Pamiatka Reformácie – o správnej pochopenej slobode
Written by radovan on okt 27, 2020 in - No Comments
Pamiatka Reformácie – 31.10.2020
„ … o správne pochopenej slobode …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Filipským 2, 12
12 Preto, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, a to nielen v mojej prítomnosti, ale ešte väčšmi teraz, v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešnú úvahu k príležitosti Pamiatky reformácie by som nechcel postaviť ani na našom ospravedlnení, ktoré pred Bohom získavame predovšetkým na základe Jeho milosti prijímanej do života prostredníctvom našej viery. Čo je svojim spôsobom základný pilier reformačného učenia. Nechcem sa vracať ani k 95 výpovediam nášho reformátora Dr. Martina Luthera, ktoré pribil v tento deň roku 1517 na dvere wittenbergského zámockého chrámu. Nechcem uvažovať ani nad tým, akých všetkých oblastí života a spoločnosti sa reformácia dotkla a ovplyvnila ich.
Na základe prečítaného biblického textu by som sa radšej pustil inou cestou. Cestou slobody. Resp. presnejšie povedané: cestou nesprávne pochopenej slobody. Áno, priatelia, mám totiž za to, že každé dobré ľudské dielo inšpirované Bohom, pretože práve takto ja osobne vnímam reformáciu, si vie náš i Boží odveký nepriateľ – satan – prispôsobiť svojim zámerom a reformáciu takpovediac zdeformovať.
Na čo narážam? Áno, priatelia, narážam v danej chvíli na slobodu. Dovolím si povedať, že reformácia so sebou priniesla okrem mnohého iného aj duchovnú slobodu, akési duchovno – náboženské uvoľnenie. A síce v tom zmysle, že na Boha sa prestalo nazerať iba ako na nebeského tyrana, ktorý kvôli svojej spravodlivosti nemá s hriechom človeka zľutovanie. Na cirkev sa prestalo pozerať iba ako na ustanovizeň, v ktorej keď si zaplatíš, keď máš začo zaplatiť, nemusíš robiť ani úprimné pokánie, a je ti odpustené. Na Boha sa začalo nazerať ináč, a síce ako na nebeského milujúceho a milostivého Otca. Veď tak nám Ho predstavil samotný Boží Syn – Ježiš Kristus. Nuž a cirkev? I tá prešla významným prerodom. Už to nebolo tak, že ľudia sú tu pre cirkev, ale cirkev je tu pre ľudí aj so svojimi prostriedkami spásy, ktoré môžu byť ľuďom sprostredkované jedine preto, lebo Boh človeka miluje. Lebo Boh netúži po smrti hriešnika, ale chce, aby sa dal na pokánie a prijal od Boha ako svojho nebeského Otca dar večného života.
Drahí priatelia, znie to všetko náramne krásne. Po dlhých stáročiach akéhosi „duchovného dusenia“, „duchovného gniavenia“ sa obrazne povedané – na konci tunela objavuje svetielko nádeje. A tým svetielkom, tou nádejou, nie je nič iné ako poznanie, že Boh má človeka rád. Že je ochotný mu odpustiť. Je ochotný sa s ním zmieriť. Je ochotný prijať ho na milosť. A nežiada za to ani celoživotné úspory, ani povinnú účasť na pútiach a procesiách, ani povinnú jazdu do Ríma. Žiada len jedno: milujúce, kajúce a otvorené srdce človeka.
Bratia a sestry, ešte stále to znie fantasticky. Lenže nebol by to majster ľsti a klamu, ktorý by sa do toho nezamiešal. A to on robí rád. A tak zo slobody, ktorá sa k ľuďom po dlhých stáročiach opäť dostala, robí pseudoslobodu. Skúsim to vysvetliť. Predovšetkým: akú slobodu to reformácia ľuďom priniesla? Bola to sloboda vo vnímaní Boha. Počas dlhých stáročí stredoveku bol človek umelo a úmyselne držaný v strachu z Boha. Ako však mohol milovať Boha, ktorého sa bál? Takýto človek, čo sa Boha týka, všetko robil iba zo strachu a povinnosti, nie z lásky. Reformácia, ako už bolo povedané, „objavuje“ novú tvár Boha. Tú, ktorá tu napokon aj vždy bola. To iba stredoveká cirkev, zo strachu z poklesu príjmov, túto Božiu milostivú tvár ľuďom nikdy neprezentovala. Čo sa však deje? Satan si ako vždy dobrý úmysel použije vo svoj prospech. A tak, čo sa stane? Z Božej milostivej tváre spraví slabocha, nemohúceho bôžika, ktorý si nevie dokopy s ničím poradiť a ktorého preto ani netreba brať vážne. Zo vzácneho pokladu „reformačného“ milostivého Boha spraví karikatúru, ktorá je každému na posmech, ktorá je prekonaná a nezasluhuje si viac našu pozornosť.
