Nedeľa Deviatnik – Božie merítka a ľudské merítka sú rozdielne
Written by radovan on feb 05, 2020 in - No Comments
Deviatnik – 9.2.2020
„Božie merítka a ľudské merítka – sú rozdielne“
Milosť vám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Rímskym 9, 10 – 24
10 Tak to bolo nielen pri nej, ale aj pri Rebeke, ktorá počala od jedného muža, od nášho otca Izáka. 11 Veď keď sa deti ešte ani nenarodili a neurobili nič dobré ani zlé — aby zostalo v platnosti Božie vyvolenie, o ktorom bolo vopred rozhodnuté, 12 ktoré nezávisí od skutkov, ale od vôle toho, kto povoláva — bolo jej povedané: Starší bude slúžiť mladšiemu, 13 ako je napísané: Jákoba som miloval, ale Ezáva som nenávidel. 14 Čo teda povieme? Či nie je u Boha nespravodlivosť? Určite nie. 15 Lebo Mojžišovi hovorí: Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam. 16 A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. 17 Lebo Písmo hovorí faraónovi: Nato som ťa povolal do života, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno rozhlasovalo po celej zemi. 18 A tak sa teda zmilúva, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce. 19 Povieš mi azda: „Tak prečo ešte karhá? Veď kto sa môže vzoprieť jeho vôli?“ 20 Ó, človek, ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Vari povie výtvor tvorcovi: „Prečo si ma takto urobil?“ 21 Alebo či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešený účel, druhú na všedný? 22 A čo potom, ak Boh, ktorý chce ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, znášal s veľkou trpezlivosťou nádoby hnevu pripravené na záhubu, 23 aby dal poznať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré vopred pripravil na slávu — 24 na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov …
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Hneď na úvod musím povedať, že tu dnes pred sebou máme ťažký teologický oriešok. Pravda je taká, že Písmo sväté vie byť niekedy veľmi jasné a ľahko pochopiteľné, inokedy zas komplikované a náročné na pochopenie. Mám za to, že dnes tu pred sebou máme práve ten druhý príklad. V každom prípade je to však veľmi vhodný biblický text, ktorý chce ilustrovať tému dnešnej nedele Deviatnik, ktorá v agende našej cirkvi znie : Nezaslúžená milosť.
Poďme však pekne krok za krokom, priatelia! Tak to bude najlepšie, nakoľko apoštol Pavol v celom svojom uvažovaní dodržiava prísnu logiku, ktorej postup a následnosť je nutné rešpektovať a dodržiavať. Ináč hrozí, že Pavlovmu teologickému mysleniu a logike neporozumieme. Ba čo viac : hrozí, že si jeho myšlienkové pochody začneme vykladať celkom mylne a nesprávne.
Pri problematike tzv. nezaslúženej milosti Pavol niekoľkokrát poukazuje na starozmluvné príbehy a postavy, ktoré boli známe jeho čitateľom a predpokladám, že sú známe aj nám. Svoje úvahy začína poukazom na dvojčatá Jákoba a Ézava, ktorých porodila jedna z pramatiek Izraela, Rebeka, patriarchovi Izákovi. V 11. verši čítame, že tak Jákob ako ani Ézav : keď sa ešte ani nenarodili, neurobili nič dobré ani zlé. To znamená : Božie vyvolenie Jákoba namiesto Ézava za účelom pokračovania rodu a Božieho spásneho plánu sa nezakladalo na ich osobných zásluhách, predpokladoch či nedostatkoch.
… aby zostalo v platnosti Božie vyvolenie, o ktorom bolo vopred rozhodnuté… Ako vidíme, priatelia, Božie vyvolenie Jákoba je založené iba na Božom zvrchovanom pláne. Skutočnosť, že Boh Jákoba vyvolil, ešte predtým, než sa obidvaja bratia narodili, nezávisle na ich osobných predpokladoch, ukazuje, že vyvolenie k duchovnému životu a pre Božie plány nijako nesúvisí s ľudským úsilím a je založené jedine na výhradnom práve Boha, ktorý vyvoľuje. Týmito slovami sa zaiste nechce povedať to, že Jákob a jeho potomkovia boli predurčení k večnému spaseniu, zatiaľ čo Ézav a jeho potomstvo bolo predurčené k večnému zatrateniu. Skôr ide o to, že Jákoba a jeho potomkov si Hospodin vyvolil ako „kanál“ pre svoje vyjavenie (zjavenie) a pre požehnanie, ktoré z tohto zjavenia bude plynúť pre celý svet.
