Deviatnik – o neužitočných služobníkoch
Written by radovan on feb 08, 2017 in - No Comments
Deviatnik – 12. 2. 2017
„… o neužitočných služobníkoch …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
L 17, 7 – 10
7 Ak máte sluhu, ktorý orie, alebo pasie, kto z vás mu povie, keď sa vráti z poľa: Poď a hneď si sadni k stolu! 8 Vari mu skôr nepovie: Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa ja nenajem a nenapijem. Ty budeš jesť a piť až potom. 9 Či azda bude ďakovať sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal? 10 Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Sme neužitoční sluhovia. Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Aké aktuálne a nadčasové sú Ježišove slová, ktoré na tomto mieste počujeme?! Akú vysokú výpovednú hodnotu majú tieto slová práve v tomto čase a predovšetkým v našej cirkvi, v ktorej už mesiac čo mesiac po jednotlivých seniorátoch prebieha oslava 500. výročia Reformácie, spojená aj s odovzdávaním pamätných medailí. Ja som určite za to, že sa patrí dlhoročným služobníkom na poli cirkvi poďakovať a vydariť im našu úctu a rešpekt, a to tak z radov ordinovaných ako aj neordinovaných. Mnohí totiž svoju službu konali v neľahkej dobe a v neľahkých podmienkach. Pokiaľ vo svojej viere a službe aj pod tlakom okolia či politickej mašinérie predsa len obstáli, patrí im náš obdiv a úcta. No keď dnes počujeme Ježišove slová o neužitočných sluhoch, akosi mi to osobne nejde jedno s druhým dokopy.
Ako sa dajú dnešné Ježišove slová krásne uviesť do praxe, to pekne vidíme na jednom nemeckom príklade z 19. storočia. 9.mája 1854 farár Wilhelm Löhe založil v nemeckom Neuendettelsau stredisko pre diakonisy. Tie pokojne môžeme vnímať ako evanjelické rádové sestry. Ako farár videl Löhe vo svojom okolí nemálo utrpenia a chudoby. Chudoba medzi sedliakmi bola naozaj obrovská. Situácia bola dokonca taká ťaživá, že mnohí utekali do veľkých miest, kde sa zamestnali ako robotníci vo fabrikách, aby aspoň tak niečo zarobili, a uživili svoje rodiny. Bolo ich na desaťtisíce, ktorí svoju ťaživú situáciu museli riešiť práve takýmto spôsobom. Bratia a sestry, akoby nám to tak trochu pripomínalo aj našu situáciu. Veď i dnes mnoho ľudí opúšťa našu vlasť a ide za lepším životom, za prácou, za zárobkom za hranice. Niektorí sa po čase vrátia, mnohí sa však rozhodnú ostať v cudzine. Tak rodiny vtedy ako aj rodiny dnes boli akoby potrhané a značne tým trpeli. Löhe si kládol vážnu otázku : Keď rodiny nie sú kompletné, kto sa teraz bude starať o deti, o chorých, starých, núdznych či postihnutých? A tak dostal skvelý nápad. Všimol si, že v niektorých rodinách sú dievčatá, ktoré nerozmýšľajú nad vydajom a ostali slobodné. Zvlášť sa to týkalo dcér farárov a miestnych učiteľov. Tieto ženy, či devy však zároveň mali veľké srdce pre všetkých, ktorým sa viedlo v živote ťažko.
Löhe raz napísal : Keď my, duchovní pastieri, nastúpime do služby vo svojich cirkevných zboroch, čoskoro všade objavíme ženy, ktoré sa viac ako ostatní s láskou venujú chorým a núdznym. Z mnohých z nich by sa mohli stať biblické diakonisy, a to za predpokladu, že by dostali potrebné vzdelanie. Na počiatku teda bola len myšlienka. No vďaka Bohu, neostalo len pri nej. Löhe túto myšlienku pretavil aj do praxe a vytvoril zariadenie pre diakonisy, o ktorom som sa zmienil už v úvode a ktoré, pokiaľ viem, funguje dodnes.
