Deviatnik – Kto je prvý? A kto posledný?
Written by radovan on jan 27, 2015 in - No Comments
Deviatnik – 1. 2. 2015
„Kto je prvý? A kto posledný?“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 20, 1 – 16
1 Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. 2 Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. 3 O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. 4 A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. 5 A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. 6 A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? 7 Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu a čo bude spravodlivé, dostanete. 8 Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. 9 Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. 10 Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. 11 A keď dostali, reptali proti hospodárovi: 12 Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. 13 On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14 Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15 Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? 16 Tak budú poslední prvými a prví poslednými, lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že otázka odmien, zásluh a osobného ohodnotenia je zakaždým veľmi citlivou. Všetci to dobre poznáme. Každý by chcel dostať za vykonanú prácu viac. Jednak my, ktorí pracujeme, jednak vy, ktorí ste už na dôchodku. V tomto smere je, zdá sa, viac nespokojných ako spokojných. Prečo dnes takto začínam? Preto, nakoľko aj téma dnešnej nedele hovorí o zásluhách a odmenách. Jej názov znie : „Nezaslúžená milosť“ – a našu pozornosť chce upriamiť na to, ako Pán Boh vníma otázku zásluh, odmien a osobného ohodnotenia, keď hľadí na nás ľudí. Z Jeho strany je to všetko o milosti, ktorú si my ľudia nevieme nijakým spôsobom zaslúžiť. Veď preto je milosť milosťou, že je dávaná nie na základe zásluh a odmien, ale z milosti. Poďme sa však pozrieť na zaujímavý evanjeliový príbeh pekne krok za krokom, aby nám nič podstatné neuniklo!
Kráľovstvo nebeské sa tuná podobá človeku – hospodárovi, ktorý je predstavený veľmi ľudským spôsobom. Má dosť svojich starostí. Vyráža hneď z rána na trhovisko, pretože v takom starovekom meste zoženiete na trhu za rána nielen všetko, ale aj všetkých. Hospodár z Ježišovho príbehu zháňa robotníkov do svojej vinice. Robotníci sa pritom nechávajú deň čo deň najímať a na prácu čakajú. Je azda dobré vedieť, že odmena 1 denár na deň je slušnou cenou. Nejde teda o nijaké zdieranie. Ide o férovú ponuku. Nábor pracovníkov však pokračuje aj o niekoľko hodín neskôr. Zdá sa, že každá ruka je hospodárovi dobrá a že počet robotníkov vybratých v prvej várke nepostačuje. Rovnaký scenár sa opakuje na obed. Vinica je natoľko úrodná, že robotníkov nikdy nie je dosť. Dokonca ešte aj o piatej popoludní, teda hodinku pred ukončením šichty, ide hospodár najímať si ďalších robotníkov.
Toto, bratia a sestry, je už svojim spôsobom extrém. Títo ľudia prepásli celý pracovný deň. Nevieme, prečo si ich nikto nenajal. Možno nevyzerali dôveryhodne. Kto vie? Možno neboli celý deň k dispozícii. Na koniec je to jedno. Hospodár tieto otázky nerieši a jednoducho ich najme. Predsa však jedna vec je neprehliadnuteľná : doteraz skutočne nič nerobili, iba postávali. A práve táto skutočnosť bude dôležitá pre ďalšiu pointu v tomto príbehu.
Bratia a sestry, až doteraz to bolo podobenstvo o tom, že nechať sa najať pre Božie kráľovstvo, predstavené v príbehu ako vinica, môže každý. Práce pre Božie kráľovstvo – teda práce, ktorá má zmysel – je dosť pre všetkých. Problém je skôr v tom, že je nedostatok ľudí. Božie kráľovstvo má ešte stále voľné kapacity. Prvá dôležitá výpoveď podobenstva je teda v tom, že nikdy nie je neskoro. Aj na sklonku dňa, aj na sklonku života, aj vo vysokom veku má zmysel začať angažovať sa pre Boha, pre veci Božie, pre kráľovstvo Božie. Lepšie hoc aj neskôr, ako nikdy. Ani tým však príbeh nekončí. Prekvapujúca pointa ešte len príde.
Nastáva večerné účtovanie. Dôležité je, že hospodár sám určuje poradie odmeňovaných – najprv poslední najatí, ktorí odrobili iba hodinku, nakoniec prví, ktorí makali celý deň. Práve toto poradie totiž umožní následnú konfrontáciu a hádku. Nielenže odmeňovanie bude prebiehať veľmi zvláštnym spôsobom. Hospodár priam chce, aby to tí prví najatí videli.
Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. Inými slovami : za jednu hodinu práce dostali obvyklú celodennú mzdu. Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. Tí prví, ktorí pracovali od rána nijako nekomentujú hospodárovu veľkorysosť k posledným. Domnievajú sa však (celkom pochopiteľne), že oni dostanú viac. Malo by to napokon svoju logiku. Tak by sa nám to zdalo aj správne a spravodlivé.
V tomto momente však prestáva platiť akákoľvek úmera. Všetci dostávajú rovnakú odmenu. Takýto postup, bratia a sestry, akosi útočí na náš cit pre spravodlivosť. Presnejšie : na náš cit pre naše chápanie spravodlivosti. Nepovedal azda hospodár neskôr najatým : dám vám, čo je spravodlivé? Povedal! Nepovedal však výslovne, koľko to presne bude. Buď teda hospodár večer zabudol, čo ráno sľúbil, alebo má zmätok v pracovných výkazoch, alebo to, čo je spravodlivé, chápe jednoducho ináč než my!
Nečudo, že tí prví najatí kvôli takémuto postupu reptajú. Dobre pre nás, milí priatelia. Hospodár je totiž aspoň nútený svoje vnímanie spravodlivosti vysvetliť, a to aj nám. Reptanie, samozrejme, nepripravilo tých prvých najatých o ich mzdu, ako si to niektorí zvyknú myslieť. Dostali to, na čo sa ráno s hospodárom dojednali. Zároveň im však ani nepomohlo, aby si vydobyli viac.
Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. Prví čakali viac. Je to evidentné. V skutočnosti im ani tak nevadí, že nedostali viac ako bolo dohodnuté. Vadí im, že nedostali viac než tí druhí. Ich spravodlivosť, ktorej sa dovolávajú, nie je pobúrená tým, že by im hospodár niečo uprel. Sú pobúrení tým, že niekto iný si dovolil dopadnúť rovnako dobre ako oni, aj keď si to podľa ich presvedčenia nezaslúžil.
Bratia a sestry, tento príbeh síce tradične nazývame ako „Podobenstvo o robotníkoch na vinici“, ale v skutočnosti počas celého príbehu nevidíme nikoho na vinici pracovať. Jediný, kto pracuje, je tu asi len hospodár, ktorý neúnavne prichádza na trhovisko a najíma robotníkov. Robotníkov nanajvýš vidíme odchádzať smerom na vinicu. Dokonca aj tí prví, ktorí hovoria o tom, ako museli znášať páľavu dňa, poukazujú iba na toto. Nie na to, koľko toho urobili. To určite nie je náhoda. Samozrejme to neznamená, že by nepracovali, len o tom nevieme a pre rozprávača príbehu to ani nie je kľúčové. Dôležitá je práca hospodára, ktorý jediný má zásluhu na tom, že všetci odídu domov s denárom v ruke.
13 On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14 Vezmi, čo je tvoje, a choď! Hospodár teraz predovšetkým uvádza na pravú mieru, že sa nestala nijaká krivda. Prví dostali, čo mali dostať, čo im bolo sľúbené. Takto sa prejavuje Božia spravodlivosť. On plní svoje sľuby voči tým, ktorým boli dané.
Vnímanie spravodlivosti u tých prvých, povedzme zbožných, sa skôr podobá zadosťučineniu. Odriekam si celý život všetko, čo by nebolo správne. Ostatní si neodriekajú nič. Ja každú nedeľu stávam ráno do kostola, ostatní si môžu pospať. Ja prispievam na chod zboru, ostatní utrácajú iba na svoje potreby. Ja chodím na brigády, ostatní svoju energiu investujú len do svojho. Bratia a sestry, pokiaľ to človek takto začne vnímať, potom takýto človek spravodlivosť ľahko zamení za zadosťučinenie. To zadosťučinenie spočíva v presvedčení, že ostatní by mali dopadnúť horšie ako ja. Ak by to tak nemalo byť, potom by ani naše zbožné snahy nemali veľký zmysel – tak uvažujeme. Priznajme si to! Priatelia, nepristihli ste sa niekedy ako rozmýšľate podobne, v podobnom vnímaní spravodlivosti? Neraz uvažujeme práve v takýchto intenciách. Božia spravodlivosť naproti tomu nie je zadosťučinenie pre zbožných, ale dar pre všetkých. A takto sa ju musíme učiť vnímať aj my! Je to Božia vec, komu chce koľko a za akých podmienok udeliť. My však o nič neprídeme. No nezáviďme, obrazne povedané, ani tomu lotrovi z kríža, ktorý celý život premrhal, no krátko pred svojim skonom v Krista uveril a vyznal Ho. A Pán mu zasľúbil : Veru, hovorím ti : Dnes budeš so mnou v raji! I keď v našom chápaní spravodlivosti by si nebo nemal zaslúžiť, predsa sa v poslednej chvíli života svojim správnym rozhodnutím, pokáním a vyznaním Krista zachránil pre večnosť. A Ježišovi to stačilo! Radšej teda dnes oslavujme Pána Boha za to, aký je dobrý a štedrý vo svojich daroch voči svojim deťom a nezáviďme, že aj iní budú mať večný život, nielen my, i keď si to podľa nás akosi „nezaslúžili“! Pravda je totiž taká, že nikto z nás si nič nezaslúži. Všetko je to o milosti. My akurát môžeme spolu s apoštolom Pavlom vyznať : Z milosti Božej som, čo som a milosť Božia pri mne nebola daromná.
Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15 Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? Podobenstvo teda hovorí o tom, že Boh je milosrdný. Predovšetkým však hovorí o tom, aké ťažké to má, keď chce byť milosrdný. Aké ťažké to má práve so zbožnými a spravodlivými! Tým najoddanejším, ktorí pre neho pracujú od samého rána (celý život), musí vysvetľovať, že keď sa nad niekým ďalším zľutuje, nie je to na ich úkor a nie je to ani krivda voči nim. To dobré, čo Boh svojim spravodlivým dáva, predsa nie je pocit, že ostatní dopadnú zle.
Svojim spravodlivým musí tiež vysvetľovať, že On, jedine On – Boh sám, rozhoduje, čo urobí a ako naloží s tým, kto Mu patrí. On sám, nie zbožní, spravodliví, teológovia, biskupi, či farári! Nuž a nakoniec dodáva : Keď som ja dobrý, ty na mňa za to nezazeraj! Nemáš dôvod na mňa zle pozerať. Zlý pohľad v tomto smere nie je ani tak závisť. Prvý nemá čo závidieť, veď nedostal menej ako ten posledný. Je to skôr pohľad dieťaťa, ktorému vzali hračku. Je to pohľad zbožného, ktorému vzali útechu, s ktorou sa pohrával, a síce, že všetci ostatní dopadnú horšie ako on.
I keď to teda znie zvláštne, toto podobenstvo nie je ani tak zasľúbením, že Boh je milosrdný. Je to skôr Jeho obhajoba, že na to má právo, i keď Jeho verní si to nie vždy prajú.
Tak budú poslední prvými a prví poslednými. Na konci tohto podobenstva dostáva veta z jeho úvodu prekvapujúco nové rozmery. Nehovorí až tak jednoznačne o tom, že bohatý mládenec, ktorý nechcel rozdať svoj majetok chudobným, sa z vysokého miesta v svetskej spoločnosti dostane v Božom kráľovstve len niekam dozadu, na bezvýznamné miesto. Zatiaľ čo jednoduchí rybári – učeníci automaticky zasadnú na popredné miesta vo večnosti. Tu nefunguje nijaká automatika.
Učeníkom, ktorí sa uisťovali, že s Ježišom sú od samého začiatku, je povedané : dostanete sľúbenú odmenu. A keďže ju dostanete až ako poslední, budete mať tú česť dívať sa, ako tí, ktorí do cirkvi prišli omnoho neskôr po vás, dostanú presne to isté, čo aj vy. Možnože uvidíte, ako aj ten bohatý mládenec na poslednú chvíľu rozdal všetko, čo mal a ešte vás aj predbehne. Výsada vás prvých je v tom, že sa budete dívať, ako dobre na tom ste, ale ako aj ostatní sú na tom rovnako dobre, a to všetko preto, lebo Boh je milostivý.
„Prví a poslední“ je tak v tomto prípade iba označenie ľudí podľa času, kedy sa k Ježišovi pridali. Jedni skôr, jedni neskôr. Podstatné však je, že tak urobili. Podstatné je, že sme tak urobili my a do svojich modlitieb porúčame všetkých tých, ktorí tak zatiaľ ešte neurobili. Pointou však je, že u Boha niet ani prvých ani posledných. Sú len omilostení a neomilostení hriešnici. Amen.
Použité materiály : Jiří Mrázek – Evangelium podle Matouše