Akú slobodu ešte reformácia ľuďom priniesla? Bola to rovnako tak sloboda vo vnímaní účasti na bohoslužobných podujatiach. Stredoveká cirkevná mašinéria držala prostého človeka v tom, že účasť na bohoslužbe je záslužný skutok, ktorý sa nám pripisuje na akýsi nebeský účet. Prostredníctvom účasti na bohoslužbe možno dokonca skrátiť pobyt našich zosnulých predkov v tzv. očistci. A tak stredoveký človek tieto podujatia navštevoval viac menej z povinnosti. Pokiaľ mu aspoň troška záležalo na vlastnej spáse, nemal na výber. A pokiaľ mu rovnako tak aspoň trošku záležalo na spáse svojich zosnulých predkov, tiež nemal na výber. Svetielko, ktoré spolu s reformáciou zažiarilo, spočívalo v novom vnímaní účasti na bohoslužobných podujatiach. Na bohoslužbu nechodím viac preto, aby som si získal, takpovediac kúpil Boha a Jeho milosť. Tým, že ľudovo povedané – chodím do kostola – ja nerobím v Božích očiach nič výnimočné. Nie je to moja služba pre Boha. Ja totiž Bohu nemám čo veľmi ponúknuť. Môžem od Neho iba prijať. A tak na bohoslužbu prichádzam najmä preto, aby som dovolil Bohu poslúžiť mne! To znamená: nechodím do kostola kvôli Bohu, ale predovšetkým kvôli sebe! A akože mi to Boh slúži? Tak, že prijíma moje modlitby, sprostredkuje mi svoje slovo, dáva mi na vedomie svoju vôľu, udeľuje mi svoju milosť, odpustenie a požehnanie na cestu života.
Reformácia teda vedie človeka nie k povinnej, až k akejsi vynútenej účasti na bohoslužbe. Skôr ide pochopenie toho, že Boh sa so mnou chce stretnúť. Tým, že na bohoslužbu nejdem, nerobím zle Bohu. Naopak! Ochudobňujem samého seba. No opäť by to nebol satan, ktorý by dobrú myšlienku, ideu, nezdeformoval. A síce asi tak: pokiaľ účasť na bohoslužbe nie je povinná, nie je potrebná vôbec. Veď vieru v Boha si môžem pestovať aj doma. Nepotrebujem na to ani cirkev, ani bohoslužby ani farára. Je priam až zarážajúce, ako rýchlo sa táto mylná myšlienka zakorenila v mysliach protestantov. Keď sa evanjelika na Slovensku opýtate, čo ho definuje, neraz zaznie odpoveď: my nemusíme chodiť do kostola … nuž, dosť smutná, priam až desivá, absolútne nepochopená definícia evanjelictva …
Drahí priatelia, určite by sa tých slobôd, ktoré so sebou reformácia priniesla našlo aj viacej. No ja som dnes vašu pozornosť chcel upriamiť najmä na tieto dve, z môjho pohľadu podstatné. No ďalej sa chcem sústrediť na to, že reformačná sloboda, pokiaľ má byť a ostať i naďalej pre človeka darom, musí byť predovšetkým správne pochopená. Inak narobí viac zloby ako dobroty.
Sloboda, najmä v našom postsocialistickom bloku, sa totiž už dobrých 30 rokov po páde komunistického režimu vníma stále chybne. Stále akoby bolo cítiť, že sloboda to je predovšetkým možnosť robiť si, čo chceme. Avšak aj sloboda má svoje hranice a „pravidlá hry“. Sloboda nie je anarchia. Zlé aplikovanie slobody vidíme už v samotnej rajskej záhrade. Tam sa satan snaží prvým ľuďom nahovoriť, že skutočne slobodní a šťastní budú až vtedy, keď porušia Boží príkaz. A my všetci vieme ako to končí. Túto aplikáciu slobody satan odvtedy úspešne používa počas celých dejín ľudstva. Človek je náchylný veriť, že slobodný je len vtedy, pokiaľ môže porušovať pravidlá.
Človek je náchylný veriť, že slobodný je len vtedy, pokiaľ môže od Boha utiecť, vzdialiť sa od Neho, skrývať sa pred Ním. Tak ako aj Adam s Evou v raji. No sloboda ide ruka v ruke s poslušnosťou. Inak povedané: sloboda a poslušnosť sa nevylučujú. Pre nášho reformátora Dr. Martina Luthera bolo dôležité jedno aj druhé. Teda konkrétne: tak bázeň pred Bohom, ktorú možno vnímať ako poslušnosť ako aj radosť zo spásy darovanej nám Kristom, ktorú možno vnímať ako slobodu. Jedno s druhým – poslušnosť i sloboda – sa tiahlo neoddeliteľne celým jeho životom. Pretože tak jedno ako i druhé je nesmierne dôležité, aby sme zotrvali a žili v zdravo pochopenej viere a rovnako tak v správne pochopenej slobode.
Apoštol Pavol, z ktorého listu veriacim v gréckom meste Filipis sme v úvode čítali, cítil, že Filipskí potrebujú počuť práve toto. Majú sa učiť ostať Kristovi poslušní, aj keď medzi nimi Pavol nebude. Nemajú žiť vo viere len vtedy, keď je medzi nimi apoštol a vidí ich. A preto Pavol obracia ich pozornosť na Boha, ktorý vždy a všetko vidí. Táto Božia všadeprítomnosť v nich má následne pôsobiť svätú bázeň pred Bohom, ktorá pre nich bude dostatočným dôvodom na to, aby vzdorovali všetkým vonkajším protivenstvám a pokušeniam. To jest: i v slobode vydobytej nám Kristom toho Krista naďalej verne a poslušne nasledovať.
12 Preto, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, a to nielen v mojej prítomnosti, ale ešte väčšmi teraz, v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Drahí priatelia, mám za to, že tieto slová apoštola Pavla dnes platia rovnako aktuálne i pre nás, dedičov a nositeľov reformácie. Nedovoľme ani Tomu zlému ani žiadnemu človeku, aby deformoval to krásne a oslobodzujúce, čo nám priniesla reformácia! Žime v správne pochopenej slobode, ktorá ide ruka v ruke s poslušnosťou, s povinnosťou lásky tak k Bohu ako aj k blížnemu! S bázňou a chvením pracujme na svojej spáse, aby sme takto vydali jasné a jednoznačné svedectvo o Tom, v ktorého sme uverili! Amen.