V tomto stredisku sa diakonisy riadili heslom : „Čo chcem? Slúžiť chcem. Komu chcem slúžiť? Pánovi, ktorého vidím v núdznych a chudobných. Čo je moja odmena? Neslúžim ani za peniaze ani za vďačnosť, ale z vďačnosti a lásky. Mojou odmenou je to, že to smiem robiť práve ja.“
Drahí priatelia, keď toto počúvame, neznie nám pritom všetkom v ušiach práve dnešné evanjelium? Kresťania môžu, majú a smú slúžiť, lebo sú slobodní : Kristus sám nás oslobodil od starosti o seba samých. Kristus nás oslobodil od strachu, že pri takomto spôsobe života my sami budeme mať nedostatok. Kristus nás oslobodil od strachu zo smrti. K tomu všetkému Löhe dodáva : „A čo keď pritom stratím svoj život? Keď stratím, tak stratím. Ja predsa len idem ďalej v pokoji, nie som ustarostený a nebojím ničoho.“
Sestry a bratia, nedeľa s názvom „Deviatnik“, ktorú dnes v cirkvi slávime, sa tematicky venuje Božej nezaslúženej milosti. Pán Ježiš nás vo svojich slovách učí, aký postoj máme voči Bohu zaujať ako Jeho služobníci. 7 Ak máte sluhu, ktorý orie, alebo pasie, kto z vás mu povie, keď sa vráti z poľa: Poď a hneď si sadni k stolu! 8 Vari mu skôr nepovie: Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa ja nenajem a nenapijem. Ty budeš jesť a piť až potom. 9 Či azda bude ďakovať sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal?
Sú to slová, ktoré každého jedného z nás viac alebo menej obviňujú, pretože sa týkajú nás všetkých. Podľa týchto Ježišových slov totiž my, ktorí vieru v Neho vyznávame, musíme klásť službu Bohu vždy pred svoje osobné záujmy. Kto z nás dnes môže čestne, s čistým svedomím povedať, že službu Bohu zakaždým uprednostnil pred svojimi vlastnými záujmami? Myslím, že ani ja, ani vy. Iste, určite sme tak v živote urobili, možno aj veľakrát, ale našli by sa zrejme aj také situácie, kedy tomu tak nebolo. Situácie, keď môj záujem zvíťazil nad tým Božím. A možno som to spravil aj celkom vedome a úmyselne. A možno som si to ešte aj šikovne ospravedlnil : Veď všetci to tak robia! Prečo by som aj ja nemohol?!
Pravda je taká, že človek je v svojej hriešnej podstate a prirodzenosti tvor sebecký a viac myslí na to, aby bolo dobre jemu a až potom aj tým druhým. Najprv nech sa mám dobre ja, a potom sa môžu mať aj ostatní. Žiaľ, tak to je! Tak zmýšľame. Na niektorých je to očividné až príliš, iní v sebe zas majú trocha viac empatie, ľudskosti, súcitu a pochopenia aj s potrebami druhých ľudí, a tak doprajú a pomôžu aj iným, nemysliac hneď len na seba. Predsa však, táto skutočnosť potvrdzuje to, že my všetci sme hriešni a nemáme slávu Božiu.
Pán Ježiš nám v dnešných slovách chce povedať len toľko : Nikdy si nemysli, že si Bohu slúžil tak skvelo, že teraz máš právo postaviť svoje vlastné potreby a uspokojenie pred Jeho požiadavky! Fakt je, bratia a sestry, že Boh nám nič nedlhuje. Nedlhuje nič nikomu z nás! Pán Boh mi nič nedlhuje len preto, že som farár a kážem Jeho slovo. Pán Boh ti nič nedlhuje len preto, že si dozorca a veľa svojho času i síl venuješ záležitostiam v cirkevnom zbore. Pán Boh ti nič nedlhuje len preto, že si kantor, kostolník, pokladník, presbyter, alebo len preto, že každú nedeľu prichádzaš na služby Božie. Chodíš do kostola azda kvôli Bohu? Nechodíš doň skôr kvôli sebe samému?
