Nedeľa po Novom roku – svedectvo, spoločenstvo, radosť
Written by radovan on dec 30, 2021 in - No Comments
Nedeľa po Novom roku – 2.1.2022
„… svedectvo – spoločenstvo – radosť …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
- list Jánov 1, 1 – 4
1 Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to vám zvestujeme: Slovo života. 2 A ten život sa zjavil; my sme ho videli, svedčíme o ňom a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. 3 Čo sme teda videli a počuli, hlásame aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. My však máme spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom. 4 Toto píšeme, aby naša radosť bola úplná.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Pokiaľ človek ako turista navštívi ostrov Patmos, zavedú ho okrem iných miest aj do jaskyne, v ktorej apoštol Ján strávil svoje posledné roky. Ján, ako vieme, na tomto ostrove skončil preto, nakoľko ho tam vtedajší rímsky cisár poslal do vyhnanstva. Žil tam celkom sám v relatívnej slobode. Dnes blízko spomínanej jaskyne stojí reprezentatívny kláštor, zatiaľ čo obydlie Ježišovho milovaného učeníka je skromné, chudobné a biedne. Jánovi síce na sklonku života nebolo umožnené stretávať sa s druhými kresťanmi a mať s nimi spoločenstvo, avšak na oplátku mu Boh daroval pokoj, v ktorom mohol napísať poslednú knihu Biblie, tzv. apokalypsu, lepšie známu pod názvom „Zjavenie Jána“. Okrem toho mu bolo umožnené ostať aspoň v písomnom, listovom kontakte so svojimi priateľmi a takto im vydávať svedectvo, tvoriť s nimi hlboké duchovné spoločenstvo a posilňovať ich v radosti.
Bratia a sestry, práve v takomto prostredí ľudskej opustenosti na jednej strane, avšak Božej intenzívnej blízkosti na strane druhej, vzniká Jánov prvý list. Bol napísaný pravdepodobne v rokoch 85 – 90 nl. Jeruzalem bol zničený v roku 70 n.l. a kresťania boli rozohnaní po celej rímskej ríši. V dobe, keď Ján písal tento list, existovalo kresťanstvo už viac ako jednu generáciu. Vytrpelo a prežilo viacero prenasledovaní. Azda najväčším problémom, ktorému cirkev čelila v tej dobe, boli zvody. Mnohí veriaci sa prispôsobovali svetským hodnotám, a tým zanedbávali svoju povinnosť byť svedectvom o Kristovi. So svojou vierou v podstate robili kompromisy. Drahí priatelia, Ján píše tento list, aby priviedol veriacich späť do správnych koľají a aby upozornil na rozdiel medzi svetlom a tmou. Píše tento list, aby povzbudil kresťanov v raste, v pravej láske k Bohu i k sebe navzájom. Uisťuje všetkých úprimne veriacich, že majú večný život.
Sestry a bratia, veriaci v dobe apoštola Jána sa postupne prispôsobovali svetu a jeho hodnotám. Čo dnes vplýva na nás? Čo nás dnes ovplyvňuje natoľko, že to až predstavuje problém? Mám pocit, že je to stále to isté. Nechceme vyzerať a pôsobiť čudne, a tak sa prispôsobujeme, len aby sme nevytŕčali z radu. No tým sa súčasne stávame soľou, ktorá stratila slanosť, povedané slovami Pána Ježiša. Stávame sa svetlom, ktoré snáď už len bliká, ale veľký efekt nenarobí. Nuž a okrem prispôsobovaniu sa čelíme ešte aj strachu. Sme paralizovaní strachom. Nakoľko všade dookola počúvame o poplašných, dramatických a hrozivých správach, či prognózach, stali sa z nás otroci strachu. Zo strachu viacerí kresťania, žiaľ, prestali prichádzať aj do spoločenstva. Ale teraz sa tomu po novom hovorí: zodpovednosť. Nechceme sa nakaziť, no hlavne nechceme nakaziť druhých. To síce vyznieva veľmi šľachetne, ale na druhej strane sa pýtam: Čo si potom počať so slovami Písma: V dokonalej láske nieto strachu. Dokonalá láska vyháňa strach. Nuž vyplýva z toho opäť len jedno: naša láska nie je dokonalá. A to tak naša láska k Bohu ako aj naša láska k blížnemu. Pretože pokiaľ by naša láska k Bohu bola dokonalá, viac by sme Mu dôverovali a spoliehali sa na Neho ako na Toho, ktorý to má vo svojich rukách, ktorý to má pod kontrolou. A zas: pokiaľ by aj naša láska k blížnemu bola dokonalá, túžili by sme sa s ním stretnúť, mať s ním spoločenstvo, nie od neho utekať, uzatvárať sa pred ním a izolovať sa.
Drahí priatelia, ešte stále sa v podstate nachádzame na začiatku nového roka. Možno si kladieme predsavzatia, vytyčujeme si ciele, ktoré by sme počas roka chceli dosiahnuť. A možno že už ani nie. Pod vplyvom strachu sme prestali snívať a klásť si nejaké tie méty, ktoré by sme chceli dosiahnuť alebo rovno zdolať. Je smutné, že dnes ešte aj medzi duchovnými je množstvo pesimizmu, skepsy. Namiesto toho, aby sme hľadali a nachádzali stále novšie a novšie cesty ako sa k ľuďom priblížiť, mnohí akoby už dnes počítali s tým, že budeme zas zavretí. Nechcem povedať, že sa na to rovno tešia …
Tak či onak, dnes sme ako kresťania apoštolom Jánom povzbudení, ale aj vyzvaní, aby zanedbávali svoju povinnosť byť svedectvom o Kristovi. To je azda to prvé, čo mocne vyplýva z apoštolových slov. Tento svet totiž potrebuje počuť jasné svedectvo. Tento svet potrebuje jednoznačných svedkov. Ty i ja nimi smieme, ale tiež máme byť. Myslím, že pokiaľ si práve toto vytýčime ako cieľ, za ktorým sa chceme v moci Božieho Ducha v novom roku snažiť, bude to správne a múdre rozhodnutie.
