Pamiatka posvätenia chrámu – …keď sa povie chrám…
Written by radovan on sep 27, 2017 in - No Comments
Pamiatka posvätenia chrámu – Dobšiná – 1. 10. 2017
„… keď sa povie chrám …“
Suspírium : Tlieskajte rukami, všetky národy, a zvučte Bohu hlasným jasotom! Lebo Hospodin, Najvyšší, vzbudzuje bázeň. Nad celou zemou je veľký kráľ. On sám podmaňuje národy a kmene pod naše nohy. Ospevujte Hospodina , ospevujte! Ospevujte nášho Kráľa, ospevujte! Lebo Boh je kráľom celej zeme, ospevujte Ho piesňou! Boh nad národmi kraľuje, Boh sedí na svojom svätom tróne. Zhromaždené sú kniežatá národov s ľudom Abrahámovho Boha, lebo Bohu patria štíty zeme, On je preveľmi vyvýšený. (Ž 47)
1 Mojžišova 28, 10 – 22
10 Jákob odišiel z Beér-Šeby a šiel do Charánu. 11 Došiel na miesto, kde prenocoval, lebo slnko už zapadalo. Vzal jeden z kameňov, čo tam boli, dal si ho pod hlavu a ľahol si tam. 12 Vo sne videl rebrík postavený na zemi, ktorého vrchol sa dotýkal neba. Boží anjeli po ňom vystupovali a zostupovali. 13 Nad ním stál Hospodin a hovoril: Ja som Hospodin, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izáka. Zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojmu potomstvu. 14 Tvojho potomstva bude ako prachu zeme. Rozmnožíš sa na západ i na východ, na sever i na juh. V tebe a v tvojom potomstve budú požehnané všetky rody zeme. 15 Ja som s tebou a budem ťa chrániť všade, kam pôjdeš, a dovediem ťa späť do tejto krajiny. Neopustím ťa, kým nesplním, čo som ti sľúbil. 16 Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: Naozaj, Hospodin je na tomto mieste, ja som to nevedel. 17 Bál sa a povedal: Akú hrôzu vzbudzuje toto miesto! Nie je to nič iné ako Boží dom, toto je nebeská brána. 18 Jákob včasráno vstal, vzal kameň, čo mal položený pod hlavou, postavil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. 19 Tomu miestu dal meno Bétel. Pôvodne sa to mesto volalo Lúz. 20 Vtedy Jákob sľúbil: Ak bude so mnou Boh, ak ma bude chrániť na ceste, na ktorú som sa vydal, ak mi dá chlieb na jedenie a šaty na oblečenie 21 a šťastne sa vrátim do domu svojho otca, Hospodin bude mojím Bohom. 22 Tento kameň, ktorý som postavil ako posvätný stĺp, bude Božím domom a zo všetkého, čo mi dáš, budem ti verne odvádzať desiatky.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, drahí bratia, milé sestry vo viere!
Život človeka, to je neustále putovanie. Je to neustály kolotoč dní, týždňov, mesiacov a rokov, ktoré sú naplnené rôznymi povinnosťami, úlohami, starosťami, ale aj príjemnými chvíľami, na ktoré radi spomíname. Na tej púti existuje veľa zastávok – príležitostí, ktoré stoja za pozastavenie a zamyslenie. Jedným z takýchto miest je nesporne aj Boží chrám. Miesto, kde som bol pokrstený, prijatý do spoločenstva veriaceho ľudu Božieho. Miesto, kde som ja sám osobne vyznal pred celým spoločenstvom svoju vieru v Boha pri slávnosti konfirmácie. Miesto, kde som svojmu životnému druhovi povedal „áno“. Miesto, ktoré navštevujem s radosťou, lebo tu prijímam potešenie, povzbudenie pre život s Bohom, posilnenie vo viere, ale aj napomenutie a karhanie, keď ma Božie slovo obviňuje. Dnes, bratia a sestry, sa teda spoločne chceme zamýšľať nad tým, aké miesto na tej tvojej, ale i mojej osobnej púti by mal alebo aspoň mohol zohrávať kostol, chrám, spoločenstvo veriacich a cirkev. Kázňový text, ktorý nám v úvode zaznel, pre nás chce byť dobrým vodítkom. Chce nám ukázať teoreticky to, čo funguje aj prakticky. Ale to všetko si už musíš overiť v živote ty sám.