Samozrejme nechcem, aby sme sa teraz dostali do nejakého nezdravého extrému. Pán Boh je iste rád a cení si, keď Mu slúžime. Nečakajme však to, že je nám teraz nejako špeciálne zaviazaný, že nám musí prejavovať špeciálnu vďačnosť či pozornosť a že sme teraz lepší ľudia než tí, ktorí Mu až tak alebo vôbec neslúžia. Naopak! Pán Ježiš nás učí ako správne na tieto záležitosti nazerať. Keď urobíme všetko, čo od nás chcel, urobili sme len to, čo bola naša povinnosť. Majme však na mysli to, že na tej veľkej večnej nebeskej hostine to bude sám náš Pán, kto nás bude obsluhovať! Tak o tom predsa čítame v evanjeliu. Nemala by nás práve táto skutočnosť povzbudiť k tomu, aby sme sa chopili každej príležitosti a v tejto časom limitovanej časnosti Mu poslúžili my ako prví?
Historicky vzaté, dnešné podobenstvo je namierené proti farizejskému postoju, ktorý si od Boha nárokuje odmenu. Odvolávanie sa na náboženské zásluhy, na zbožné skutky, na prinesené milodary – to všetko je pred Bohom vylúčené. Pokiaľ si tak robil dobrovoľne, z vnútorného presvedčenia, v tichosti a z vďačnosti voči Bohu za to, čo od Neho denno – denne prijímaš, večná odplata v nebesiach ťa neminie. Pokiaľ si to však všetko robil len preto, aby si ty vynikol, aby si ty bol oslávený ľuďmi, pre svoju pozemskú slávu a prestíž v cirkvi, potom nečakaj na nijakú odmenu od Boha. Prijal si ju už totiž od ľudí na tejto zemi, a po tom si predsa vždy túžil. Pán Boh ti už nemá čo dať.
Ono, človek sa s tým z času na čas stretáva. Takéto záslužníctvo teda svojim spôsobom v ľuďoch stále žije. Niečo na spôsob : … ale môj otec bol zvonárom a dlhé roky sa pre cirkev narobil. Alebo : … naša starká dlhé roky chodila upratovať chrám. Je to všetko zaiste chvályhodné. V každom prípade : To všetko sú „zásluhy“ našich predkov, nie naše! Za ich vernú službu budú odmenení oni, nie my! Nás, ako ich potomkov, to v Božích očiach nijako neposúva vpred ani nám to nedáva žiadne privilégiá, ani Pána Boha to nijako nezaväzuje vo vzťahu k nám. Naopak! Nech dobrý príklad našich predkov je pre nás motiváciou k tomu, aby sme i my verne slúžili Bohu našich otcov!
Bratia a sestry, kto teda svedomito splnil Božie prikázania a Ježišove príkazy, nemá si na tom zakladať ani pred Bohom ani pred ľuďmi. Naopak! Má sa považovať za neužitočného, a nehodného služobníka. To platí pre všetkých, predovšetkým však pre vysoko postavených v cirkvi. Je vždy smutné, keď vidíme, ako moc niektorým vysoko postaveným ľuďom v cirkvi doslova zachutila! Ťažko sa jej vzdávajú a nechcú o ňu prísť, pretože si na ňu, na svoje postavenie, na svoj vplyv zvykli. A tak robia všetko preto, aby si ju udržali za každú cenu- doslova : za každú!!! Drahí priatelia, ako veľmi sa to prieči tomu, o čom dnes počúvame v Ježišovom evanjeliu?!
Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Sme neužitoční sluhovia. Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť. Prosme dnes Pána Boha o silu, aby sme toto dokázali vysloviť za každých okolností. Najmä však vtedy, keď si začneme možno viac všímať samých seba, našu službu a menej Toho, komu vlastne slúžime. Amen.
