8. po sv. Trojici – úkon, ktorý mení všetko
Written by radovan on júl 30, 2020 in - No Comments
- po sv. Trojici – 2.8.2020
„… úkon, ktorý mení všetko …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Rímskym 6, 19 – 23
19 po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela – lebo ako ste svoje údy vydávali do služby nečistote a neprávosti, aby ste páchali neprávosť, tak teraz vydávajte svoje údy do služby spravodlivosti, aby ste došli posvätenia. 20 Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní voči spravodlivosti. 21 A aké ovocie ste vtedy mali z toho? Teraz sa hanbíte za to! Lebo koniec toho je smrť! 22 Teraz však, oslobodení od hriechu a oddaní službe Bohu, máte svoje ovocie na posvätenie a napokon večný život. Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
I keď sa v prečítaných slovách apoštola Pavla, ktoré adresoval kresťanom do Ríma vôbec nespomína slovo „krst“, predsa len práve o ňom chcem dnes hovoriť a naň sa chcem sústrediť, nakoľko s tým, o čom sme počuli, úzko súvisí. Čo sa krstu svätého týka, ide o jednu z dvoch sviatostí, ktoré v Evanjelickej cirkvi máme. Teda okrem krstu je tu ešte aj Večera Pánova. Zatiaľ čo sviatosť Večere Pánovej zakaždým prežívame spolu ako spoločenstvo v rámci služieb Božích, pri krste svätom je to v našom spoločenstve iné. Ten veľakrát realizujeme práveže mimo rámca služieb Božích, i keď si uvedomujem, že to nie celkom korešponduje s Cirkevno – právnymi predpismi a odporúčaniami. No z praktických dôvodov, ktoré tu myslím nemusím zoširoka rozvádzať, som nútený robiť to skôr takto. V každom prípade sa však takýmto spôsobom vytráca istý, povedal by som, spoločenský rozmer svätého krstu. Na krst sa potom nejeden raz pozerá iba ako na rodinnú záležitosť či oslavu. Keď však pritom absentuje širšie spoločenstvo veriacich z daného cirkevného zboru, stráca sa tým akoby prepojenosť na konkrétny cirkevný zbor i cirkev ako spoločenstvo Božej rodiny, do ktorej je pokrstený človek prijímaný a vštepovaný. Vyzerá to potom tak, akoby pokrstený človek mal ďalej vyrastať ako samorast, bez konkrétneho duchovného domova a zázemia, bez napojenia na cirkev. Čo sa, žiaľ, veľakrát aj deje. Sila spoločenstva pri krste svätom sa okrem toho prejavuje aj v tom, že rodičia i krstní rodičia svoj sľub ohľadom kresťanskej výchovy svojich detí nedávajú Pánu Bohu len pred samotným farárom, ale aj pred celým spoločenstvom Božieho ľudu, čo ich viac zaväzuje k zodpovednému plneniu sľubu, ktorý pred oltárom dávajú.
Bratia a sestry, čo nám chce apoštol Pavol vo svojich slovách o krste povedať, i keď priamo toto slovo nespomína? Predovšetkým to, že krstom svätým sa pre nás mení úplne všetko. To, čo je nové, je to, že Boh nám v krste daruje večný život skrze vieru v Jeho Syna. Vo chvíli krstu akoby sme si vymenili strany, na ktorých sme doposiaľ stáli. Hriech nás ovládal, viedol a určoval. Nuž a na samotnom konci nám vyplatil našu zaslúženú odmenu, ktorou bola smrť. Vo chvíli krstu a samozrejme celý čas po ňom nám Boh daroval a daruje život v slobode, ktorá je v Jeho Synovi. Inak povedané: Bez Božej pomoci sme neboli v stave bojovať proti hriechu a smrti. Teraz však viac už hriech nevládne nad nami.
Keď sa však pozeráme na svoj život po krste, nemôžeme prehliadnuť, nemôžeme nevidieť, že my predsa len stále ešte hrešíme a stávame sa hriešnikmi. Boli sme azda zle pokrstení? Je v tom nejaký zádrheľ, protirečenie? Je to dôkaz toho, že náš krst pri nás nie je účinný? Určite nie, priatelia! Predovšetkým: nová spravodlivosť a sloboda od hriechu po krste svätom je dar. Je to Boží dar. Je to spravodlivosť Kristova, ktorú získavame. A tá platí skutočne, fakticky. To znamená: Od chvíle krstu sa už nemusíme spoliehať na svoju vlastnú spravodlivosť. Na základe tej by sme si totiž zaslúžili jedinú spravodlivosť, a síce naše spravodlivé odsúdenie ako hriešnikov a vinníkov pred Bohom. Na základe našej vlastnej spravodlivosti by si zaslúžili jediné: smrť. No od chvíle nášho krstu na nás Boh hľadí akoby inou optikou. Apoštol Pavol o tom píše v liste Galatským, že tí, ktorí boli pokrstení, Krista si obliekli. To znamená: spolu s Kristom si obliekli aj Jeho spravodlivosť. Teda: od chvíle nášho krstu na nás Boh už nepozerá iba ako na hriešnikov, ktorými bezpochyby sme, ale pozerá na nás aj ako na tých, ktorí sú zakrytí spravodlivosťou Jeho Syna. Nuž a tú možno získať jedine vierou v Krista.