V našom texte stretávame Jákoba. Nachádza sa vo veľmi nepríjemnej situácii. Je na úteku. Uteká z rodného domu. Uteká od najbližšej rodiny, aby si zachránil holý život. Úskočne podviedol svojho otca a oklamal brata Ézava. Zahrával sa s tým, na čo nemal právo. Manipuloval s otcovským požehnaním a s právom prvorodeného. Nuž a teraz je jeho život v ohrození. Na tomto úteku však Jákob stretáva Boha. Dá sa povedať – úplne nečakane. V biblickom texte nie je žiadna zmienka o tom, že by Jákob v tejto žalostne vyzerajúcej situácii akýmkoľvek spôsobom počítal s Božou pomocou a ochranou. Veď by to nakoniec bolo asi aj trúfalé veriť, že po tých všetkých prešľapoch a podvodoch, ktoré napáchal v radoch vlastnej rodiny, s ním teraz bude Boh. No stáva sa neuveriteľné. Presnejšie povedané : Boh sa stretáva s Jákobom. Hospodin ponúka riešenie vydedencovi, hriešnikovi a podvodníkovi.
Drahí priatelia, Jákob v istom zmysle reprezentuje človeka novoveku. Aj ten je neraz akoby na úteku. Uteká stále viac a viac do individualizmu a samoty. Čím viac sa lopotí, čím viac sa namáha, aby mohol pohodlne žiť, tým viac nepokoja prežíva, tým viac obáv a strachu musí prekonávať. Tým menej času má na svoju rodinu, priateľov a spoločenstvo. Dnešný človek uteká neraz akoby pred sebou samým. Bojí sa byť sám so sebou. Uteká od svojho blížneho, lebo nemá čisté svedomie. Uteká aj od Boha, lebo sa bojí konfrontácie vlastnej hriešnosti a nehodnosti s Božou svätosťou. Možno s Ním nechce mať nič spoločné, lebo je to dnes spoločensky nevhodné. Uteká od Neho, aby sa k Nemu raz nemusel priznať.
Boh sa však nehanbí za teba. A tak On prvý prichádza k tebe. Aké ponižujúce to pre Boha muselo byť, keď videl svojho Syna na kríži. A predsa to pre Neho nebolo spoločensky nevhodné. Bolo to nevyhnutné pre tvoju i moju spásu. Bol to jedinečný dôkaz lásky milujúceho Boha pre nás všetkých.
Keď si tak čítame 1. Knihu Mojžišovu, Jákob sám bol doma ako „boh“. Mal všetko, po čom túžil. Jeho matka ho milovala a uprednostňovala ho pred bratom Ézavom. No teraz sa musí vzdať svojej namyslenosti a dôležitosti, takisto pocitu božskosti, aby mohol spoznať Boha osobne. Aj moderný človek sa neraz hrá na „boha“. No skutočný Boh nás v živote vedie po takých cestičkách, na ktorých skôr, či neskôr spoznáme, že nie my sme páni, ale iný je Pán a že nie my sme bohovia, ale iný je Boh.
(1) Bratia a sestry, to prvé, čo z nášho textu vyplýva by sme mohli vyjadriť aj takto : Chrám je miesto útechy, odpočinku a pokoja. Je to miesto poznania svojej skutočne žalostnej situácie pred Bohom i ľuďmi. Je to takisto miesto Božieho zasľúbenia pre človeka na úteku. Len vtedy, keď spoznáš svoju biedu pred Bohom a vyznáš ju, len potom môžeš obdŕžať aj všetko ostatné. Chrám je miesto, kde Boh z teba sníma tvoju biedu, hanbu, vinu, chyby a smútok nad tým ako žiješ, a rovnako tak strach z toho, čo bude. Je to miesto, kde toto všetko od teba Boh odníma, aby ti daroval útechu.
