Pamiatka Reformácie – Reformačné „sola“ alebo : Ako je to naozaj?
Written by radovan on okt 22, 2013 in - No Comments
Pamiatka Reformácie 2013
„Reformačné sola … alebo : Ako je to naozaj?“
Milosť vám a pokoj od toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánovi!
Dá sa povedať, že jedno zo základných učení kresťanstva je učenie o spáse a večnom živote. Nie je to pritom nič výnimočné. Aj ostatné veľké svetové náboženstva – judaizmus, islam, hinduizmus a budhizmus – venujú tejto problematike nemalý priestor. Je to vskutku zaujímavé. Vyplýva z toho totiž fakt, že drvivá väčšina ľudstva, ktorá sa k niektorému z menovaných „svetových“ náboženstiev hlási, v podstate verí vo večný (posmrtný) život. Drvivá väčšina ľudstva túži po živote, ktorý bude nasledovať po smrti. Drvivá väčšina ľudstva nie je zmierená s tým, žeby sa naša existencia týmto pozemským životom mala ukončiť. Som presvedčený, že to nie je náhoda. Všetko to dáva za pravdu biblickému tvrdeniu, ktoré sa nachádza v starozmluvnej knihe Kazateľ 3, 11a : Všetko krásne učinil vo svojom čase, aj večnosť im dal do sŕdc… Áno, milí priatelia, sme Bohom tak stvorení, aby sme túžili po večnosti. A nielen aby sme po nej túžili, ale aj aby sme ju dosiahli.
A tu sme pri koreni problému. Ako tú večnosť dosiahnuť? Na tomto mieste väčšina menovaných svetových náboženstiev povie : Človeče, snaž sa byť dobrý! Keď budeš dostatočne dobrý, získaš si priazeň svojho boha a on ťa za tvoju dobrotu odmení večným životom. Je to povedané síce veľmi jednoducho, ale v podstate je to základná pointa učenia o spáse a večnom živote v islame, hinduizme i budhizme. Pre krátkosť času tuná teraz nie je možné ísť do konkrétnych detailov toho ktorého náboženstva, ale základný princíp spočíva v ľudskom snažení, v ľudskej dobrote.
Otázka však znie : Kedy je človek dosť dobrý? Keď absolvuje aspoň raz za život púť do Mekky? Alebo keď sa stane žobravým budhistickým mníchom? Alebo keď prinesie dosť almužien? Alebo keď sa často postí? Alebo keď sa chodí pravidelne očistiť do rieky Ganga v Indii? Kedy je vlastne dosť? Kedy so sebou môže byť človek spokojný? Ak sa k tomu máme postaviť úprimne a čestne, musíme vyznať jedno : Nikdy nie je dosť. Človek so sebou nikdy nemôže byť načisto spokojný. Vždy sa totiž dalo spraviť aj viacej dobra. Dalo sa aj viacej postiť, aj priniesť viacej almužien, aj sa viac modliť, aj viac myslieť na druhých a ich potreby, aj sa viac očisťovať, aj spovedať, aj odriekať a tak podobne. Úprimne povedané, a to bez toho, aby som chcel niekoho uraziť : Ľutujem všetkých moslimov, hinduistov a budhistov, ktorí sa, verím, síce aj mnohí snažia dobre a čestne žiť, no nikdy nemajú vnútornú istotu, či ich boh už skutočne miluje. Či si už získali jeho priazeň, lásku a požehnanie. Či si už môžu „nárokovať“ na večný (posmrtný) život. Takto sa celý život v podstate zmietajú v neistote pred svojimi nevyspytateľnými bohmi.
