Pamiatka posvätenia chrámu – O chráme mimo chrám
Written by radovan on sep 30, 2015 in - No Comments
Pamiatka posvätenia chrámu – 4. 10. 2015
„O chráme mimo chrám – 535. výročie prvej písomnej zmienky o existencii chrámu v Dobšinej“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Nedaj sa spokojiť, iba s chrámom pozemským, premeň na živý chrám srdcia všetkých veriacich. A keď raz smrť zborí ten stánok smrteľný, veríme, dáš nový pri slávnom vzkriesení. (ES 579, 5)
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnes na pôde nášho cirkevného zboru slávime sviatok Pamiatky posvätenia chrámu. Slávime ho však zvláštnym spôsobom. Hovoríme síce o chráme, no my sami sa v tejto chvíli nachádzame mimo chrám. O chráme mimo chrám – áno, tak by sa to dalo povedať. My všetci si uvedomujeme, že je to tak kvôli prácam, ktoré v interiéri kostola stále prebiehajú a ktoré bolo nevyhnutné zrealizovať. Je to všetko akási skúška našej trpezlivosti, ale aj nášho zborového rozpočtu J Vychádzajúc z roku 1480, kedy sa objavuje prvá písomná zmienka o existencii tohto chrámu, si tohto roku pripomíname jeho 535. výročie. Týmto spôsobom sa radí medzi jedny z najstarších kostolov Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku. Z historických prameňov sa dozvedáme, že chrám bol zasvätený Svätej Trojici.
Tohto roku si azda viacej ako inokedy uvedomujeme, aký vzácny je chrámový priestor, keď už skoro dva mesiace sme nútení bohoslužobne improvizovať v priestoroch tohto nášho zborového domčeka. I keď nám tu nie je možno až tak zle, predsa nejeden z nás si povie : Chrám je len chrám. Kostol je len kostol. V kostole je to iné. Je tam akási iná „atmosféra“.
No možnože toto všetko je predsa len na niečo dobré, priatelia. Iste, chrám je len chrám, kostol je len kostol. No cirkevný zbor ako taký, cirkevno – zborový život ako taký nesmie byť viazaný len na chrám. Ako kresťania musíme existovať, žiť, vydávať svedectvo a angažovať sa aj v čase, keď prístup do chrámu z určitých príčin nie je možný. Kostol síce je dôležitý priestor, ktorý veriacemu človeku slúži na stretávanie sa s Pánom Bohom, no súčasne nie je a ani nesmie byť priestorom jediným. A práve toto si tohto roku my všetci musíme uvedomiť, keď kvôli viacerým stavebným a reštaurátorským úpravám v chráme, sa v ňom z technických príčin stretávať na istý čas nemôžeme.
Celkom netradične som si za základ tohto môjho slávnostného príhovoru vybral nie biblický text, ale slová posledného veršu piesne, ktorou sme na službách Božích ako spevokol pred kázňou poslúžili. Tento veršík sa mi totiž zdal veľmi priliehavý a vhodný pre situáciu, v ktorej sa ako cirkevný zbor so svojim chrámom nachádzame. Pokúsme sa v tejto chvíli zamyslieť sa nad jeho znením a obsahom po jednotlivých častiach!
Nedaj sa spokojiť, iba s chrámom pozemským, premeň na živý chrám srdcia všetkých veriacich. Áno, mať k dispozícii aspoň aký taký kostolík je pre veriaceho človeka vždy radosťou. Mať k dispozícii opravený a útulný kostolík je nielen radosťou, ale aj požehnaním. No pritom všetkom je nemálo tých, ktorí sa uspokoja iba s tým. Ono je to zaiste fajn, ale večná spása ako najvyššia priorita môjho života predsa nie je a nemôže byť založená na tom, či je kostol, do ktorého chodím, opravený alebo nie, útulný alebo nie. Iste, v akej kondícii sa chrám Boží nachádza je do určitej miery vizitka hĺbky našej viery, obetavosti a horlivosti pre veci Božie. Alebo je smutným dôkazom toho, že niekoľkým generáciám pred nami chrám Boží a veci s ním spojené zrejme príliš na srdci neležali. Všetko to, rôzne opravy a podobne, akoby ostali na nás. A my sa už cítime akýsi unavení a vyčerpaní z toho všetkého – fyzicky i finančne.
