Cyril a Metod – Vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť!
Written by radovan on júl 03, 2018 in - No Comments
Cyril a Metod – 5.7.2018
„Vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť!“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
1 Kráľovská 17, 8 – 16
8 Hospodin oslovil Eliáša: 9 Zober sa a odíď do Sarepty, ktorá patrí Sidonu, a usaď sa tam. Prikázal som tam totiž jednej vdove, aby sa o teba starala. 10 Tak sa vybral do Sarepty. Keď prišiel k mestskej bráne, práve tam akási vdova zbierala drevo. Zavolal na ňu: Prines mi, prosím, trochu vody v nádobe, nech sa napijem. 11 Keď ju šla nabrať, zavolal na ňu: Prines mi so sebou aj kúsok chleba. 12 Povedala: Akože žije Hospodin, tvoj Boh, nemám nič upečené. Mám iba za hrsť múky v hrnci a trochu oleja v nádobe. Práve zbieram pár kúskov dreva a potom pôjdem niečo pripraviť sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, čaká nás smrť. 13 Eliáš jej však povedal: Neboj sa, choď a urob, čo si povedala. No urob z toho najprv malý posúch pre mňa a prines mi ho. Sebe a svojmu synovi ho pripravíš potom. 14 Lebo takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Múky v hrnci neubudne ani nádoba s olejom sa nevyprázdni, kým Hospodin nezošle na zem dážď. 15 Odišla i urobila, ako prikázal Eliáš. Dlhší čas mala čo jesť ona, on i jej domácnosť. 16 Múky v hrnci neubúdalo ani nádoba s olejom sa nevyprázdňovala podľa Hospodinovho slova, ktoré vyslovil Eliáš.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Po roku si opäť pripomíname veľké postavy našich dejín – solúnskych bratov Cyrila a Metoda. Že je ich dielo a odkaz naozaj veľké, o tom svedčí aj tá skutočnosť, že sa obidvaja dostali do preambuly ústavy našej republiky. Pripomíname si bratov, ktorí na naše územie priniesli evanjelium – dobrú správu o spasení hriešneho človeka skrze vieru v Ježiša Krista – v zrozumiteľnom jazyku. Spomíname na bratov, ktorí pre našich predkov vytvorili písmo. Ich angažovanosť bola natoľko veľká, že dokonca pred rímskym pápežom obhájili staroslovienčinu ako štvrtý bohoslužobný jazyk popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. Myslíme na bratov, ktorí zo Slovanov a slovanstva ako takého urobili v 9. storočí pojem. Žiaľ, odpor, neprajnosť a závisť ich protivníkov boli také veľké, že sme sa ako Slovania z týchto dosiahnutých úspechov dlho netešili. No práve tento svetlý bod v našich dejinách bol nádejou pre všetky budúce generácie utláčaných Slovanov. Nádejou na zmenu. Vďaka Bohu, že sme sa jej pred 100 rokmi dočkali, keď sme sa osamostatnili z područia Rakúsko – uhorskej monarchie a spolu s Čechmi sme si vytvorili prvú Československú republiku. S ňou do našich dejín vstúpila sloboda reči, sloboda vierovyznania ako aj právo na svojbytnosť a suverenitu.
