8. po sv. Trojici – keď slepý vidí viac ako vidomý
Written by radovan on aug 06, 2019 in - No Comments
- po sv. Trojici – 11.8.2019
„… keď slepý vidí viac ako vidomý …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Ján 9, 1 – 9
1 Ako šiel, zbadal človeka slepého od narodenia. 2 Jeho učeníci sa ho opýtali: „Rabbi, kto zhrešil, že sa narodil slepý? On, či jeho rodičia?“ 3 Ježiš odpovedal: „Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili, ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky. 4 My musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň; prichádza noc, keď nik nemôže pracovať. 5 Kým som na svete, som svetlo sveta.“ 6 Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, potrel mu ním oči 7 a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená Poslaný. Odišiel teda, umyl sa a šiel vidiaci. 8 Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, povedali: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ 9 Jedni vraveli: „Je to on!“ Druhí hovorili: „Nie je, ale mu je podobný.“ On sám povedal: „Ja som to!“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Pre mňa osobne je toto jeden z najsilnejších príbehov o uzdraveniach, ktoré sa v Jánovom evanjeliu objavujú. Je to príbeh o mužovi, ktorý je od narodenia slepý. Tak ako bolo vtedy zvykom pri takýchto ľuďoch, nakoľko v spoločnosti nebol ešte vytvorený žiaden sociálny systém, ktorý by pravidelne vyplácal dávky v hmotnej núdzi, či invalidné dôchodky, tento slepec sedí na okraji cesty a žobre. Žobre, aby takto niečo získal, veriac, že sa nad ním niekto zľutuje, hodí mu nejakú mincu a on si bude môcť kúpiť aspoň niečo drobné pod zub, aby nezahynul od hladu. Žobre, aby prežil.
Milí priatelia, mám za to, že všetky príbehy o uzdraveniach, ktoré v evanjeliách máme zaznamenané, nám chcú tlmočiť nielen veľkosť Ježišovej moci nad chorobou, postihnutím či smrťou. Zaiste, to predovšetkým! No človek by sa ich mal učiť čítať s tým, aby v biede tých postihnutých, či nemocných videl aj svoju vlastnú biedu pred Bohom, jej veľkosť i svoju závislosť na Kristovi, ktorý jediný má moc nám pomôcť. On jediný môže naplniť naše prázdne ruky. On jediný môže naplniť naše prázdne srdcia. On jediný môže otvoriť naše slepé oči. On jediný môže urobiť z telesných i duchovných žobrákov milované, zmierené a prijaté dietky Božie.
Takto i dnešný prečítaný evanjeliový text pre nás chce byť ilustráciou nielen o chudákovi, ktorý bol celý život slepý, pretože sa už taký narodil a ktorého meno ani nepoznáme. Dnešný evanjeliový príbeh chce byť ilustráciou o chudákovi, ktorým si rovnako tak ty ako aj ja. To my sme tí slepí žobráci kľačiaci pri ceste. To my sme tí, ktorí sa rodíme v slepote hriechu. To my sme tí, ktorí túžia po svetle života, po svetle pre svoju cestu životom, po svetle nádeje večnosti. Avšak naše oči sú samé o sebe slepé pre tieto fenomény. Je iba jeden, kto nám ich môže otvoriť – Ježiš. Nuž a tak ako On vtedy dávno prechádzal popri tom bezmennom žobravom slepcovi a všimol si ho, tak rovnako dnes prechádza popri slepcovi, ktorým si ty, ktorým som ja. No On popri tebe nielen prechádza. To by bolo to najmenej. On tak teba ako i mňa aj vidí. Ani ty ani ja neunikáme Jeho pozornosti. On vie o našej biede, pozná našu núdzu a je ochotný to zmeniť, pokiaľ o to i my sami stojíme a máme o to záujem.
Je smutné, že učeníkov v danej chvíli trápi niečo úplne iné. V žobravom slepcovi od narodenia nevidia svoj vlastný duchovný údel, nevidia v ňom biedu a trápenie celého padlého ľudstva a človečenstva od pádu prvých ľudí v raji. Ich trápi a zamestnáva to, kto za to môže! Kto zhrešil? Kto má vinu na tom, že sa tento takýto narodil? Očakávajú, že sa teraz s ich Majstrom začne zaujímavá teologická diskusia. Podľa všeobecného presvedčenia sa verilo, že choroba v živote človeka je následkom hriechu. Kedy však stihol zhrešiť niekto, kto sa už ako slepý narodil? Nie je potom jeho postihnutie trestom za hriechy jeho rodičov? Je to vôbec spravodlivé, aby za hriechy rodičov pykali ich deti? Zdá sa, že táto teologicko – teoretická rovina problému je to jediné čo v danej chvíli trápi učeníkov. Akoby tým evanjelista Ján chcel povedať, že i učeníci samotní, i keď telesne vidia, na tom nie sú lepšie než ten slepý chudák. I oni sami sú slepí, pretože nevidia, o čo v skutočnosti ide …
Nuž a Ježiša to štve. Veď Jeho učeníci ešte stále nepochopili o čom je Jeho misia, aké je poslanie Toho, ktorý sem prišiel od svojho nebeského Otca. „Vy sa pýtate : Kto zhrešil? Nikto nezhrešil! O to teraz totiž vôbec nejde!“ – akoby dodal Ježiš. A tak otáča otázku a stavia ju ináč! Nie : „odkiaľ“ sa to vzalo, ale „na čo“, „čomu“ to má slúžiť a viesť? Čo sa vlastne na tomto prípade má všetkým naokolo demonštrovať? Namiesto zaužívaných myšlienkových pochodov tak Ježiš ponúka celkom nové perspektívy a horizonty, o ktorých Jeho učeníci ani len netušili.