Čo s tým teda? Byť spokojný s kondíciou pozemského chrámu je ok, ale súčasne je to pre človeka veľké pokušenie myslieť si, že to stačí. Že toto je všetko čo sa viery, náboženstva a môjho vzťahu s Bohom týka. Dovolím si povedať, že kto tomuto nerozumie, nepochopil to najdôležitejšie. Preto aj autor slov tejto piesne, istý pán Hrdlička, hneď akoby jedným dychom dodáva : premeň na živý chrám srdcia všetkých veriacich! Áno, bratia a sestry, o toto predovšetkým ide! Ide o to, aby sme sa mohli pochváliť nielen našim krásnym pozemským chrámom. Veď takto sa svojim spôsobom pred Pánom Ježišom chceli pochváliť aj učeníci, keď Mu ukazovali ten slávny jeruzalemský chrám. No aké prekvapenie to pre nich bolo, keď im Pán Ježiš povedal, že z toho chrámu neostane nič, ani kameň na kameni. A tak sa aj vskutku stalo roku 70 n.l., keď prišli rímske vojská a nielen chrám, ale aj celý Jeruzalem zrovnali so zemou. Chrám je zaiste dôležitý, ale Pán Boh nás nespasí len preto, že máme chrám. To vtedy bola tvrdá lekcia pre Židov, ktorí si práve na svojom chráme a bohoslužbe, ktorá v ňom prebiehala, tak silno zakladali. No Pán Ježiš im tým všetkým dal poznať, že márne sú chrámy, v ktorých ľudia iba perami uctievajú Boha, keď ich srdcia sú od Neho vzdialené a ich skutky zvrátené.
Ide teda o to, drahí bratia, milé sestry, aby sme chrám nielen mali, ale aby každý jeden z nás bol chrámom. Živým chrámom, v ktorom prebýva živý Boh skrze svojho Svätého Ducha. Živým chrámom, v ktorom sa Boh oslavuje skrze život, slová, myšlienky a postoje veriaceho človeka. Dovolím si povedať, milí priatelia, že až vtedy pozemské chrámy splnili svoj účel a majú svoj význam, pokiaľ my sami sme Duchu Božiemu dovolili, aby v nás prebýval, žil, menil a transformoval nás. My sami preto máme byť tými najkrajšími chrámami na slávu Trojjediného Boha. Nech aj táto myšlienka v nás rezonuje dnes, keď si pripomíname slávnosť pamiatky posvätenia nášho chrámu!
A keď raz smrť zborí ten stánok smrteľný, veríme, dáš nový pri slávnom vzkriesení. Drahí bratia, milé sestry, byť živým chrámom je v tomto pozemskom živote vskutku dôležité. Ale tak či onak, je to iba čiastkový cieľ. Veď skôr či neskôr človek z tohto sveta odíde, keď nastane jeho čas. A tak by si aj nejeden veriaci človek mohol zúfať : Čo som mal z toho, že som bol nejakým živým chrámom? Čo z toto mám? Veď každý, veriaci či neveriaci nakoniec zomrie! Áno, to je pravda. Ide však o to, že ak je človek počas života na zemi živým chrámom, v ktorom prebýva Boh, je to seriózny predpoklad na to, aby tomu tak bolo aj počas celej večnosti. Je to predsa celá večnosť, ktorá je našim skutočným, finálnym cieľom.
Bratia a sestry, pozemský chrám je tu teda potrebný na to, aby sme sa my sami stali živými chrámami. Celý náš život má byť jedna bohoslužba. Teda v prvom rade priestor, v ktorom dovolíme Bohu, aby nám slúžil – a síce tým, že vypočúva naše modlitby, žehná nás, chráni, zachováva nás, stará sa o nás, vedie nás po dobrých cestách života, prejavuje nám deň čo deň svoju lásku a napĺňa náš život dobrými darmi. Zároveň je to priestor, v ktorom my máme slúžiť Bohu, a to tým, že milujeme Jeho i svojho blížneho, pretože v tom je vyjadrené všetko. Nuž a kto sa prepracuje na tento životný „level“ – kto sa stane takýmto živým chrámom, kto vytrvá až do konca, ten je na dobrej ceste, aby od Boha raz mohol prijať celú večnosť.
Na jednej strane teda náš pozemský chrám, na druhej strane my ako živý chrám. Krása a majestátnosť toho pozemského chrámu, ktorý sme od predkov zdedili, nech je tak pre nás motiváciou a inšpiráciou k tomu, aby my sami sme boli takými krásnymi a čistými živými chrámami pre svoje okolie. Chrámami, v ktorých prebýva Boh. Chrámami, v ktorých prebieha neprestajná bohoslužba lásky k Bohu a blížnemu. Na druhej strane nech to, že sme živými chrámami nás nenecháva chladnými a ľahostajnými k tomu, ako vyzerá aj ten náš chrám pozemský. Kiež je to pre nás opäť motiváciou a inšpiráciou, aby sa aj on mohol raz zaskvieť v celej svojej plnej kráse ako svedectvo našej viery, horlivosti pre veci Božie i našej obetavosti. Nuž a toto všetko nech nás napĺňa radosťou večnosti, ktorá je pre nás pripravená! Večnosť, ktorá bude jednou veľkou oslavnou a radostnou bohoslužbou v tom chráme nebeskom, kde svojho Pána uvidíme tvárou v tvár žijúc a tešiac sa večne v Jeho blaženej prítomnosti! Amen.
