Pamiatka zosnulých – čo bude, keď mňa nebude?
Written by radovan on nov 01, 2023 in - No Comments
Pamiatka zosnulých – 5. 11. 2023
„… čo bude, keď mňa nebude? …“
Suspírium : Hospodine, čuj moju modlitbu a moje volanie nech príde pred Teba! V deň môjho súženia neskrývaj tvár svoju predo mnou. Nakloň ku mne svoje ucho, keď volám, rýchlo vyslyš ma! Lebo moje dni zmizli ako dym a kosti tlejú mi sťa pahreba. Srdce mám zronené a uschlo ako tráva. Ba i chlieb svoj zabúdam už jesť. Riekol som : V polovici mojich dní ma neber, Bože môj! Z rodu na rod trvajú Tvoje roky. Pradávno založil si zem a nebesá sú dielom Tvojich rúk. Ony sa pominú, Ty zostávaš. Všetko sa rozpadne ako odev. Vymeníš ich ako rúcho – zmenia sa. Ty si však ten istý a Tvoje roky nikdy neprestanú. Synovia Tvojich služobníkov budú mať svoj domov a ich potomstvo bude pevné pred Tebou. Amen. (Ž 102)
Genesis 2, 7
Vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa človek stal živou bytosťou.
Kazateľ 12, 7n
Prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorá ho dal. Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť.
Milé sestry, drahí bratia v Kristu!
Vypočuli sme si dva starozmluvné texty. Jeden hovorí o vzniku, druhý o zániku. Hlavní aktéri v jednom i druhom prípade sú tí istí – Boh ako darca a pán života a človek ako stvorená bytosť, život ktorej závisí v plnom rozsahu na Stvoriteľovi. Myslím si, že práve dnes je dobrý čas na to, aby sme sa lepšie prizreli tak na samotný vznik života, ako aj na jeho ukončenie, na smrť. Dnes, keď naše kroky smerujú k miestu posledného odpočinku našich drahých príbuzných, ktorí nás predišli do večnosti.
Som presvedčený o tom, že myšlienky každého, kto stojí nad hrobom milovaného človeka zablúdia aj do takých sfér, ktoré nás bežne v živote asi veľmi netrápia – Načo som tu na tomto svete? Načo žijem? Čo je zmyslom celej mojej existencie? Akú hodnotu má môj život? A čo bude potom, keď odídem? Čo so mnou bude po smrti? To sú veci, ktoré si človek akosi nerád pripúšťa k telu. Snáď preto, lebo má strach, že keď až pričasto rozmýšľa nad takýmito záležitosťami, potom akoby na seba smrť priťahoval. Ale tá nás raz zasiahne tak či tak, bez ohľadu na to, či nad tým rozmýšľame alebo nie. Možno preto, lebo odpovede na tieto otázky nie sú celkom jednoduché. Tie odpovede si v sebe treba prebojovať. Akákoľvek lacná a plytká odpoveď tu nič nevyrieši a ani nijako neosoží.
Biblia je úžasná kniha okrem mnohých iných vecí aj v tom, že nám odhaľuje aspoň trocha z toho tajomného. Z toho, ako sme vznikli i z toho, v čom spočíva náš zánik a čo bude potom nasledovať. Pokúsme sa teda spoločne nahliadnuť takpovediac za oponu a skúmajme aké odpovede na naše otázky prináša Božie slovo. Práve dnes je na to vhodná príležitosť. Dnes, keď možno viac ako inokedy myslíme na plynúce roky svojho života, ale aj na to, že sme pominuteľní. Dnes, keď sa, žiaľ, mnoho ľudí ocitá v akejsi slepej uličke rôznych falošných nepravdivých učení o posmrtnom živote a v strachu z toho, čo bude, keď tu nebudeme.
