Pamiatka posvätenia chrámu – symboly nášho chrámu
Written by radovan on okt 01, 2020 in - No Comments
Pamiatka posvätenia chrámu – Dobšiná – 4.10.2020
„… symboly nášho chrámu …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Žalm 95,6
Poďte! Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom!
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Po roku sa opäť z Božej milosti dožívame peknej slávnosti na pôde nášho cirkevného zboru, keď si pripomíname Pamiatku posvätenia tohto chrámu. Vychádzajúc z historických prameňov sa dozvedáme, že tento chrám bol zasvätený svätej Trojici. Nuž a vychádzajúc z roku 1480, kedy sa objavuje prvá písomná zmienka o existencii tohto chrámu, tohto roku si pripomíname jeho 540. výročie. Náš chrám sa tak právom radí medzi najstaršie sakrálne stavby v širšom okolí.
Drahí priatelia, jaj osobne mám k tomuto chrámu špecifický vzťah. Veď v ňom som zatiaľ z Božej milosti a s Božou pomocou odslúžil 19 rokov svojej služby. Odkázal som tu množstvo svojich kázní. Tu som ako kaplán začínal. Tu som bol inštalovaný za zborového farára. Zrealizoval som tu niekoľko stoviek sviatostí krstu svätého, na našu oblasť aj relatívne dosť sobášov a podobne. Bol som pri každej etape prác a opráv v interiéri či na exteriéri tohto chrámu. A tak dnes smelo môžem povedať jedno: Mám tento chrám rád. Prežil som s ním totiž určitú etapu svojho života. Páči sa mi, lebo je po architektonickej stránke nádherný. My sami, ktorí doň pravidelne prichádzame, to už zrejme takto ani nevnímame, lebo sme si naň zvykli. No turisti, ktorí k nám z času na čas zavítajú, sú jeho krásou unesení.
Náš chrám však nie je krásny a špecifický len čo sa jeho architektúry týka. Je bohatý aj čo sa jeho symboliky skrýva. Toto bohatstvo však v plnej miere dokáže pochopiť len ten, kto tej symbolike aspoň trošku rozumie. To prvé, čo sa symboliky tohto chrámu týka, je predovšetkým jeho pôdorys. Áno, priatelia! Náš chrám kopíruje pôdorys tzv. gréckeho kríža. A to je dobre! Veď zvesť o kríži, zvesť o Tom Ukrižovanom a Vzkriesenom mám byť po celý čas centrálnou zvesťou kresťanskej cirkvi. Takto i samotný pôdorys tohto chrámu nás akoby vždy nanovo chcel upozorniť na slová apoštola Pavla : My kážeme ukrižovaného Krista! Na tejto zvesti totiž stojí a padá celá kresťanská cirkev. A tak, drahý priateľ, pokiaľ chceš vedieť o aké duchovné spoločenstvo sa jedná, skúmaj zvesť, ktorá sa v ňom zvestuje! Koho alebo čo tam zvestujú? Zvestujú tam Krista, Toho Ukrižovaného a Vzkrieseného? Potom je to kresťanské spoločenstvo. Pokiaľ nie, potom je to s najväčšou pravdepodobnosťou iné spoločenstvo. Možno pôsobí duchovne a zbožne, ale s kresťanstvom a Kristom zrejme nemá nič spoločné.
Druhým symbolom tohto chrámu je samotný oltárny obraz. Aj ten reprezentuje Krista, tentokrát však už ako osláveného a vyvýšeného „Salvatora mundi“ – teda: Spasiteľa sveta. Jedno je totiž, že Kristus zomrel i z mŕtvych vstal. Druhá vec však je, či sa tento Kristus stal vo viere aj tvojim osobným Spasiteľom a Záchrancom pre večnosť. Kristus ako Slavator mundi z oltárneho obrazu sa v tomto chráme tak tebe ako aj mne ponúka ako cesta, pravda i život. Na Neho, nie na kňaza, ani na kantora, ani na dozorcu či kostolíčku sa majú sústreďovať naše oči a pohľady. Pretože všetko v cirkvi, všetko čo sa našej spásy a záchrany týka, je len o Ňom a o nikom inom. Celý oltár spolu s týmto obrazom sa pritom nachádza na východnej strane tohto chrámu. Takto sa totiž v stredoveku stavali chrámy a tak ich aj stavitelia orientovali: s oltárom na východ. Pretože podľa starej kresťanskej tradície práve z východu príde na túto zem druhýkrát Syn Boží ako Pán pánov a Kráľ kráľov, ako Sudca živých i mŕtvych v celej svoje sláve a moci spolu s nebeskými anjelmi. Obraz Salvator mundi nás však chce potešiť v tom zmysle, že pre nás, ktorí sme uverili v Ježiša ako Syna Božieho a Pána, pre nás si On príde nie ako Sudca, ale ako Spasiteľ.