(2) Chrám, to je miesto, kde človek môže nadviazať osobný vzťah s Bohom. Nestačilo, že Jákob mal ako predkov takých velikánov viery ako bol Abrahám – starý otec a Izák – otec. On sám potreboval nadviazať osobný kontakt s Hospodinom. Iste o ňom už veľa vedel, ale osobne Ho zatiaľ ešte nepoznal. Dnešný text nám jasne poukazuje na to, že byť Božím vnukom, to je síce milé, ale nestačí to. Boh totiž nemá vnukov, len synov. Nemá vnučky, len dcéry. To znamená, milí priatelia, nestačí chváliť sa starým otcom, ktorý bol zbožným kresťanom a dlhoročným presbyterom alebo starou matkou, ktorá bola zbožnou kresťankou a dlhoročnou kostolníčkou. Všetko je to síce pekné, ale viera tvojich predkov nespasí teba. Zbožnosť našich starých rodičov nám na poslednom súde nijako nepomôže. Všetko je to pekné, ale zároveň všetko je to o ničom, pokiaľ sa aj ty osobne nestaneš súčasťou tejto reťaze, živou a aktívnou súčasťou tohto veľkého príbehu. Chrám je teda miesto, kde aj ty môžeš nadviazať osobný a živý vzťah so živým Bohom.
(3) Chrám je miesto, kde sa nebo spája so zemou. V Bét – eli, bratia a sestry, Jákob prijal od Hospodina požehnanie i ochranu. Znamenalo to pre neho veľmi veľa. Hospodin uistil Jákoba o svojej pomoci, blízkosti a ochrane. Dal mu spoznať svoju moc a tá sa neviaže ani na žiadne miesto ani na čas, ale je platná vždy a všade. Aj nám sa v chráme na službách Božích udeľuje požehnanie. Jedno po kázni, tzv. apoštolské, a druhé v záverečnej liturgii, známe ako Áronovské. Čo pre teba osobne, brat, sestra, znamená udelenie Božieho požehnania? Niekedy je to možno už len formulka, čítaná, alebo spievaná, ktorú nejako zvlášť intenzívne ani neprežívame, ktorú automaticky očakávame a sme na ňu zvyknutí. No dajme si tu námahu a zamýšľajme sa nad vážnosťou slov, ktoré počúvame a nad vážnosťou tejto úžasnej chvíle!
Milí priatelia, za povšimnutie stojí aj samotná Jákobova reakcia na všetko, čo sa stalo. Osobné stretnutie s Hospodinom Jákobom otriaslo. Štvancovi na úteku sa dostalo takej milosti a takého uistenia, na aké by sa neodvážil ani pomyslieť. Teraz preto prichádza k slovu vďačnosť. Posvätný stĺp označuje miesto Božieho zjavenia. Olej, ktorým Jákob tento stĺp pomazáva oddeľuje toto miesto pre Boha. Olej je zároveň aj obeťou vďačnosti. Je to to najcennejšie, čo má utečenec v tej chvíli po ruke. Bratia a sestry, sme aj my vďační za to, že sa v tomto chráme môžeme stretávať s Hospodinom? Ako sa prejavuje naša vďačnosť? Neraz nám to možno ide už aj na nervy, keď sa opäť treba na niečo skladať, keď opäť na niečo treba vyberať peniaze, keď si farár opäť našiel niečo, čo treba opraviť alebo vylepšiť. Jákob v danej chvíli obetuje to najcennejšie čo má, lebo poznanie Boha a osobný vzťah s Ním, to je niečo, čo prevýši každú materiálnu hodnotu. Tomu sa jednoducho nič nevyrovná. Na toto poznanie prišiel Jákob. K tomu istému poznaniu sme dnes pozvaní aj my.
Jákob súčasne dáva Hospodinovi sľub. Sľubuje Mu oddanosť, poslušnosť a vďačnosť. Chrám je aj pre nás miestom, ktoré nám chce pripomínať našu krstnú zmluvu, zmluvu vernosti, ktorú za nás s Hospodinom uzavreli naši rodičia i krstní rodičia a ktorú sme my pri konfirmácii potvrdili osobne. Jákob teraz celkom iste vie, že raz sa v moci Hospodina v pokoji vráti do zaľúbenej zeme. Takúto istotu smieme mať aj my, drahí priatelia.
(4) V chráme tak máme možnosť posilňovať svoju vieru i nádej, že raz sa aj my vrátime do zasľúbenej zeme, ktorá je pre nás pripravená, do nebeského kráľovstva večnosti. Nech nás po tejto ceste sprevádza sám náš dobrý Otec nebeský! Amen.