13 ako je napísané: Jákoba som miloval, ale Ezáva som nenávidel. 14 Čo teda povieme? Či nie je u Boha nespravodlivosť? Určite nie. Bratia a sestry, apoštol Pavol si je vedomý, že jeho čitatelia vznesú námietky voči jeho teológii. A priznajme sa, priatelia, ani nám sa to asi nepáči a voči Ézavovi nám to príde ako nefér. Ešte sa ani nestihol ničoho dopustiť, ešte nič nespáchal, nič nepokazil, a už je na druhej koľaji. Naša ľudská logika v takomto Božom počínaní vidí nespravodlivosť. Biblia to však vníma ináč : Pokiaľ Boh vyvoľuje niektorých k spáse a druhých odmieta, nehľadiac na ich zásluhy alebo skutky, nemožno povedať, že by jednal svojvoľne či nespravodlivo. Jednoducho je to Božie právo, prejav Jeho absolútnej zvrchovanosti a Jeho slobody v rozhodovaní a preukazovaní milosti.
Bratia a sestry, aby sa nám to azda celé nezamotalo, čo z toho zatiaľ vyplýva? Zatiaľ z toho vyplýva to, že Boh, ktorému slúžime, je zvrchovaný Boh. Všetko robí tak, aby nám to prinášalo dobro a slúžilo na dobré. Je to súčasne dôveryhodný Boh. Zachraňuje všetkých, ktorí v Neho veria. Pokiaľ akceptujeme tieto Božie vlastnosti, vieme, že Jeho rozhodnutia sú dobré, aj keď im azda nie vždy dobre rozumieme. Okrem toho, pokiaľ by sme sa chceli ako ľudia pred Bohom až príliš „hrať“ na spravodlivých a Jeho chceli obviňovať z nespravodlivosti, potom by sme zrejme rýchlo dostali to, čo si spravodlivo zaslúžime za svoje hriechy – a to je smrť. Priatelia, bolo azda spravodlivé to, že Boh potrestal za naše hriechy Ježiša? Keď teda máme tendenciu obviňovať Pána Boha z nespravodlivosti, skúsme sa na to pozerať aj touto optikou!
15 Lebo Mojžišovi hovorí: Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam. Citáciou z 2. knihy Mojžišovej 33,19 Pavol jasne naznačuje, že Boh je absolútne zvrchovaný. Vyvoľuje ku spáse bez toho, aby tým súčasne popieral svoje ďalšie atribúty. To znamená : Boh sám rozhoduje o tom, komu udelí milosť.
16 A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. Bratia a sestry, toto je zjavný protiklad k tomu, ako sa na veci dívame dnes poväčšine my. Anglický filozof a matematik Bertrand Russell, to svojho času vyjadril slovami : „Chceme stáť na vlastných nohách a tento svet si podmaniť svojou inteligenciou.“ Koľkokrát už ľudia, ba dokonca celé národy stroskotali kvôli tomuto presvedčeniu a názoru? Napriek tomu nie málo je stále tých, ktorí uvažujú takto: Niečo robím a niečo z toho mám, napríklad: zásluhy, či uznanie. Moja námaha sa vypláca. Som to ja sám, kto si určuje svoj smer. Ľudia sa takto zvyknú preceňovať aj dnes. Berú svoj život do vlastných rúk bez toho, aby sa pýtali, či dopytovali na Boha na Jeho názor, na Jeho vôľu.
Drahý priateľ, možno aj ty patríš k ľuďom, ktorí sú obľúbení, v spoločnosti vítaní a radi videní. Možnože si starostlivá a zodpovedná matka a máš dobrú povesť. To všetko ja zaiste super. No tvoja večná blaženosť, či blahoslavenosť nespočíva a nestojí na ničom z toho, čo som menoval. Všetko je to o nezaslúženej Božej milosti, ktorá sa i pri tebe doteraz dokazovala a dokazuje. Pravý život, blaženosť, či požehnaný život – to nie je niečo, k čomu sa môžem dopracovať ja sám svojim úsilím.
Všimnime si v tomto smere malé deti a učme sa od nich, priatelia! Malé deti sa začnú smiať, keď sa nad nimi nakloní iný smejúci sa a milujúci človek. Smiech je pri nich vyvolaný a spôsobený niekým iným. Tak sa učme aj my, dospelí, žiť ozajstne a pravdivo, keď takýto život v nás a pre nás bude vyvolaný a spôsobený Božou láskou voči nám! Bratia a sestry, je to Boh sám, kto nás skrze svoje milosrdenstvo, zľutovanie a milosť uspôsobuje k takémuto životu. My všetci sme Jeho deti. Z Božej milosti smieme žiť život detí, ktorý má zmysel. Má zmysel, veď Boh sám sa k nám obrátil vo svojom Synovi, vo vykúpení z hriechov, v záchrane zo smrti a v ponuke večného života.
Bratia a sestry, keď bol ešte Martin Luther mníchom, snažil sa Bohu zapáčiť svojim vlastným úsilím a snahou. Neskôr na to povedal : Keď chceme získať pokoj svedomia pred Bohom skrze vlastné úsilie a námahu, potom načo za nás umrel Kristus? Pokoj, po ktorom túžiš, nenájdeš nikde inde a pri nikom inom, len pri Ňom.
