Pamiatka posvätenia chrámu – to najdôležitejšie nie sú múry, ale tvoje srdce …
Written by radovan on sep 27, 2023 in - No Comments
Pamiatka posvätenia chrámu – 1.10.2023
„… to najdôležitejšie nie sú múry, ale tvoje srdce …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Matúš 21, 13a 13 a povedal im: „Je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dovoľte mi, aby som dnešné zamyslenie začal jednou príhodou z dejín, ktorá zakaždým zapôsobí na poslucháčov mocným dojmom. Alexander veľký, macedónsky kráľ, dobyvateľ vtedajšieho známeho sveta, ktorý sa zapísal nielen do vojnových dejín, ale aj do dejín kultúry a po ktorom sú dodnes pomenovávané mestá, ulice, či hotely na všetkých svetadieloch – tento slávny muž raz prišiel na miesto, kde žil múdry filozof Diogenes. Diogenes okrem múdrosti učil ľudí aj skromnosti. Všetko zanechal a odišiel z gréckej civilizácie, v ktorej žil a ktorá mala na svoju dobu vysoký štandard. Zaopatril si sud a v tom sude býval, pričom takto ľuďom ukazoval, že k šťastiu nie sú potrebné honosné stavby. Že človek k šťastiu nepotrebuje veľa. Ale že je potrebné to, čo človeku dáva vnútorný pokoj. To osobné, čo je v nás. To duchovné.
K tomuto Diogenovi prišiel teda ten slávny Alexander s celou svojou slávou ako k svojmu bývalému učiteľovi a hovorí mu: „Môj učiteľ! Všetko, o čo požiadaš, bude tvoje. Všetko, čo si teraz budeš priať ti, ja, kráľ Alexander, môžem dať.“ Alexander v tej chvíli očakával, že Diogenes bude túžiť po svetských, telesných a hmotných hodnotách. Avšak Diogenes zostal verný svojim myšlienkam aj pri stretnutí s týmto mocným panovníkom. Prejavil mu úctu, usmial sa a dal mu najlepšiu lekciu celého života. Hovorí: „Alexander, prosím ťa len o jedno. Ustúp mi, prosím, zo slnka, lebo mi ho zatieňuješ!“ V tej chvíli nad mocným Alexandrom zvíťazil jeden postarší múdry človek. Alexander bol v tej chvíli veľmi pokorený. Celá jeho sláva, jeho ohromné bohatstvo a jeho moc neznamenali totiž v očiach filozofa nič voči obyčajnému slniečku, ktoré nám svieti. Voči tomu, čo do srdca človeku dáva Boh.
Bratia a sestry, všetky potrojičné nedele, ktoré teraz v rámci cirkevného roka prežívame, majú jeden zmysel a dôvod. A síce: učiť nás. Nie je to tak, že tým učiteľom je farár a vy ste poslucháči. My všetci sme žiaci. Kostol – to je akoby učebňa a tie kostolné lavice sú ako školské lavice, kde sedíme a učíme sa z Božieho slova. Dnes, keď si na pôde nášho cirkevného zboru pripomíname slávnosť Pamiatky posvätenia chrámu, si kladieme otázku: Prečo chodím do kostola? Načo máme kostol? Ono to totiž nie je až taká prirodzená vec, ako by sa mohla zdať. Pravidelná účasť na službách Božích je úžasná vec. Zvony začnú zvoniť, hudba hrať a ty sa sústredíš už len na jednu vec. Na človeka to pôsobí blahodarne, keď sa aspoň na chvíľu zbaví všetkých tých starostí a ťažkostí všedných dní. Pokiaľ dobre počúvaš, tak nemyslíš na to, čo ťa čaká zajtra. Kadejaká práca, povinnosti, starosti. Pretože si sústredený len na jednu vec. A to je ohromný liek tak pre naše telo ako aj pre našu dušu. Je to už samo o sebe veľká vec, že si tu len tak sedíš a nemusíš myslieť na všetko to, čo ťa čaká tam vonku, ale sústredíš sa na niečo iné.
Keby len ľudia vedeli, aký Boží dar to je! Pokiaľ by to vedeli, tak by v nedeľu neorali, nepracovali na poli, nešli s vetrieskou po drevo do lesa, ani by si neopravovali domy. Aj preto sú ľudia v pondelok takí nervózni. Lebo si v deň, keď mali odpočívať, neoddýchli. Preto sa im potom celý nový týždeň zdá taký dlhý.
Drahý brat, milá sestra: Nenarušuj Božie prikázania! Myslíte si, že to Pán Boh hovorí nadarmo? Alebo azda preto, aby nás obmedzoval? Aby sme sa mali zle? Pán Boh nám dal prikázania preto, lebo nás miluje a chce, aby sme sa mali dobre. Aký len nervózny a unavený je človek, ktorý ešte aj v nedeľu pracuje a niekedy dokonca ešte počas nedele drie viacej ako počas týždňa. Len aby toho čím viacej stihol. A tak si neodpočinie ani v nedeľu. Nemyslí ani na svoju dušu ani na svoje telo. Na druhej strane: celkom inak vyzerá v práci človek v pondelok ráno, ktorý si zaspieval v kostole. Stíšil sa a odpočinul si telesne i duchovne. Taký človek potom oveľa ľahšie prekonáva všetky ťažkosti, ktorým je vystavený a ktorým čelí.
