Pamiatka Reformácie – mať Boha za Otca
Written by radovan on okt 28, 2024 in - No Comments
Pamiatka Reformácie – 31.10.2024
„… mať Boha za Otca …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Rímskym 3, 21 – 28
21 Ale teraz sa bez zákona zjavila spravodlivosť Božia, ktorú dosvedčujú zákon i proroci, 22 a to spravodlivosť Božia z viery v Ježiša Krista všetkým veriacim; lebo niet rozdielu: 23 Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, 24 ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, 25 ktorého Boh dal ako prostriedok zmierenia skrze vieru, v Jeho krvi, aby dosvedčil svoju spravodlivosť prehliadnutím hriechov páchaných predtým, 26 v čase Božej zhovievavosti, aby tak dosvedčil svoju spravodlivosť v terajšom čase, aby On bol spravodlivý a ospravedlnil toho, kto verí v Ježiša. 27 Kde je teda chvastanie? Je vylúčené! Akým zákonom? Zákonom skutkov? Nie, naopak, zákonom viery. 28 Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Ničnerobenie. Nič netreba robiť. Aké úžasné je to na jednej strane. No súčasne aké ťažké na prijatie je to na strane druhej. Otázka ničnerobenia. Neviem, či ste takúto otázku v živote už riešili. Niekto možno áno, niekto nie. Myslím, že otázka ničnerobenia sa stáva poväčšine aktuálnou, keď si človek plánuje dovolenku a teší sa, že nič nebude musieť robiť. Bude mať zabezpečený „full service“, všetko „ultra – inclusive“. Každý ho bude obskakovať a on nič nebude musieť robiť. Viem si rovnako tak predstaviť, že sa otázka ničnerobenia stáva akruálnou pri nástupe na dôchodok, keď sa človek zas teší na to, že bude robiť už len to, čo sám chce, kedy chce a nikto mu nič nebude diktovať či prikazovať. Už žiadne pracovné termíny, iba si len tak vylihovať na pláži alebo si len tak posedávať na balkóne či v záhrade.
Zrejme sa teraz nájdu aj takí, ktorí hneď budú protirečiť a povedia: Skutočné zotavenie, rekreácia, oddych a relax sú iba vtedy, keď je človek aktívny. Keď niečo robí, podniká, plánuje a pod. Niečo ako turistika, navštevovanie kultúrnych pamiatok alebo keď je človek umelecky či akokoľvek inak tvorivý. A vôbec: veď život je predsa o tom: byť aktívny, niečo robiť, pripravovať, plánovať a podobne.
Sestry a bratia, tak ako ťažko je pre nás predstaviť si život v ničnerobení, tak je pre človeka rovnako ťažké predstaviť si a prijať ako fakt to, že ani pre dosiahnutie spravodlivosti pred Bohom rovnako tak nič robiť nemusíme ani nič nepotrebujeme. Áno, znie to neuveriteľne. Ťažko tomu uveriť, ale je to tak. Pravda je taká, že pokiaľ nad tým takto uvažujeme, hneď sa vynorí „Ale“. Ale veď k viere predsa patrí, že treba chodiť na bohoslužby do kostola. Ku kresťanstvu predsa patrí, že treba žiť morálne a robiť dobré skutky. K viere predsa patrí, že treba hovoriť pravdu, nepodvádzať a neklamať. K viere predsa patrí, že neslobodno ohovárať, šíriť klebety alebo kradnúť. K viere patrí aj to, že neslobodno škaredo hovoriť. A tak by sme, milí priatelia, mohli pokračovať, čo všetko k viere patrí a ide to s ňou ruka v ruke.
Áno, sestry a bratia, je fakt, že všetky spomínané veci majú bezpochyby svoje miesto v živote a v prejavoch viery. No pravda je taká, že tak či onak: ony neurčujú priamo to, či máme pri Bohu, resp. pred Bohom miesto alebo nie. Toto miesto pri Bohu totiž dostávame len a skrze Pána Ježiša Krista. Nijako inak. Toto miesto pri Bohu nedostávame preto, akí sme dobrí v konaní dobrých skutkov. To miesto nezískavame kvôli svojej dobrote a dokonalosti. Nie! Toto miesto pri Bohu dostávame zakaždým len a skrze Pána Ježiša Krista.