Ján hľadí spätne na čas, ktorý smel stráviť s Ježišom. Čo všetko len so svojim Pánom zažil! Čo všetko mohol vidieť! Čoho všetkého smel byť účastný! Ježiš kázal s plnou mocou, uzdravoval chorých, prebúdzal k životu mŕtvych. Teraz, keď sa jeho pozemská púť blíži k svojmu záveru, chce o tom všetkom ešte raz vydať svedectvo. Nechce však pritom vyzerať ako nejaký lacný orientálny rozprávkar či bájkar. Naopak! Pre Jána je dôležité, aby sme ho aj po mnohých rokoch, ktoré odvtedy prešli, vnímali predovšetkým ako svedka Ježiša Krista.
Ježiš, o ktorom Ján vydáva svedectvo a s ktorým smel pobudnúť istý čas svojho života, tento Ježiš je pre Jána v prvom rade Synom Božím. Priniesol evanjelium, tú dobrú správu o tom, že Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Táto dobrá správa platí pre celý svet a týka sa celého sveta. Túto dobrú správu, toto evanjelium Ján ako apoštol zvestoval počas dlhých rokov svojho verejného účinkovania. A robí tak i teraz, keď je vo vyhnanstve na ostrove, a síce písomnou formou.
Toto Jánovo svedectvo dnes s radosťou a nadšene prijímame aj my, sestry a bratia. Prostredníctvom jeho rúk sa aj my smieme Krista Pána dotýkať. Prostredníctvom Jánových očí Ho smieme vidieť aj my. Nuž a prostredníctvom apoštolových uší tohto Krista dnes rovnako tak smieme i my počuť. No zároveň dnes nejde iba o to. I keď už toto samo o sebe je veľa. Ide aj o to, aby sme sa pre svoje okolie my sami stali rukami, prostredníctvom ktorých sa tí druhí budú môcť Krista dotknúť. Ide o to, aby my sami sme sa stávali očami, prostredníctvom ktorých naše okolie bude môcť na našom živote Krista uzrieť. A v neposlednom rade aby sme sa stávali ušami, prostredníctvom ktorých bude môcť okolitý svet Krista, Syna Božieho počuť. Nech nám v takomto svedectve počas nového roka sám dobrotivý Boh pomáha!
Bratia a sestry, formy sa menia, svet sa mení, i komunikácia sa mení. Avšak udalosť evanjelia a cieľ toho všetkého – tieto fenomény ostávajú rovnaké a nemenia sa. Radostné posolstvo o spáse človeka skrze vieru v Božieho Syna ešte i dnes zasahuje ľudské srdcia. Takto sa i po 2000 rokoch buduje hlboké spoločenstvo, ktoré má moc prekonávať strach, či premosťovať tak jazykové ako aj kultúrne rozdiely. Je to tak preto, pretože je to spôsobené Duchom Svätým. On sám je ten, kto vytvára takéto spoločenstvo.
Dnes je len a len na nás, priatelia, či v práve začatom novom roku chceme aj my prežívať takéto hlboké duchovné spoločenstvo so svojimi sestrami a bratmi vo viere. Duchovné spoločenstvo cirkvi sa totiž dnes i tebe ponúka predovšetkým ako úžasný Boží dar a prejav Božej milosti. Nie je to niečo, čo by si mal. Je to skôr niečo, čo smieš a môžeš prežívať. Mám za to, že práve v tejto dobe, kedy mnohí sú od spoločenstva Božieho ľudu odstavení, tak ako bol voľakedy odstavený aj samotný apoštol, je spoločenstvo dar, ktorý si treba vážiť a za ktorý treba Bohu mocne ďakovať. Ďakovať Mu za to, že sa môžeme stretávať, byť spolu, povzbudzovať sa, modliť sa za seba, podopierať sa. Kiežby sme s darom spoločenstva ani v tomto roku nehazardovali, nebrali ho ako príťaž, ale skôr ako obrovské privilégium dané nám od Boha! Dnes omnoho viac ako inokedy sa stávajú aktuálnymi slová Písma: Neopúšťajte svoje zhromaždenia!
Svedectvo. Spoločenstvo. Radosť. Toto píšeme, aby naša radosť bola úplná. Áno, sestry a bratia! Naše svedectvo i spoločenstvo majú smerovať k radosti. Je to radosť, že sme Jánovmu svedectvu uverili. Je to zároveň radosť, že my sami môžeme vydávať svedectvo. Ján písal o radosti, pritom sám, vytrhnutý a oddelený od spoločenstva, žil ako vyhnanec na opustenom ostrove. Vidíme teda, že faktor radosť v živote človeka nezáleží ani tak od vonkajších okolností ako od vnútorného nastavenia. O čo väčšiu radosť by sme dnes mali prežívať my, ktorým je umožnené do spoločenstva Božieho ľudu, do spoločenstva sestier a bratov prichádzať?
Áno, priatelia! Naša radosť môže byť úplná, dokonalá. A to preto, nakoľko na golgotskom krížili už dávno predtým zaznelo: Dokonané! Naše spasenie je dosiahnuté. Naše odpustenie, zmierenie i ospravedlnenie sú vybojované! A preto: teš sa, verný kresťan! Nevzdávaj sa radosti, i keď mnohé veci okolo teba ti možno veľa dôvodov na radosť nedávajú! No ten najväčší dôvod ostáva a nemení sa! Bohu vďaka a chvála za to! Amen.
