Majster Ján Hus – len jediný strach je prípustný
Written by radovan on júl 05, 2017 in - No Comments
Sviatok Majstra Jána Husa – 6. júl 2017
„… len jediný strach je prípustný …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Spasiteľa Ježiša Krista! Amen.
Mt 10, 28
A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zahubiť. Bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Pohľad do kalendára nám pripomína každý rok 5. júla Cyrila a Metoda, slovanských vierozvestov. V 9. storočí k nám priniesli kresťanstvo a pravdu evanjelia v reči, ktorá bola zrozumiteľná ľudu. Dá sa povedať, že pravdy, ktoré vtedy hlásali sú základom aj našej viery a poznania. Svetlo, ktoré vtedy priniesli svieti v podstate nám všetkým až doposiaľ. Ale ani s kresťanstvom v našich krajinách to nakoniec nedopadlo ináč ako všade inde: aj u nás sa uchýlilo od základnej pravdy evanjelia. Dátum 6. júl nám to veľmi dôrazne pripomína. Jána Husa môžeme tak pokojne postaviť do jednej roviny so slovanskými vierozvestami, lebo Husovi nešlo o nič iné, než aby sa čistá pravda Božia hlásala kresťanskému ľudu tak, ako to bolo na počiatku. Hus sa stal obeťou tejto pravdy a smelého obhajovania evanjelia. V spojitosti s jeho martýrskou smrťou na kostnickej hranici, ako aj s neľahkým údelom vierozvestov Cyrila a Metoda, sa dnes chceme spoločne zamyslieť nad evanjeliovým textom, ktorý je k jednej i druhej príležitosti obsahovo zameraný.
Ježišovo prvé povzbudenie z prečítaného textu nás vedie k nebojácnosti. Nebojte sa ľudí! Evanjelista Matúš v uvedenej kapitole obšírne uvádza pokyny, ktoré Pán dával učeníkom, keď ich vysielal do sveta so zvesťou o Božom kráľovstve. Medzi nimi je aj výzva k nebojácnosti. Učeníci boli zväčša rybári, ktorí na mori skúsili všeličo. Nesúc evanjelium medzi ľudí však mali počítať aj s tým, s čím sa na mori nestretli. Najmä židovstvo ako také stálo priam vo fanatickom odpore voči Ježišovi. A kde je fanatizmus, tam je i nenávisť. Kde je nenávisť, tam je najväčšie ohrozenie. A hoci boli morom a jeho vetrami ošľahaní, aj oni boli len ľudia, ktorí mávajú strach. Kristovo slovo však pomáha, a tak Ježiš práve svojím slovom učeníkov vyzbrojuje do ich služby. Kristov svedok sa teda nemá báť Kristovho nepriateľa. Nepriateľ síce mnoho môže, ale Kristus môže viac.
Majster Ján Hus dobre vedel, s kým má dočinenia na kostnickom sneme. Určite však dobre poznal aj miesto Písma, nad ktorým sa dnes zamýšľame. Myslel naň vo väzení. I jemu Pán hovoril: „neboj sa ľudí, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať“. Ľudia na tomto sneme, ktorých mal Hus proti sebe, boli preláti, biskupi, kardináli, dokonca sám pápež s cisárom. Čo všetko by mohli s jeho telom urobiť! Ich moc bola v tej dobe svojim spôsobom neobmedzená. Intrigy pokrútili spravodlivosť na nepoznanie. Hus sa však na sneme týchto ľudí nebál. Kričali, zúrili, ale on pred nimi necúvol. Stál tu tak trochu podobný diakonovi Štefanovi. Bratia a sestry, ani apoštolovia neboli skalní muži bez strachu. Sám zo seba takým nebol ani Ján Hus. Nebojácnosť v rozhodujúcej chvíli pri nich, tak ako pri Husovi či Cyrilovi a Metodovi, v ich problémoch a sporoch, prišla odinakiaľ: z Ježišovho slova, z viery v Neho. Keď Jemu uverili, strácal sa strach. Slovo Ježišovo totiž vedie k odvahe. Spôsobuje smelosť aj u málo statočného človeka. Slovo evanjelia pôsobí takto aj dnes, aj pri nás. Nezľakni sa preto, keď budeš presvedčený, že stojíš za správnou vecou a že za tou vecou stojí pravda a ňou je Kristus.