Deje sa to vždy vtedy, keď spoznávame a vyznávame, že On je Ten jediný, kto má slová večného života. Deje sa to vždy vtedy, keď prijímame a akceptujeme, že Jeho smrť na kríži aj nám otvára cestu do raja. Deje sa to vždy vtedy, keď sa zladíme s vianočným chválospevom pastierov, keď v dieťati z jasličiek spoznáme samotného Boha. Deje sa to vždy vtedy, keď v tom znetvorenom mužovi na golgotskom kríži neprestávame vidieť Syna Božieho. Deje sa to vždy vtedy, keď spoločne s učeníkom Tomášom dokážeme pred tým Vzkrieseným na kolenách vyznať: Pán môj a Boh môj. To je, sestry a bratia, viera, ktorá ospravedlňuje. To je viera, ktorá robí človeka spravodlivým pred Bohom. Áno, ja viem! Je to ťažko uveriteľné. Presne ako pre jedného relatívne mladého reštaurátora, ktorý tu v našom chráme pred niekoľkými rokmi pracoval a reštauroval nástenné maľby a s ktorým som sa o týchto veciach rozprával. Ani on toto nedokázal pochopiť, tobôž nie akceptovať, že stačí iba viera. Vôbec mu to nešlo do hlavy.
Dnes, keď si ako protestanti pripomíname a slávime Pamiatku reformácie, oslavujeme predovšetkým to, že o tomto všetkom smieme vedieť. Oslavujeme to, že v príhodnom čase Boh poslal na tento svet muža, ktorý oprášil pravdu Božieho slova a evanjelia a opäť ju vyniesol na svetlo. Oslavujeme to, že nemusíme žiť v strachu pred Bohom, ktorého sme si my sami ako ľudia zdeformovali a urobili z neho Sudcu, Policajta, neosobný Osud, Deda Mráza, Hodinára, Tyrana a pod. Len sme akosi zabudli na to, že On je predovšetkým našim milujúcim, chápajúcim a prijímajúcim Otcom. Otcom, ktorý sa zmilúva a štedro nám každého dňa hriechy odpúšťa. Tak ako to náš reformátor Dr. Martin Luther napokon aj vysvetľuje vo svojom Malom katechizme pri prvom článku Viery všeobecnej kresťanskej: Verím, že ma Pán Boh, ako aj všetky ostatné stvorenia, ráčil stvoriť a dal mi telo i dušu, oči, uši i všetky údy, rozum i všetky zmysly a ich doteraz zachováva; k tomu mi hojne a na každý deň dáva odev i obuv, pokrm i nápoj, dom, dvor, manželku (manžela) i dietky, pole, dobytok a rozličný majetok so všetkými potrebami života, mňa pred každým nebezpečenstvom chráni a od všetkého zlého ma zachováva. To všetko činí z púhej otcovskej a božskej dobroty a milosrdenstva, bez akýchkoľvek mojich zásluh a hodností. Za to všetko povinný (povinná) som Jemu ďakovať, Jeho chváliť, Jemu slúžiť a Jemu byť poslušný (poslušná). To je iste (verná) pravda!
Drahí priatelia, zabudli sme na to, že odpustenie hriechov nezískavame za peniaze ani kvôli svojim zbožným úkonom a zbožnosti ako takej. Či kvôli účasti na bohoslužobných podujatiach. I keď všetko toto je ok a nie je to, samozrejme, na škodu. No celá vec sa má inak. Tak ako to opäť vysvetľuje Martin Luther, tentokrát pri druhom článku Viery všeobecnej kresťanskej: Verím, že Ježiš Kristus, pravý Boh pred vekmi od Otca splodený a pravý človek z Márie panny narodený, je mojím Pánom, ktorý mňa, zlorečeného a zatrateného človeka vykúpil, privlastnil si a vyslobodil od všetkých hriechov, od smrti večnej a moci diabolskej; nie zlatom ani striebrom, ale svojou svätou a drahou krvou a svojím nevinným umučením a smrťou; aby som bol Jeho vlastným a žil pod Ním v Jeho kráľovstve a slúžil Mu v ustavičnej spravodlivosti, nevinnosti a blaženosti; tak ako On vstal z mŕtvych, žije a kraľuje naveky. To je iste (verná) pravda!
Dnes, drahí bratia, milé sestry, oslavujeme dar viery, mysliac pritom na to, že nie je naozaj nič, čo by sme mohli urobiť pre svoju spravodlivosť pred Bohom. Skutočne nič. Všetko podstatné za nás totiž spravil On – Syn Boží, Pán Ježiš. Blahoslavený každý kto to vie! Blahoslavený každý, kto tomuto verí! Amen.