Keď som uvažoval nad tým, na čo by som sa tohto roku zameral vo svojej úvahe nad odkazom solúnskych bratov Cyrila a Metoda, napadla mi určitá spojitosť s významným starozmluvným prorokom Eliášom. Pokúsim sa teraz túto spojitosť rozmeniť na drobné :
V prečítanom kázňovom texte prorok Eliáš prichádza do pohanskej Sarepty na Boží popud. Na toto územie ho posiela samotný Hospodin a Eliáš tomu nie celkom dobre rozumie. No napriek tomu tam ide. Ide tam najmä preto, nakoľko poslušnosť Hospodinovi pokladá vo svojom živote za prioritu č.1. Podobne i bratia Cyril a Metod prichádzajú na pohanské územie – k Slovanom. Veria, že to nie je iba výsledok politických rokovaní, ale že ich k Slovanom posiela samotný Boh. Ani oni tomu nie celkom dobre rozumejú. Veď doma už majú vybudovanú sľubnú kariéru. Doma, v Grécku im je na tie časy dobre. Cyril, pôvodným menom Konštantín, bol byzantský filozof a teológ a Metod, pôvodným menom Michal, zas vzdelanec a právnik. I napriek zabezpečenému životu však idú. Idú tak ako dávno pred nimi Eliáš do Sarepty. Idú najmä preto, nakoľko ich poslanie je vznešené. Idú s cieľom šíriť vzdelanosť a kresťanskú zbožnosť. A keďže obidvaja milujú Boha, túto misiu nemôžu odmietnuť. Dať prednosť v danej chvíli zabezpečenému životu pred zvestovaním Krista a evanjelia, to by pre nich bola zrada Boha. Nemôžu ostať. Nemôžu neísť. A tak teda idú.
Prorok Eliáš prichádza k pohanom do Sarepty, aby tam vydal svedectvo o Hospodinovi, Bohu Izraela ako o jedinom skutočnom Bohu tohto sveta. O to isté sa snažia aj bratia Cyril a Metod. Snažia sa presunúť vieru Slovanov od javov stvorených na Stvoriteľa. Od bohov prírodných k skutočnému Bohu, ktorý prebýva v nebesiach. Je to povážlivý fakt, keď sa dnes ľudia opätovne vracajú k pohanským zvykom, predstavám a viere našich predkov. Je to svojim spôsobom návrat k tomu, čo bolo prekonané. Na druhej strane by sme však aj ako kresťania mali byť kritickí sami k sebe a pýtať : V čom sme zlyhali? V čom robíme chybu, keď zvesť o nevypočítateľných pohanských bohoch, pri ktorých si človek nikdy nie je na istom je pre určitú skupinu ľudí prijateľnejšia ako zvesť o Bohu, ktorý radšej obetuje samého seba v náš časný i večný prospech? Prorok Eliáš prišiel k pohanom do Sarepty, aby tam vydal svedectvo o Hospodinovi, Bohu Izraela ako o jedinom skutočnom Bohu tohto sveta. Podobne prišli bratia Cyril a Metod k našim slovanským predkom s tým istým svedectvom o tom istom Bohu. Otázka je : aké svedectvo o Bohu, v ktorého sme uverili, vydávame my? Je naše svedectvo presvedčivé, pravdivé, úprimné, a príťažlivé?
Výsledkom takéhoto svedectva, tak ako to vyplýva z nášho prečítaného kázňového textu, je Božie požehnanie. To však môže prísť iba vtedy, pokiaľ sa človek dokáže vzdať doterajších falošných istôt. Doterajšiu istotou pre vdovu v Sarepte bolo trocha vody, múky a oleja. Má sa však vzdať aj toho mála a urobiť z toho posúch najprv pre Božieho muža. Dokáže to? Pokiaľ áno, stane sa zázrak a Boh na jej vieru odpovie požehnaním a dostatkom. Pokiaľ to nedokáže, zomrie od hladu a zahynie.