Tretím symbolom tohto chrámu je zaiste i druhý obraz, ktorý sa na oltári nachádza. Je to vyobrazenie Ježišovej poslednej večere so svojimi učeníkmi. Áno, priatelia! Je to pre nás neprestajná pripomienka Kristových slov: Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život. Je to pre nás rovnako tak neprestajná pripomienka toho, že naša spása a záchrana stála Syna Božieho život.
Štvrtým symbolom tohto, pre nás vzácneho chrámu, je pripomienka banskej slávy mesta Dobšiná. Banícke symboly v podobe prekríženého kladivka a želiezka sa objavujú tak na vrchole veže nášho chrámu v spojitosti so symbolom kríža ako aj na východnej strane strechy kostola. Nachádzajú sa rovnako tak na kamennom terazze pred oltárom. Nuž a symbolom baníctva je aj zbierka minerálov, ktorá sa nachádza na oltári v našom chráme. Tá je výsledkom vďačnosti baníkov oproti Pánu Bohu za ochranu počas nebezpečných banských prác. Je stálym dôkazom toho, že práca a modlitba, práca a zbožnosť idú ruka v ruke. Nie sú to nepriatelia, ani konkurenti, ale partneri. Naši predkovia, baníci, v tom mali jasno. Máme v tom dnes jasno aj my?
Piatym symbolom, ako som ho ja osobne pri zostavovaní tejto kázne vnímal, sú vežové hodiny. Na ich sfunkčnení sa v poslednom čase intenzívne pracovalo a my všetci sa tešíme, že po dlhom čase opäť budú nielen ukazovať čas, ale ešte aj niečo navyše. Hodiny na chráme totiž podľa mňa okrem ukazovania času plnia ešte aj iné poslanie. Každému, kto na nich hľadí, poukazujú na to, že čas plynie. To znamená: i môj čas plynie. I môj život ubieha. To nech mňa osobne, ale rovnako tak nás všetkých vedie k zodpovednosti za čas svojho života. Je to presne tak ako o tom pojednáva apoštol Pavol v ďalšom zo svojich listov: Vykupujte čas, lebo dni sú zlé! Je to presne tak, ako to krásne a múdro vyjadruje žalmista: Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali!
Šiesty symbol nášho chrámu sa ukrýva v jeho sakristii. Jedná sa o spomienkovú tabuľu, ktorá nám pripomína vpád Turkov do mesta Dobšiná v roku 1584. Je pre nás stále aktuálnym pripomenutím si toho, že nekajúcnosť ľudí Pán Boh toleruje len dočasu. Teda inak povedané: čas milosti z Božej strany má svoje hranice. No pokiaľ ho človek nevyužije na svoj prospech, pokiaľ odmieta konať pokánie, potom Boh môže aj trestať a napomínať. A tak ako to urobil v 16. storočí, tak to môže spraviť aj v 21. storočí. Nech nás na túto pravdu upomína aj vyzváňanie tzv. Tureckého zvončeka, ktorý so spomienkovou tabuľou v sakristii chrámu úzko súvisí a je s ňou prepojený.
Siedmym symbolom nášho chrámu sú zaiste aj 2 spomienkové tabule padlým vojakom v 1. svetovej vojne, resp. povraždeným civilistom pri tzv. Přerovskej tragédii. I ony nás upozorňujú na dočasnosť a pominuteľnosť nášho života. Nuž a ten sa môže skončiť naozaj v hociktorú chvíľu, ba dokonca aj rukou iného človeka. Pre mňa osobne sú tieto tabule výzvou k bdelosti. Nikto z nás totiž nevie, za akých okolností zíde z tohto sveta. A preto žime svoje životy zodpovedne, aby sme sa s čistým svedomím a pokojným, zmiereným a hlavne veriacim srdcom dokázali v ktorúkoľvek chvíľu postaviť pred Toho, ktorý raz definitívne rozhodne o našej večnosti!
Nuž a keď hovorím o spomienkových tabuliach, nedá mi nespomenúť aj tretiu, síce veľkosťou najmenšiu z nich, no určite nie významom a odkazom. Jedná sa o tabuľu venovanú br. farárovi Kasanickému, ktorého vernosť Kristovi a Jeho slovu stála slobodu. Táto tabuľa nech je pre nás odkazom v tom slova zmysle, že viera v Boha si niekedy od nás žiada aj osobné martýrium a prinášanie obetí. Je to opäť tak ako to povedal niekto múdry: Pokiaľ nás naša viera nestojí nič, potom nestojí za nič …
Ôsmym symbolom nášho dobšinského chrámu je zaiste aj mohutný organ, ktorý sa v ňom nachádza a ktorý je neprehliadnuteľný. I keď ani zďaleka nie je v takej kondícii ako by si zaslúžil, predsa sme len radi, že sme na ňom zachránili aspoň to, čo sme v rámci svojich finančných možností mohli. Organ, ktorým chválime nášho drahého Boha, nech nám tak pripomína, že celý náš život má byť jednou chválou a oslavou Boha. Nuž a tú môžeme realizovať nielen spevom, či hrou na hudobný nástroj, ale najmä svojimi skutkami, slovami a konkrétnymi životnými postojmi.
