Nedeľa po Vianociach – Slovo stalo sa telom
Written by radovan on dec 27, 2013 in - No Comments
Nedeľa po Vianociach – 29. 12. 2013
„Slovo stalo sa telom“
Milosť vám a pokoj od narodeného Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! Amen.
J 1, 14-18
14 A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy. 15 Ján svedčil o Ňom volajúc: Toto je Ten, o ktorom som povedal: Ten, ktorý prichádza po mne, je predo mnou, pretože bol skôr ako ja. 16 Z Jeho plnosti sme zaiste všetci prijali, a to milosť nad milosť. 17 Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista. 18 Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Syn Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten (Ho) známym učinil.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Určite ste si všimli, že Boh a človek stoja v Biblii v úplnom kontraste. V úplnom protirečení. Boh je v protiklade k človeku. Boh je svätý a človek hriešny. Boh je dokonalý, človek zlyháva. Boh je večný, človek je smrteľný. Boh je neobmedzený, človek má svoje limity. Boh je nezávislý, človek je závislý. A tak by sme mohli pokračovať.
A tu zrazu Ján povie. „Slovo stalo sa telom.“ Boh sa stal človekom. Boh, ktorý doteraz stál v ostrom protiklade k človeku, bol ochotný stotožniť sa s človekom. A to tým, že prijal účasť na našom ľudskom živote. On stál síce svojou božskou podstatou v úplnom protiklade k nám, no na Vianoce vidíme, že bol ochotný stotožniť sa s nami. Slovo sa „oblieklo“ do tela, a tým sa Boh sprístupnil nášmu sluchu, hmatu, zraku.
Bratia a sestry, zatiaľ čo pojmom slovo vyjadruje evanjelista Ján výšiny, z ktorých k nám Boh prišiel, pojmom telo vyjadruje nížiny do ktorých Boh zišiel. Na Vianoce sa tak stalo niečo nepredstaviteľné – Boh, ktorý stvoril človeka, sám sa stal človekom. Stvoriteľ vzal na seba všetku slabosť svojho stvorenia. Večný, neviditeľný Boh vyjadril sám seba pre nás tým najzrozumiteľnejším spôsobom, aký len je možný. Žil medzi nami v ľudskom tele. V ľudských podmienkach, aby nám zreteľne, zrozumiteľne, počuteľne, viditeľne a hmatateľne vyjadril kým je On a aký je On.
Milí priatelia, pýtajme sa dnes spoločne : Aké dôsledky to má pre nás? Evanjelista Ján to vyjadril takto : „Niečo sme na Ježišovi Kristovi videli a niečo sme od Ježiša prijali.“ To, čo sme na Ježišovi videli bola Jeho sláva. A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca (v 14). A to čo sme od neho prijali bola Jeho milosť. Z Jeho plnosti sme zaiste všetci prijali, a to milosť nad milosť. (v 16). Videli sme Jeho slávu. Prijali sme Jeho milosť.
Videli sme Jeho slávu. Ak sa niečo v Biblii vylučuje, tak je to práve videnie a Boh. Boha nikto nikdy nevidel; (v 18a). Je to preto, že Boh je Duch. Duch je neviditeľný. Ale aj preto nikto nevidel Boha, že človek je hriešny a keby aj videl Boha, znamenalo by to pre neho smrť. Čo však bolo predtým nemožné a čo bolo nepredstaviteľné, sa počas Vianoc stalo skutočnosťou. Neviditeľný Boh sa stal viditeľný v Ježišovi. „Slovo stalo sa telom.“ Syn Boží sa stal človekom, aby nám zjavil Otca. Preto Pán Ježiš povedal: „Kto mňa videl, videl Otca.“ J 14,9
A čo videli na Ježišovi Kristovi učeníci? Ján hovorí: „Hľadeli sme na Jeho slávu“ Vidieť Božiu slávu znamená vidieť Boha takého, aký je. Vidieť Ho v Jeho skutočnej veľkosti. A Ján hovorí, že práve v Pánovi Ježišovi toto videli. Sláva, ktorú učeníci videli však bola skrytá. Bola zahalená v ľudskom tele a v ľudskej slabosti. Túto slávu bolo možné vidieť len očami viery…
Bratia a sestry, veriť neznamená prijať niečo, čo protirečí rozumu. Veriť znamená prijať niečo, čo prevyšuje rozum. Keby bol totiž Boh poznateľný a pochopiteľný rozumom, už by nebol Bohom. Boh je poznateľný a pochopiteľný jedine vierou. A tí, ktorí uverili, tí aj videli. A čo videli? Jeho slávu. Jeho veľkosť. Jeho božskosť. A ako ju videli? V čom ju videli?
