Nedeľa Diakonie – … keď sa povie Diakonia …
Written by radovan on máj 17, 2017 in - No Comments
Nedeľa Diakonie – 21. 5. 2017
„… keď sa povie Diakonia …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
1Kráľovská 17, 23
Vtedy vzal Eliáš diet’a a zniesol ho z hornej izby do domu. Podal ho matke a povedal: Pozri, tvoj syn žije.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Jedna z nedieľ v rámci cirkevného roka je v našej cirkvi venovaná diakonii. Diakonia je cudzie slovo, ktoré pochádza z gréčtiny a jeho význam je : služba lásky blížnemu človeku. Diakonia je takisto inštitúcia pôsobiaca v našej cirkvi, ktorá sa zaoberá sociálnou prácou, humanitárnou pomocou, zdravotníckou starostlivosťou, prevenciou pre rôzne sociálne skupiny a vzdelávaním v týchto oblastiach.
V tejto chvíli sa môže zdať, že kázňový starozmluvný text o prorokovi Eliášovi toho nemá veľa spoločného s témou dnešnej nedele Diakonie. No pravda je taká, že to tak celkom nie je. V skutočnosti je tento text vysoko aktuálny a zaznieva i do dnešných situácií.
Milí priatelia, je zakaždým úžasné počuť z Božieho slova, že sa Pán Boh stará o svoje verné deti! Ale ešte úžasnejšie je počuť, že má v pamäti a stará sa aj o deti neveriacich (pohanských) rodičov, ako to vidíme z dnešného biblického príbehu. Prečo je to tak, to môžeme veľmi pekne vidieť na živote proroka Eliáša.
Prečo ho vlastne Pán Boh povolal a poslal, aby splnil túto zvláštnu a vzácnu úlohu? Prečo Boh zachránil prostredníctvom proroka Eliáša práve prostredníctvom vdovy z pohanskej Sarepty a jej syna? Keď tomu máme aspoň trocha rozumieť, bude pre nás dobre vedieť, v akom duchovnom stave pred Bohom sa v tom čase nachádzal samotný Izrael.
Izrael, presnejšie severné kráľovstvo, nemalo vo svojej histórii žiadnych verných kráľov. Každý kráľ viedol ľud k uctievaniu pohanských bohov. Dalo by sa povedať, že s každým kráľom to bolo s Izraelom horšie a horšie. Väčšina kňazov preto utiekla na územie Judska (južného kráľovstva). Nakoľko žiaden kráľ ani kňaz neprinášal ľudu na severe Božie slovo, povolal Hospodin prorokov, a tým sa pokúsil zachrániť národ pred morálnou a duchovnou katastrofou. Nasledujúcich 300 rokov títo mužovia a ženy hrali dôležitú úlohu v oboch národoch – tak severného ako aj južného kráľovstva. Ich úlohou bolo volať ľud a jeho vodcov k návratu k Bohu.
Bolo to vskutku zvláštne, že Pán Boh poslal proroka Eliáša, aby predstúpil pred kráľa Achába so správou, že nebude pršať niekoľko rokov. Mal to byť na jednej strane trest za neveru voči Hospodinovi. Na druhej strane to mal byť dôkaz o tom, kto je skutočný Boh – Hospodin alebo pohanský Baál. Pravda je totiž taká, že Baálovi kňazi dosadení neverným kráľom Achábom nedokázali privolať dážď.
Je pochopiteľné, že za takúto zvesť chcel dať kráľ Acháb proroka Eliáša usmrtiť. Pán Boh ho preto posiela do rokliny potoka Kerít, kde sa ukrýva, aby ho nikto nenašiel a nezabil. Hospodin mu prikazuje , aby pil vodu z potoka. Chlieb a mäso mu prinášajú krkavce na Boží príkaz. Po čase však potok kvôli dlhotrvajúcej suchote vyschýna, a tak Hospodin svojmu služobníkovi prikazuje ísť do pohanskej Sarepty, ktorá bola v blízkosti mesta Sidón, k vdove, ktorá má syna.
Napriek tomu, že pre Izraelitu, pre Žida bol krkavec a rovnako aj pohania symbolom nečistoty (takýchto vtákov sa nesmel Žid ani len dotknúť a s takýmito ľuďmi nesmel ani len hovoriť), napriek tomu Pán Boh dovoľuje, aby sa s nimi Eliáš stretol. Keď sa vdova stretáva s Eliášom, práve sa chystá pripraviť posledné jedlo z múky a oleja pre
syna a seba. Keď toto zjedia budú čakať už len na smrť od hladu. Lenže vdova zažíva niečo neobvyklé : priam až zázračne uverí Eliášovi. Pripravuje jedlo najprv jemu a presviedča sa, že z múky a oleja neubudlo! Všetci traja majú zabezpečené jedlo, až kým sa hlad neskončí.