Kresťanský koncept je v tomto smere úplne iný. Ba dovolím si povedať : Koncept živého Boha, ktorý sa nám dal poznať vo svojom svätom slove a ktorý sa nám zjavil vo Synovi – Pánovi Ježišovi Kristovi – je celkom odlišný. Boh sám v otázke spásy a večného života preberá iniciatívu do svojich rúk. Nečaká na to, kedy sa po pomyselnom rebríku svojej dobroty a dobrých skutkov vyštveráme „hore“ ku Nemu. Naopak! On sám „zostupuje“ tu „dolu“ k nám. Stáva sa jedným z nás. Dobre vie, že naše dobré skutky nedokážu dostatočne splatiť dlh našich hriechov, ktorý každým dňom neprestajne narastá. Hriech je urážkou Boha a odplata zaň je smrť. No nakoľko nás Boh miluje, nechce, aby sme naveky pohynuli. Je však aj spravodlivý a nemôže sa tváriť, že hriech tu nie je. Rozhodne sa tak pre zaujímavé riešenie : Potrestá hriech a súčasne zachráni hriešnika. Potrestá hriech tak, že ho zoberie na seba za nás. Odskáče si to namiesto nás. Takto Boží Syn – Ježiš Kristus – svojou nevinnou smrťou, svätým a spravodlivým životom položeným za nás, spláca svojmu nebeskému Otcovi dlh hriechu celého ľudstva. Kto tomuto verí, kto sa nad tým nepohoršuje, kto Ježiša do svojho života prijíma ako Spasiteľa – Záchrancu, ten má večný život. Sám Ježiš mu ho zasľubuje.
Drahí bratia a milé sestry, ja dnes viem jedno : za mňa život nepoložil, za mňa nezomrel ani Alah, ani Budha ani Višna, Šiva, či Krišna. Ale Ježiš áno. Tým mňa ako hriešnika zmieril so svojim svätým nebeským Otcom. Pre túto obetnú a zástupnú smrť Ježiša Krista na mňa teraz Boh hľadí už nielen ako na hriešnika, ale súčasne aj ako na spravodlivého. Spravodlivým pred Bohom ma pritom nerobia moje dobré skutky a zásluhy, ale jedine Božia veľká milosť daná mi v Kristovi, ktorú ja prijímam vierou.
Bratia a sestry, to je koncept, ktorý nenájdete v nijakom inom náboženstve. Je to koncept, ktorý nie je len teóriou. Boh sám sa k tomuto konceptu spásy a večného života priznal tým, že po troch dňoch svojho Syna vzkriesil. Od tej chvíle je to seriózna ponuka záchrany od hriechu, smrti, od večného zatratenia a Božieho hnevu –pre každého človeka bez rozdielu. Je to univerzálna ponuka spásy, ktorá sa ponúka každému, no nikomu sa nenatíska násilím. Ježišovo dielo zmierenia má síce univerzálny dosah, ale nakoniec sa týka len tých, ktorí ho s vďačnosťou a pokorou vo viere prijímajú.
Milí priatelia, povieme si : Je to super vymyslené. Áno, bezpochyby je. Veď to tak vymyslel sám Boh. No aj dobrý Boží koncept, za ktorý Ježiš položil svoj život, postupom času dokázal človek pokaziť a zmeniť ho na nepoznanie. A tak sa stalo to, že už nestačila len viera a Božia milosť. Dokonca tieto základné piliere kresťanstva akoby boli spochybňované. Cirkev teraz viac presadzovala poslušnosť ľudí voči sebe samej, absolútnu poslušnosť voči pápežovi, biskupom, kňazom a vôbec duchovnému stavu. Cirkev to začala ťahať cestou ľudského snaženia, cestou odpustkov. Svojim spôsobom obrátila Boží koncept na čisto ľudský. Obrátila ho na hlavu. Takto sa v stredoveku kresťanstvo ničím nelíšilo od ostatných náboženstiev. Človek sa musel snažiť, aby si prísneho Boha „získal“, ba dokonca „kúpil“, či „podplatil“. Stačilo zaplatiť, kúpiť si odpustok a človek si mohol veselo hrešiť ďalej. To svojim spôsobom kresťanstvo v takomto prevedení degradovalo ešte nižšie ako ostatné pohanské náboženstvá. Kristova smrť bola zdegradovaná. Ľudia stratili istotu spásy. Obraz Boha ako milostivého nebeského Otca (Otecka) sa zmenil na obraz Sudcu (Tyrana), ktorý nepozná zľutovanie.