1. Jeden zo spôsobov, ktorými Kristus zjavil svoju slávu boli zázraky. Toto znamenie v Káne Galilejskej bolo prvé, ktoré Ježiš urobil a vyjavil svoju slávu. I uverili v Neho Jeho učeníci. (J 2, 11).
2. A druhý spôsob, ktorým Pán Ježiš zjavil svoju slávu bolo Jeho utrpenie a smrť.
Ak zázraky boli znamením Jeho slávy, tak utrpenie bolo znamením Jeho slabosti. A to je práve ten zvláštny paradox, že zjavenie slávy Božieho Syna nebolo v moci, ale v slabosti. Nie v zázrakoch, ale v utrpení. Práve kríž sa stal miestom, kde Pán Ježiš zjavil svoju slávu v plnosti. A čo videli učeníci, keď hľadeli na slávu Božieho Syna? (bolo) plné milosti a pravdy. (v 14c). Tou slávou je Božia milosť a pravda. Nič tak nezjavuje Božiu milosť a pravdu, ako práve kríž. Tam sa zjavila pravda o Bohu i o nás. O Bohu, ktorý je svätý a nenávidí hriech. O nás, ktorí sme hriešni a zasluhujeme si smrť. Do tejto pravdy vstúpila Božia milosť. Hriech bol potrestaný a hriešnik bol zachránený.
Prijali sme Jeho milosť. Byť kresťanom však neznamená len niečo vidieť. Byť kresťanom znamená, aj niečo prijať. Kresťan to nie je len ten, ktorý niečo videl na Pánovi Ježišovi, čo nikdy predtým nevidel. Kresťan je najmä ten, kto niečo prijal od Pána Ježiša, čo nikdy predtým nepoznal.
Z Jeho plnosti sme zaiste všetci prijali, a to milosť nad milosť. (v 16). Veď Boží Syn neprišiel len zjaviť svoju slávu, ale aj udeliť svoju milosť. Neprišiel len kvôli zjaveniu, ale aj kvôli spaseniu. Ján hovorí, že to my všetci sme prijali túto milosť. A kto sú to „my všetci“? Sú to tí, ktorých opisuje vo verši 12 tej istej kapitoly : Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno… Teda tí všetci, sú všetci veriaci.
Nuž a čo je to tá milosť? To nie je nič iné, ako nový život do ktorého sme sa narodili. Synovské právo, ktoré sme dostali. Syn Boží sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Božím dieťaťom. Boží Syn mal účasť na našom ľudskom živote, aby sme my mohli mať účasť na jeho božskom živote. Kresťan je teda človek, ktorý sa narodil druhýkrát. Milosť to je dar nového života. To je výsada.
Nakoniec, bratia a sestry, ako sa táto milosť prijíma? Ale tým, čo Ho prijali (v 12 a). Milosť sa prijíma prijatím Pána Ježiša Krista. To, čo nám Kristus prišiel dať, nie je niečo mimo Neho. On nám prišiel dať samého seba. Ján teda nehovorí, že my potrebujeme prijať Ježišovo učenie. Ale hovorí, že my potrebujeme prijať Ježišovu osobu. Poznať Ježišovo učenie je celkom určite správne, dôležité a aj potrebné. No takéto poznanie môže veľmi ľahko ostať len na úrovni teoretickej a neosobnej. Vianočný čas, v ktorom sa stále nachádzame, nás však povzbudzuje k niečomu ešte dôležitejšiemu. K akémusi logickému, druhému kroku, ktorý musí nasledovať. A tým je : vytvorenie si osobného vzťahu s týmto Ježišom, a tým Jeho prijatie ako osoby. K tomu prvému, ale k najmä k tomu druhému sme dnes my všetci pozvaní Slovom, ktoré sa stalo telom. Prijmime teda toto pozvanie a dajme sa zachrániť! Amen.
Použité materiály : Kázňová prípravka Mgr. Stanislava Gregu, zborového farára v Hybiach