Drahí priatelia, na tejto situácii Pán Boh Eliášovi i nám ukazuje, že On je jedinou cestou pre všetkých. On je živý Boh a chce od nás živú vieru. Dar viery si pritom nemáme nechávať len sami pre seba. Viera je tu pre všetkých, ktorí Boha ešte nepoznajú. Takto aj zmyslom nášho kresťanského povolania je služba a zvestovanie Božej lásky tomuto svetu.
Pozrime sa v tejto chvíli bližšie na pohanskú vdovu. Nepoznáme ani jej meno. Vieme len, že je matkou. Byť matkou je asi tým najkrajším povolaním a tou najkrajšou výsadou ženy. Realita, že ľudské telo vďaka Božiemu dobrému plánu dokáže vytvoriť nový život, to je niečo neskutočné. Byť matkou prináša so sebou aj veľa radosti, veľa krásnych chvíľ, ale aj starosti a strachu. Takto aj žena zo Sarepty prežívala tiež veľmi ťažké obdobie. Matka – vdova, ktorá sama vychovávala svojho syna, bola v tejto už aj tak zlej situácii ešte viac pritlačená k zemi tým, že nemohla zabezpečiť svojmu milovanému synovi ani tú základnú ľudskú potrebu na prežitie akou je jedlo. Bratia a sestry, aké to asi musia byť muky pre matku, ktorej pred očami trpí vlastné dieťa?
Koľko je dnes vo svete žien – matiek, ktoré sú v podobnej životnej tiesni? Niektoré nemajú len jedno, ale i viac detí, o ktoré sa starajú. Niektoré nemajú ani na chlieb, či ďalšie základné potraviny! Kto sa o nich stará? A čo ak sa v živote udeje náhla ťažká situácia? Ako sa má takáto žena vysporiadať napríklad s vážnou chorobou, s chudobou, ak jej vzťahy v rodine sú na pokraji zrútenia? Ako sa má vysporiadať s komplikovaným životom v manželstve, s rozvodom, s úmrtím manžela, s ťažkosťami zamestnať sa a nájsť si stabilný príjem? Alebo ako má bojovať sama s nejakou závislosťou?
Mám za to, sestry a bratia, že mnohé ženy – matky dneška môžeme prirovnať k vdove zo Sarepty! Pán Boh však i dnes oslovuje a nachádza ľudí: jednotlivcov i organizácie, aby sa o nich postarali. Či už v Neho veria alebo nie, sú Jeho stvorením! Nuž a Pán Boh tak ako voľakedy Eliáša aj nás dnes posiela, aby sme pomáhali ľuďom v nepriaznivých životných situáciách v tomto svete. Nie sme tu iba sami pre seba. Živá viera sa predsa musí preukazovať živými skutkami a aktívnou láskou. Na základe nášho konania, nášho správania ľudia vidia v akého Boha veríme. Pán Ježiš Kristus nám prvý ukázal príklad. Jeho kríž je napokon najväčším prejavom Božej aktívnej lásky.
Drahí priatelia, vdova zo Sarepty bola skrze Eliáša svedkom Božej aktívnej lásky. Nielen koniec hladu, ale i predivná záchrana života jej syna bola toho jasným dôkazom. Vtedy vdova zo Sarepty vyznala: Teraz som spoznala, že si Boží muž a že slovo Hospodinovo v tvojich ústach je pravdivé. (IKr 17, 24).
Bratia a sestry, Boh koná na každom mieste, pri ktoromkoľvek človeku. Nie je ohraničený ani geografickými ani ľudskými hranicami. Aj skrze náš postoj, skrze naše činy, skrze našu lásku môžu druhí ľudia spoznávať Pána Boha. I my sa teda môžeme sa stať Božím nástrojom na záchranu ľudí. Pán Ježiš nás povoláva do služby pre Neho. Byt‘ Božími mužmi a ženami. Ako najlepšie naplníme toto povolanie ak nie praktickým poskytnutím pomocnej ruky? Aktívna Božia láska a dôvera v Božiu moc je našou silnou výzbrojou v tomto svete plnom nepriaznivých životných situácií.
Milé sestry, drahí bratia, vdova zo Sarepty je pre nás v dnešnú nedeľu Diakonie žiarivým príkladom Božej starostlivosti. Dôverujme preto Pánu Bohu aj my! Prosme Ho, aby si nás v tomto svete vedel použiť, pokiaľ to uzná za vhodné! Prosme Ho, aby Jeho dielo pokračovalo, aby mohli byť zachránení tí, ktorí Mu veria, i tí, ktorí V neho ešte len uveria! Amen.
Použité materiály : Kázňová prípravka zo strediska Evanjelickej diakonie