Deviatym symbolom tohto chrámu sú štyri obrazy evanjelistov, ktoré, žiaľ, už niekoľko rokov nevisia, a síce kvôli celkovému zlému stavu, v ktorom sa nachádzajú. Sú pre nás neprestajnou výzvou k tomu, aby sme nezabudli na to, prečo sme evanjelikmi. Aby sme nezabudli na to, že základom nášho učenia je evanjelium – dobrá správa o tom, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal život večný.
Desiatym symbolom, ktorým by som svoje dnešné zamyslenie nad našim chrámom ukončil, sú bezpochyby 3 mohutné zvony nachádzajúce sa vo veži nášho chrámu. Myslím, že je len málo tých, ktorí ich doposiaľ videli, nakoľko do veže chrámu bežne ľudí kvôli riziku úrazu nepúšťame. No väčšina ich mám možnosť pravidelne počuť. Zvony ľudí i v našom mestečku pozývajú k oslave Pána a Tvorcu. Svojim zvukom upozorňujú na Boha a Jeho veci. Znejú vtedy, keď zvolávajú na služby Božie. Znejú vtedy, keď do spoločného života vyprevádzajú mladomanželov. Znejú i vtedy, keď na poslednej ceste vyprevádzajú nebožtíkov. Znejú vždy vtedy, pokiaľ nás na niečo výnimočné a dôležité chcú upozorniť.
Čo sa zvonov vo veži nášho chrámu týka, tie sú jedinečné aj nápismi, ktoré sa na nich nachádzajú. Majú vyznávačsko – misijno – pastorálny charakter. Vyznanie sa objavuje na najmenšom cca 800 kg zvone, kde stojí napísané: Ein feste Burg ist unser Gott (Hrad prepevný je Pán Boh náš) – Lutherova pieseň, ktorú my, evanjelici, vnímame ako svoju hymnu. Pozvanie k misii sa objavuje na prostrednom cca 1500 kg zvone: Kommt, lasst uns anbeten und knien und niederfallen vor dem Herrn. Psalm 95, 6. Čo v preklade znamená náš dnešný kázňový text: Poďte! Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom! Nuž a na pastorálny, priam až potešujúci charakter, plný nádeje v lepšiu budúcnosť Boha so svojim ľudom a ľudu so svojim Bohom nás upozorňuje posledný, najväčší zvon s hmotnosťou okolo 2200 kg, údajne najväčší zvon v rožňavskom okrese: Der Herr ist nun und nimmermehr von seinem Volk geschieden. Nach langem Krieg (1914 – 1918) und vielem Leid läut´ ich nun wieder Frieden. To v preklade znamená: Pán sa od svojho ľudu teraz ani nikdy neodlúči. Po dlhej vojne (1914 – 1918) a mnohom utrpení vyzváňam opäť slobodu.
Bratia a sestry, i keď sa táto výpoveď pôvodne týkala konca 1. svetovej vojny, mám za to, že posolstvo tohto zvonu možno aplikovať na akúkoľvek krízovú situáciu, v ktorej sa človek ocitne, dokonca aj na pandemickú korónovú dobu, ktorej v tomto roku všetci čelíme … i toto raz pominie a skončí …
Predposledný symbol, na ktorý chcem poukázať, je podobizeň pani Zimmermannovej v podobe nástennej maľby, veľkej mecenášky stavebných úprav tohto chrámu v 2. polovici 18.storočia, kedy pôvodne jednoloďová stavba nadobudla dnešný tvar. Jej štedrosť nech motivuje dnes i nás k darcovstvu a obetavosti!
Nakoniec to, čo sa nikde inde na Slovensku neobjavuje, je postava Hildegardy z Bingenu. Postava múdrej a zbožnej ženy žijúcej na prelome 11. a 12. storočia, znázornenej a vyobrazenej v podobe fresky, ktorej život nás dnes má motivovať k tomu, aby sme mali s Bohom tak blízky a intenzívny vzťah ako aj ona. A aby sme svojim životom Boha oslávili tak ako aj ona: hudbou, spevom, úctou k Bohu a využívaním darov, ktoré sme od Hospodina prijali, pre dobro blížneho človeka. Ona konkrétne to robila prostredníctvom liečiteľstva a skúmania liečivých účinkov konkrétnych rastlín na zdravie človeka …
Drahí priatelia, dnes som možno celkom netradične kázal k príležitosti pamiatky posvätenia nášho chrámu. Reč bola o symboloch, ktoré v sebe tento chrám ukrýva. Mám za to, že i prostredníctvom nich sa k nám Pán Boh môže prihovárať a sa aj prihovára. A preto: Buďme dnes svojim predkom vďační za to, že nám ich v tomto chráme zachovali toľko! A neostaňme len na úrovni histórie! Naopak! Pretavujme reč symbolov tohto chrámu do nášho každodenného života! Bohu na česť a slávu a sebe na časný a večný prospech! Amen.