17 Lebo Písmo hovorí faraónovi: Nato som ťa povolal do života, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno rozhlasovalo po celej zemi. 18 A tak sa teda zmilúva, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce. Milí priatelia, faraón sa s najväčšou pravdepodobnosťou domnieval, že jeho postavenie a skutky sú dôsledkom jeho slobodnej vôle a že prostredníctvom nich dosiahne svoje ciele. No v skutočnosti tomu bolo inak. Všetko malo slúžiť predovšetkým dosiahnutiu Božích zámerov. Takto, bratia a sestry, z mocného skutku záchrany Izraela z rúk faraóna možno vyvodiť dve pravdy : a) Tak Mojžiš ako aj faraón boli svojvoľní hriešnici a vrahovia. Obaja si rovnakou mierou zasluhovali Boží hnev a večný trest. b) Mojžišovi sa však dostalo milosti, zatiaľ čo faraónovi Božieho trestu, pretože taká bola Božia zvrchovaná vôľa.
Na tomto mieste azda môže vystať problém s tzv. zatvrdnutím človeka. V 2. knihe Mojžišovej sa 10 x hovorí o tom, že Boh zatvrdil faraónovo srdce. To neznamená, že Boh vo faraónovom srdci aktívne navodil neveru alebo iné zlo. Skôr sa tým chce povedať, že nechal faraónovo zvrátené srdce nekontrolovane hrešiť. Dá sa to jednoducho vysvetliť aj takto : Boh svoju milosť vylieva na tých a prejavuje tým, ktorí sú ochotní konať pokánie a veriť v Ježiša ako Pána a Spasiteľa. Zatiaľ čo zatvrdzuje všetkých tých, ktorí odmietajú konať pokánie a volia si i naďalej pokračovať vo svojich hriechoch. A to predovšetkým tým, že odmietajú spásu v Kristovi.
I tu však vzniká námietka : Ako potom môže Boh človeka viniť z hriechu a nevery, keď On sám zvrchovane určil jeho osud? 20 Ó, človek, ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Vari povie výtvor tvorcovi: „Prečo si ma takto urobil?“ Apoštol Pavol argumentuje voči tým, ktorí túto doktrínu skôr zneužívajú ako ospravedlnenie, či výhovorku pre svoj hriech a neveru. Apoštol ďalej za pomoci známej analógie o hrnčiarovi dokazuje, že spochybňovať Božie vyvolenie konkrétnych hriešnikov ku spáse je rovnako iracionálne akoby keby nádoba spochybňovala zámery hrnčiara.
22 A čo potom, ak Boh, ktorý chce ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, znášal s veľkou trpezlivosťou nádoby hnevu pripravené na záhubu, 23 aby dal poznať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré vopred pripravil na slávu — 24 na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov … Drahí bratia, milé sestry, tieto verše sa nesnažia odhaliť pôvod zla ani plne vysvetliť, prečo ho Boh dopúšťa. Skôr sa tu ukrývajú 3 dôvody, prečo Boh dovolil, aby zlo existovalo a šírilo sa : (1) aby Boh ukázal svoj hnev; (2) aby ukázal svoju moc; a (3) aby oznámil bohatstvo svojej slávy.
Nádoby hnevu, o ktorých tu čítame, sú všetci tí, ktorí svojim štýlom životom smerujú k večnej záhube. Človek sa takouto „nádobou hnevu“ stáva prostredníctvom svojich hriešnych skutkov a vzbury voči Bohu. Predsa však, i nádoby hnevu majú možnosť stále konať pokánie, obrátiť sa k Bohu a prijať Jeho milosť. Na druhej strane „nádoby milosrdenstva“ predstavujú všetkých tých, tak Židov ako aj pohanov, ktorí veria a nasledujú Ježiša Krista.
Drahí priatelia, i keď sa jedná o nie práve jednoduché veci na pochopenie, predsa len – ďakujme dnes Bohu za to, že On s nikým nejedná nespravodlivo! Jedným sa dostáva spravodlivosti, ktorú si nezasluhujú a iným sa dostáva nezaslúženej milosti, a to všetko jedine preto, lebo Boh je dobrý. Chváľme Boha za to, že skrze našu vieru v dielo a obeť Jeho jednorodeného Syna k nim smieme patriť aj my! Nikdy nespochybňujem Božie zámery a rozhodnutia! On vie čo má robiť, ako robiť a s kým robiť. Namiesto toho si vyprosujme Jeho milosť a vyvolenie tak pre seba ako aj pre ostatných, aby sme raz všetci vo večnosti mohli uzrieť nášho Pána tvárou v tvár! Amen.