Drahý priateľ, nedeľa – to je Boží dar pre teba. Ďakuj za to Pánu Bohu! Nikto ťa síce nebude trestať za to, že znesväcuješ nedeľu. To nie je porušenie svetských predpisov a zákonov. Nikto ťa trestať nebude. Ty trestáš sám seba. Ničíš totiž svoje telo i svoju dušu. A preto: kto kradne nedeľu Pánu Bohu, kradne ju predovšetkým svojej duši, svojmu vnútornému životu, svojmu telu. Tým, že znesväcuješ nedeľu, netrestáš Pána Boha. Trestáš predovšetkým samého seba.
Sestry a bratia, človek však nie je len telo. Má niečo, čo ho odlišuje od ostatných stvorení, od zvierat. Človek potrebuje telesný odpočinok a môže ho mať aj na iných miestach. Nemusí to byť práve kostol. Človek v sebe však má ešte aj iný organizmus. Nazvime ho: duchovný organizmus. Nuž a ten potrebuje napojenie na Pána Boha. Potrebuje modlitby a potrebuje tiež odpovede na modlitby. My dobre vieme, čo je to modlitba. Nie je to len bezduché opakovanie toho istého dookola. Nie sú to len slová. Vieme, že modlitba – to je vnútorný rozhovor našej duše s Pánom Bohom. Môže byť hlasná, môže byť čítaná, môže byť vyspievaná v piesni. Dokonca môže byť taká tichá, že o nej nevie nikto, iba Pán Boh. Na túto našu modlitbu Pán Boh odpovedá skrze svoje Slovo. Nuž a toto slovo sa nám káže na kazateľnici. Prostredníctvom tohto slova sa nám neprihovára kazateľ alebo farár. Prihovára sa k nám samotný Boh. Preto je dôležité, aby sme na kazateľnici nekázali politiku a svetské záležitosti, ale kazateľnicu prenechali len a len Božiemu slovu a evanjeliu. Pokiaľ z kazateľnice počujeme Božie slovo, evanjelium, potom sa k nám prihovára Boh. Hovorí ku kazateľovi a skrze neho aj k poslucháčom. A práve toto potrebujú naše duše. Potrebuješ to ty, potrebujem to aj ja. Potrebujeme to všetci. Preto sa schádzame v nedeľu na službách Božích v spoločenstve.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie! Mnohí naši predkovia vôbec nemali kostoly. Niekedy si ich aj vystavali a istý čas ich aj mali, ale neraz im boli odobraté v čase protireformácie. My, tu ako evanjelici v Dobšinej, sme v tomto smere mali väčšie šťastie. Pôvodne rímsko – katolícky kostol, zmienka o existencii ktorého sa objavuje ešte v roku 1480, sa postupne stal evanjelickým, nakoľko obyvateľstvo mesta sa samo slobodne rozhodlo, že zmení konfesiu. Tento chrám so svojimi najstaršími časťami tu tak stojí už minimálne plných 543 rokov. Nuž a od polovice 16. storočia je nepretržite chrámom evanjelickým.
Dnes nie sme Pánu vďační iba za náš chrám. Ďakujeme za každý chrámový priestor po celom svete, kde sa ľudia môžu zhromažďovať k počúvaniu Božieho slova. Nezáleží v tejto chvíli ani tak na tých múroch, i keď sme vďační všetkým tým, ktorí tento chrám postavili alebo aj viackrát prestavovali a zveľaďovali. No múry nie sú to najdôležitejšie. To najdôležitejšie je tvoje i moje srdce. Vždy vtedy totiž, keď do tohto chrámu príde niekto s túžbou hovoriť s Pánom Bohom, rozpoznať vo svojom živote Jeho vôľu, potom sa tento chrám zakaždým stáva Bohu milým a požehnaným miestom.
Práve toto nám pripomína dnešná slávnosť Pamiatky posvätenia chrámu. A síce: aby si si Boží chrám vážil a rovnako tak, aby si si vážil aj spoločenstvo, ktoré v ňom vytvárame. Doma sám nikdy nemôžeš prežívať to, čo prežívame tu spoločne. Kto sa vyhovára, že aj doma sa môže pomodliť – áno, to je určite pravda. Kto je však zdravý a vyhovára sa kvôli čomu všetkému nemôže chodiť do chrámu, ten to robí len z pohodlnosti a lenivosti. Jednoducho sa mu doň nechce ísť.
Aj preto je taký krásny 84. žalm, ktorý vyjadruje túžbu kráľa Dávida, keď nemohol ísť do Božieho chrámu a musel utekať pred svojim synom Absolónom. V tejto chvíli sa azda môžeme vrátiť k príbehu z úvodu. Čo chceme v tomto kostole, v tomto chráme? Obrazne povedané to, čo povedal vtedy Diogenes tomu Alexandrovi Veľkému. Chceme, aby nám nič neprekážalo. Chceme, aby nám Ježiš Kristus a Jeho svetlo svietilo aj v túto chvíľu do nášho života. Chceme, aby nebolo žiadnej prekážky medzi mnou, medzi tebou, medzi nami a Pánom Bohom. Chceme, aby naše modlitby šli k Pánu Bohu a Božie slovo, aby k nám zaznievalo bez prekážky. Všetko ostatné je totiž druhoradé. Dôležité je, aby v mojom srdci, v mojej duši Boh prebýval so svojim požehnaním, so svojou milosťou. Aby prebýval so svojim ľudom. Preto sa stíšme a poďakujme Pánu Bohu za to, že sme tu. Poďakujme za Božie slovo, za domy modlitby a prosme: Pane Bože! Svieť nám na cestu života i v budúcnosti! Amen.
Použité materiály: Vladislav Santarius – 100% Kristus /53 kázání/