V takejto duchovnej biede sa ocitol aj náš reformátor Dr. Martin Luther. Študujúc Písmo sväté skoro pochopil, že kresťanstvo jeho doby sa nachádza v obrovskom omyle. A tak v snahe dať veci na pravú mieru a nie cirkev deliť, napísal svojich 95 povestných výpovedí (téz), ktoré pribil 31. 10. 1517 na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu, aby tak vyvolal verejnú dišputu. Ďalší priebeh udalostí sa tuná dopodrobna rozoberať nedá. Dôležité a súčasne smutné je, že vedeniu cirkvi takýto stav vyhovoval. Oni nič meniť ani reformovať nechceli. A preto oddelenie sa bolo nevyhnutným následkom Lutherovej snahy.
Samotné reformačné učenie by sme tak dnes mohli charakterizovať niekoľkými „sola“ – teda „jedine“, ako sa oni zapísali do histórie teológie.
Sola redemtione Christi (jedine vykúpenie skrze Krista) – to jest, dlh hriechu nemožno Bohu splatiť peniazmi, za ktoré dostane človek zdrap papiera. Dlh hriechu splatil raz a navždy dokonale, jedinečne a neopakovateľne Boží Syn, tým že ponúkol svojmu Otcovi cenu svojho svätého, dokonalého a bezhriešneho života. Jedine v tomto akte je základ nášho zmierenia a ospravedlnenia pred Bohom. Kristus sám sa tak stáva srdcom a stredom celého kresťanského učenia a viery. On sám je najväčším vzorom a príkladom pre cirkev. On sám je postačujúci.
Sola gratia (jedine milosť)- to jest, je to predovšetkým Božia milosť, Jeho milostivé rozhodnutie a jeho milostivý akt záchrany že nás – hriešnikov Boh spasiť chce. Ničím sme si to nezaslúžili, ani svojou dobrotou, ani svojim výkonmi, ani svojimi zásluhami. Pred Bohom totiž neobstojí ani naša dobrota, ani naše výkony ani zásluhy. Božia milosť je dar, ktorý nemožno ani kúpiť, ani zaslúžiť. Je možné ho len prijať.
Sola fide (jedine viera) – to jest, človek pre svoju večnú záchranu nemôže urobiť nič. Môže ju len prijať, a síce prijať vierou. Vierou, že je to tak a nijako ináč. Vierou, že tak to stačí a že z našej strany už nie je nič potrebné preto robiť, ani nič k tomu pridávať, pretože tak len znižujeme večný význam Kristovej dokonalej obete. Človeka ospravedlňuje jeho viera a nie dobré skutky. Tak ako to stojí napísané aj o Abrahámovi : I uveril Abrahám Hospodinu a On mu to počítal za spravodlivosť.
Sola Scriptura (jedine Písmo) – to jest, všetko, čo človek potrebuje vedieť na to, aby bol spasený sa môže dozvedieť z Písma svätého (Božieho slova). Netreba na to ani pápežské spisy, ani encykliky ani uznesenia koncilov. Z nich si totiž mnohé napokon aj odporujú. A okrem toho, je to už len ľudské učenie, ktoré si neraz protirečí s učením Písma Svätého. Ináč povedané : autorita Písma je vyššia než autorita cirkvi.
Drahí bratia, milé sestry, ak si dnes ako evanjelici pripomíname odkaz Reformácie, nech je to pre nás nielen historická záležitosť, ktorú je pekné si pripomenúť. Nech je to pre nás predovšetkým výzva k tomu, aby sme nositeľmi a šíriteľmi čistého biblického a nezdeformovaného učenia boli my sami. Šírme ho vo svojich rodinách, domácnostiach, pracoviskách a nehanbime sa za vieru, ktorá našich otcov stála neraz aj život! Nech je pre nás sviatok reformácie záväzkom k pravidelnému čítaniu Biblie a jej štúdiu! Nech je to sviatok neprestajnej obnovy nášho vzťahu s Pánom Bohom, Jeho Synom – Ježišom Kristom a s Duchom Svätým! Ďakujme v tento sviatok Bohu za našich reformátorov a napodobňujme ich odvahu viery. Iba tak si zaslúžime menovať sa cirkvou, ktorá vzišla z Reformácie. Amen.