Božie požehnanie aj pre Slovanov mohlo prísť jedine vtedy, pokiaľ boli ochotní vzdať sa svojich prírodných bohov, ktorí sú len falošnou istotou. Určite to nebol jednoduchý proces. Zmeniť myslenie človeka v duchovnej oblasti, to sa nedá zo dňa na deň. To chce čas. A že to naozaj nie je také jednoduché, to vidíme v podstate aj po viac než 1000 rokoch od príchodu bratov Cyrila a Metoda. Závan starých pohanských predstáv a viery je tu medzi nami stále. Prejavuje sa to v rôznych oblastiach života. Žije to medzi ľuďmi, aj medzi aktívnymi kresťanmi. Dovoľte len niekoľko príkladov : Keď človek doma zomrie, zvyknú sa pozastavovať všetky hodiny v dome a zrkadlá sa zastrú plachtou, aby v ňom neuviazla duša mŕtveho. Keď mŕtveho vynášajú von, trikrát s rakvou udrú na prah. Opäť to nejakým spôsobom súvisí s dušou a s tým, aby pokojne tento priestor opustila. Keď mŕtvy leží v rakve do ruky mu vkladáme peniaz, aby mal čím zaplatiť prievozníkovi na druhý svet. Alebo : Viete, prečo by ste si mali zaklopať na drevo, aby ste niečo „nezakríkli“? Ľudia kedysi verili, že v dreve žijú zlí duchovia, ktorí čakajú na ten správny spôsob, ako niekomu skaziť deň a keď niečo pochválite, dávate im šancu. Zabúchanie na drevo by ich malo odohnať. Oblievanie žien na Veľkú noc je takisto pohanským zvykom. Jedná sa o vieru, že takýmto spôsobom sa posilní zdravie žien. Červené nitky na zápästiach – tie zas majú upútať pohľad človeka. Nakoľko na červenú farbu je oko citlivé. Keď prvotný pohľad druhého človeka upúta práve naša červená nitka, tým pádom nám nepozerá do očí. Tým sa vlastne chránime pred uhranutím – porobením. Bratia a sestry, takto by sme mohli ešte dlho pokračovať … sami zrejme vidíte a dáte mi za pravdu, že aj medzi mnohými kresťanmi tieto veci pretrvávajú a žijú. Nie to nič iné ako dôkaz toho, že pohanstva sme sa až tak celkom nezbavili. Pravda je však taká, že Hospodin si žiada, aby sme si vybrali. Prvé prikázanie jasné hovorí : Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. A Pán Ježiš hovorí: Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.
Z prečítaného biblického príbehu vyplýva, že doterajšie istoty sú veľmi pominuteľné, nestále a nestabilné. Nedá sa na ne spoľahnúť. To sa jasne prejavuje na nedostatku múky, vody a oleja, ktoré vdove zo Sarepty a jej synovi fatálne dochádzajú. Jedinou skutočnou istotou je tu Boh, z ktorého lásky, dobroty a požehnania sa nikdy nemíňa. Naopak! Dostatkom všetkého to až preteká. Ide len o to, či táto nešťastná, kruto skúšaná žena je tomu ochotná uveriť. Ide len o to, či je ochotná takpovediac zariskovať a vzdať sa toho, čo je pre ňu tak cenné v prospech neznámeho muža.
Bratia a sestry, myslím, že pred podobnou dilemou stáli aj naši predkovia. Išlo len o to, či boli ochotní vzdať sa svojich dovtedajších bohov a takpovediac vyskúšať to s tým novým Cyrilovým a Metodovým Bohom. Iba tak mohlo prísť na našich ľudí požehnanie od jediného skutočného Boha.
Drahí priatelia, pred podobnou dilemou dnes stojíme aj my. Ide opäť o to isté. Povedané slovami starozmluvného vojvodcu Józuu, Mojžišovho nástupcu, ktorý sa pred svojou smrťou takto pýta Izraelcov: 15 Ak sa vám nepáči slúžiť Hospodinovi, vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť: či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia za Veľriekou, alebo bohom krajiny Amorejčanov, v ktorej bývate. Ja však i môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.
Vdova zo Sarepty sa rozhodla dať neznámemu cudzincovi a jeho Bohu šancu, a neľutovala. Zažila Božie požehnanie nielen v nasýtení a prekonaní existenčnej krízy, ale aj neskôr, keď prorok Eliáš mocou Božou vzkriesil jej syna, ktorý zomrel. Aj naši predkovia sa rozhodli prijať za svojho Boha, Pána, Spasiteľa a Vykupiteľa biblického Boha – Hospodina. Ten ich podržal vo chvíľach dobrých i zlých. Vo chvíľach radosti a smútku. Stal sa pre nich Bohom nádeje a zasľúbeného života večného. Pre koho sa dnes rozhodneme my? Akého Boha, aké svedectvo viery odovzdáme našim deťom a vnúčatám? Amen.