Majte však bázeň pred Bohom! Bratia a sestry, Pán, ktorý nabádal k nebojácnosti, hovorí vo svojich slovách aj o bázni, ktorá má Božích vyslancov v službe vždy sprevádzať. Báť sa teda nie tých, ale Toho, t. j. nie ľudí, ale Boha. Boh je predsa väčší ako ľudia. Boh je mocnejší ako všetka svetská a cirkevná moc. Vec, ktorú ponesú medzi ľudí, je Božia. Musia s ňou teda nakladať ako s Božou záležitosťou. On sám raz totiž požiada o zúčtovanie služby. Ak taký Boží vyslanec viac myslel na seba, ako na Božiu záležitosť, ak sa obzeral viac po ľuďoch ako po Božej vôli, ak strach z ľudskej moci prevýšil bázeň z Božej sily, ako obstojí potom pred Pánom? V bázni pred Bohom teda i my konajme zverené poslanie statočne a verne! Ján Hus sa nebál zboru biskupov a kardinálov, pretože pravda Božieho slova prenikla jeho život. Kvôli nej sa bál Pána Boha. Vedel, kto je autorom tejto pravdy. Vedel v akej záležitosti sa na tomto sneme rokuje. Preto nemohol nič odvolať. Kto sa bojí Boha, necúvne.
Milí priatelia, bázeň pred Bohom oslobodzuje kresťana od strachu pred ľuďmi. Sme aj my takto slobodní? Častokrát zisťujeme, že je medzi nami ešte veľa strachu, pretože nežijeme v bázni pred svojim nebeským Pánom. Zabúdame, že predovšetkým Jemu sme zodpovední za svoj život. Jemu sme povinní zodpovedať sa a preto skôr sa bojme toho, ktorý inak s nami môže naložiť ako sám pápež s cisárom naložili s Husom na kostnickom sneme! Tí, ktorí v cirkvi poznali jediný strach, v zmysle bázne pred Bohom, vždy konali najvernejšie dielo Božie! Majster Ján Hus nás svojim príkladom k tomu tiež strhuje.
Členovia kostnického snemu v roku 1415 boli skutočne mocní ľudia. Moc ich opájala povedomím akejsi všemohúcnosti, k čomu mala cirkev vo svojich predstaviteľoch v tých časoch blízko. V Kostnici sa tak trochu zahrali na Pána Boha. Podľa vtedajších predstáv, peklo bolo miesto, kde šľahajú plamene, kde je človek mučený v ohni. Farbistým spôsobom ho predstavovali ľuďom, kázali o ňom, strašili ním.
V nenávisti voči Husovi, ktorý sa ich kvôli bázni pred Bohom nemienil zľaknúť, ho odsúdili na peklo. Pripravili mu plamene. Husa mohli odsúdiť aj inak, ale cítiac sa byť pánmi na zemi aj nebi, rozhodli, aby plamene „pekla“ strávili telo tohto nebojácneho rebela za pravdu Božiu. Hus sa mohol rozhodnúť pre únik. Nemohol to však urobiť pre bázeň a pravdu Božiu. Vedel, ako svojou smrťou poslúži k upevneniu pravdy Božej nielen v rodných Čechách, ale zaseje semeno, ktoré vzíde a prinesie úrodu trebárs aj o takých 100 rokov neskôr, kedy sa na svetovej scéne objavuje Martin Luther, a toho sa im už nepodarí odstrániť. Okrem toho Hus vedel z Písma ešte jedno: až potiaľ môžete so svojim kardinálskym a cisárskym peklom, ale nie ďalej. Peklo, z dreva ktoréhosi nemeckého šľachtica či mešťana dohorí, ale Boh má v rukách človeka. Je Jeho vlastníctvom a On s ním môže naložiť po svojom. Veď aj v evanjeliu je napísané, že kto sa Jeho nebojí, tomu On aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle, ktoré nedohorí.
Keď na kostnickom sneme pri poslednom vypočúvaní nedovolili Husovi už ani záverečné slovo, zvolal zvýšeným hlasom: „ku Kristovi sa odvolávam! K väčšiemu než je pápež a kráľ! On sa nehrá na pána: On je Pán! On súdi naposledy a spravodlivo! Beda tomu, koho On odsúdi!“ Hus kráčajúc na hranicu, vedel, že plamene skutočného pekla sú iné, než z dreva nemeckých pánov. Peklo je miesto bez Boha. Dostať sa tam, kde niet Boha, znamená pre jednotlivca i spoločenstvo, pre kresťana i cirkev, večne zahynúť. „Rád a veselo umriem touto ukrutnou smrťou“ – boli posledné Husove slová pri pohľade na prichystaný kôl a naukladané viazanice dreva.
Bratia a sestry, toto všetko nemá byť len spomienková reč o martýrovi. Ide o pravdu evanjelia na pozadí príkladu martýra, že strach nemá neobstojí, zatiaľ čo bázeň pred Bohom vedie ku spáse. Nie ľudia, Boh je rozhodujúci. Nie strach, ale bázeň pred Bohom je istou cestou do života. Kiež nám preto neprestajne rezonuje v mysli, srdci, Ježišovo slovo: „a nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale dušu nemôžu zamordovať, radšej sa bojte toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle“. Amen.