Bratia a sestry, naozaj : Na čo môže byť slepota „dobrá“? K čomu môže „poslúžiť“ slepota? Ježiš na to odpovedá takto : „Stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“ Nuž a On je práve ten, kto tie Božie skutky zjaví, kto ich zrealizuje, kto ich v plnosti vykoná. Veď na to prišiel na tento svet. On a Otec sú predsa jedno! A tak v celom príbehu akoby ani tak nešlo o uzdravenie samotné, i keď samozrejme je ono neprehliadnuteľné. No v konečnom dôsledku, keby sme ten príbeh ďalej čítali, nakoniec uzdravenému spôsobí nemálo ťažkostí a problémov. Vyvrcholí to dokonca jeho vyhnaním zo synagógy a zo spoločenstva izraelského ľudu. Zdalo by sa, že život tohto slepca bol menej komplikovaný, keď nevidel ako keď začal vidieť. Svetlo pravdy Božej o Ježišovi, ktoré ten uzdravený slepec okolo seba šíril ako osobné svedectvo svojej viery v Ježiša, totiž začalo rýchlo prekážať vedúcim židovským náboženským autoritám …
… no to kľúčové, na čo sa treba sústrediť je Ježišova plná moc. Moc daná Mu od Boha. To, o čo ide predovšetkým je svetlo. Ježiš je to svetlo, ktoré prišlo na svet. On je to svetlo, ktoré človeku otvára oči pre videnie vlastnej biedy a núdze pred Bohom. On je to svetlo, ktoré hriešnika vedie po ceste hľadania východiska z tejto jeho žalostnej situácie. Nuž a tým východiskom nie je opäť nikto iný iba Ten, ktorý nám na samotnom počiatku otvoril oči, aby sme videli, aby sme precitli. Aby sme pochopili, že to s nami nie je vôbec dobré. Že potrebujeme prvú pomoc, záchranu, ale i ďalšie sprevádzanie životom. A aby to všetko nebolo možno až príliš „preduchovnelé“, demonštruje Ježiš na zázraku uzdravenia aké to je, keď sa z temnoty stane skutočné svetlo. A tým akoby sa všetkých pýtal : Už konečne rozumiete? Už vám to konečne dochádza, že to vy všetci ste slepí? A že to ja – Ježiš – vám musím otvoriť oči, aby ste videli? Videli správne svoj život, videli jasne svoj status pred Bohom, videli svoju biedu pred Pánom a nakoniec videli jasne a ostro tú úzku cestu a tesnú bránu, ktoré vedú do večnosti. Aby ste nakoniec videli mňa …
Bratia a sestry, mňa osobne popri tom všetkom čo tu dnes bolo povedané, sa dotýkajú aj posledné slová dnešného kázňového textu : Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, povedali . Nie je to ten, čo tu sedával a žobral? Jedni tvrdili : Je to on! Iní hovorili : Nie je, len sa na neho podobá. On sám povedal : Ja som to! Je to vyznanie samotného uzdraveného, ktorý sa nakoniec dostáva k slovu. Vyznanie na spôsob : Áno, som to ja. Ja, ktorý som ničomu nerozumel, nič nevidel. Celý svoj život som žil v tme. Nepoznal som Boha, Jeho moc ani Jeho milosť a zľutovanie. Mal som vždy len prázdne ruky, ale teraz mi ich Ježiš naplnil odpustením a prijatím. Mal som odjakživa slepé oči, ale teraz vidím veľkosť svojho hriechu i veľkosť Božej dobroty, lásky, milosti a milosrdenstva. Doteraz som nevidel žiadnu nádej pre svoj život. Deň čo deň som neočakával nič viac, len malú mincu, aby som nezahynul od hladu, aby som prežil. Ale teraz vidím cestu spasenia. Keď po nej budem kráčať, nezahyniem naveky. Ježiš totiž nasýtil môj hlad po zmysle života. Dal mi nielen toľko, aby som prežil, ale aby som žil v naplno. A nakoniec, aby som žil večne. Jemu chvála za to! Amen.