Bratia a sestry, pokiaľ teda apoštol Pavol píše o našom posvätení, neznamená to, že od chvíle svojho krstu sa stávame bezhriešnymi v tom zmysle, že teraz si už my sami poradíme s každým hriechom, že už nikdy nezhrešíme, a tak sa staneme svätými, ktorí už nepotrebujú nijaké odpustenie. Nie, priatelia! Tak to nie je! Naopak! Keď náš reformátor Dr. Martin Luther pojednáva o krste svätom a hlavne o živote v krste svätom, opisuje takýto život ako každodennú ľútosť a pokánie, ako každodenný návrat k daru svätého krstu, ako topenie starého hriešneho človeka v nás a povstávanie nového človeka v nás, zrodeného skrze Krista.
Áno, priatelia, ono to bezpochyby znie ako zaujímavá úvaha. Otázka je: naozaj to takto funguje? Alebo je to iba pekná teologická teória, ktorá však v praktickom živote absolútne nefunguje? Povedal by som to asi takto: Všade tam, kde vidíme ovocie Ducha Svätého na konkrétnom človeku alebo priamo na sebe samom, akým je podľa apoštola Pavla: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, – všade tam, kde vidíme ovocie viery na konkrétnom človeku alebo opäť na sebe samom – to všetko sú bohaté poukazy a dôkazy toho, že kráčame po ceste nového života, že žijeme nový život. Inak povedané: sme na ceste posvätenia. To však neznamená, že sme už dokonalí. Naopak! Kristova výzva z Jeho kázne na hore: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský! – pre nás platí fakticky až do konca života. Na našich životoch je totiž stále veľa toho, čo možno zdokonaľovať.
V každom prípade naše posvätenie bude úplné a dokonalé až v nebi. Čo je však úžasné, to je tá skutočnosť, že tento proces posvätenia sa pri každom jednom z nás započal práve vo chvíli nášho krstu. Ako však hovorím: je to proces. Krst je síce jednorazová udalosť, ktorá sa viac v živote neopakuje. No nejde možno ani tak o samotný úkon ako procedúru, ktorú absolvujeme v chráme. Škoda je, že práve iba na toto sa mnohí spoliehajú a povedia: Bol som pokrstený. Otázka však je, či krst v tvojom živote spustil, naštartoval proces. Či naštartoval reakciu následného každodenného posväcovania. Pretože pokiaľ v tvojom živote ostalo len pri samotnej procedúre, resp. úkone, je to žalostne málo. Možno lepšie niečo ako nič, ale je to žalostne málo. To je asi tak, ako keby ti niekto daroval nádherný Mercedes, ale ty by si sa na neho len pozeral, no nikdy by si si doň nesadol a nepovozil sa na ňom. A žiaľ, práve toto sa nejeden raz deje pri krste svätom. Boh nám v ňom ponúka úžasný, neopísateľný dar, ktorý my naozaj iba ako dar smieme prijať, no my sa ho radšej ani nedotkneme. Veď čo keby to v nás náhodou spustilo proces posvätenia, akt pokánia či ľútosti nad svojim hriechom …
Osobne mám za to, priatelia, že práve v tom je naše víťazstvo nad hriechom, že v moci Ducha Svätého svoj hriech pred Bohom nezatĺkam ako malý chlapec, ale viem sa k nemu priznať a sa aj priznávam. Vyznávam ho pred Bohom ako svoje zlyhanie, hanbím sa zaň, ľutujem ho a prosím o milosť. Verím, že tak ako sa nedokonalý pozemský rodič dokáže zmilovať nad svojim dieťaťom, keď ono prosí o odpustenie, pretože svoje dieťa miluje, tak sa dokáže nado mnou zmilovať aj dokonalý Otec nebeský, ktorý mňa ako svoje dieťa rovnako miluje. Ba miluje neskonale, nezištne, čisto a nesebecky.
A preto: Milý nebeský Otče, vďaka Ti za úžasný dar krstu svätého. Posilňuj, prosíme, našu vieru, aby sme sa v poslušnosti stávali ochotnejšími, v trpezlivosti istejšími a v nádeji radostnejšími. Amen.
