božích očiach natoľko cenní, že On neváhal za nás dať na smrť svojho Syna. Jemu chvála a vďaka za to! Amen.
Pomodlime sa : Ďakujeme Ti, Pane, že Ty si sám zariadil a vykonal všetko, čo bolo potrebné pre naše spasenie a nám stačí, aby sme to už len prijali z Tvojej štedrej ruky. Pomôž nám svojim svätým Duchom, aby sme to prijímali pokorne a vďačne a nechceli k tomu ani nič pridávať ani uberať. Ďakujeme, že naša nádej na večnosť nespočíva v našich výkonoch, ale je bezpečne ukrytá a pripravená v Tvojom vzkriesenom Synovi. Pomôž nám, aby sme z tejto istoty dokázali žiť každý deň nanovo, Tebe k sláve a svojmu blížnemu k úžitku. Amen.
Použité materiály : Jan Heller – Jak orat s čertem /Kázání/ – Kalich 2005