Biblia, milí priatelia, jasne učí, že človek nie je len jednou z ďalších stvorených bytostí z ríše zvierat. My jednoducho nie sme len cicavce, ktoré sa vyvinuli na vyšší stupeň. Správa o stvorení, ktorú nachádzame v prvých kapitolách Biblie človeka veľmi jednoznačne odlišuje od ostatných zvierat. Človek bol stvorený úplne špecifickým, jedinečným spôsobom. Hospodin Boh sformoval človeka, ktorý je prach zo zeme. Človek a prach tak tvoria neodlučiteľnú jednotu. Človek je prach, pretože Boh ho ako prach utvoril. Táto ničotnosť človeka sa veľmi zreteľne prejavuje najmä v našej neposlušnosti voči Hospodinovi. Voda, minerály a trocha bielkovín, ktoré tvoria naše telo, naozaj nemajú nejakú mimoriadnu hodnotu. Samo telo je vlastne len jedným neživým materiálom, dokiaľ ho neoživí Boh „dychom života“. Keď Boh odníme svoj životodárny dych, naše telá sa zmenia na prach. Preto ľudský život a jeho hodnota pramenia jedine z Božieho ducha. A práve táto skutočnosť nám ukazuje, ako veľmi Pána Boha potrebujeme. Skutočnosť je teda taká, že zdrojom života a hodnoty človeka je Boh vesmíru. On sa rozhodol, že ti tento tajomný a zázračný dar dá. Je to teda jasný poukaz na mocný Boží čin na jednej strane a ničotnosť človeka na strane druhej. Napriek tomu Boh človeka vyvyšuje nad všetko stvorenie a robí ho dieťaťom Božím. Jemu chvála za toto privilégium, ktorého sa nám dostalo!
Druhý prečítaný text a jeho výpoveď nám zas poodhaľuje cieľ, ku ktorému človek dochádza. Človek je vo svojej podstate stvorený z tých istých látok, z ktorých je zložené nielen telo zvierat, ale aj rastlín. Po tejto stránke teda ľudské telo zdieľa spolu s telom zvierat a rastlín ten istý údel. Keď sa dovŕši jeho čas, rozkladá sa a splýva so zemou. Duch, ktorý sa na tomto mieste objavuje a ktorý sa vráti k Bohu, čo ho dal je vlastne oživujúci princíp. Tento duch sa dostaví k Bohu ako ku sudcovi. Inými slovami : človek sa postaví pred svojim Stvoriteľom a Sudcom. V tom je koniec kolobehu vecí. Toto, milí priatelia, je argument proti akémukoľvek ďalšiemu putovaniu duší, ako to nachádzame napríklad v hinduizme v podobe reinkarnácie. Život na tejto zemi žijeme len raz. A preto nás Božie slovo vedie k tomu, aby sme ho žili zodpovedne a nepristupovali k nemu ľahkovážne. Žiadne ďalšie opravné pokusy totiž nasledovať nebudú. Snáď aj preto je pre mnohých lepšie prijateľná predstava východných náboženstiev, ktoré ponúkajú svojim spôsobom neobmedzený počet návratov na túto zem, až kým sa duša človeka nedopracuje k stavu blaženosti. Takáto alternatíva potom človeka nevedie k maximálnej zodpovednosti za život. Veď keď to nevyjde teraz, vyjde to v ďalšom živote. Ale žiadny ďalší život na zemi nebude. Veriť niečomu takému je to isté ako prijať diablovu lož a prehlásiť ju najsvätejšiu pravdu.
Na záver knihy Kazateľ sa tu ešte objavuje známy motív, ktorý sa vinie celou knihou v podobe slov : Márnosť nad márnosti. Všetko je márnosť. Toto napomenutie má miesto aj pri dnešnom človeku, ktorý je tak často sústredený len na povrchné a plytké veci tohoto sveta. A práve preto sa tu zdôrazňuje podstatný fakt: Jediný, ktorý sa nikdy nepominie je Boh. Preto pamätaj na Stvoriteľa, lebo všetko pod slnkom je len márnosť. Na svete nie je nič, do čoho by človek mohol vložiť svoju nádej. A toto, sestry a bratia, je vskutku jedinečný prínos biblickej knihy Kazateľ: Stvoriteľ a myšlienka na Boha, ktorý nepodlieha zmenám a preto Ho treba uctievať v bázni – to všetko je nadradené ničotným hodnotám tohto sveta. Tie nemajú právo zatieňovať výhľad na Hospodina.
Posolstvo tejto biblickej knihy je teda v poznaní, že svet bez Boha nemá zmysel. Chýba mu nádej. No keď sa obrátime k Novej zmluve, vidíme, že Ježiš Kristus je ten, kto nás zachraňuje od pominuteľnosti a márnosti, ktoré tak veľmi sužovali Kazateľa. Ježiš nás z Kazateľovho nezmyselného sveta zachránil tým, že sa mu sám vydal. Tým, že Ježiš ako Boží Syn zakúsil pominuteľnosť sveta, tým bol schopný nás z nej vyslobodiť. A nakoniec, Ježiš tvárou v tvár smrti premohol najväčší strach, ktorý mal pisateľ biblickej knihy Kazateľ a ktorý tak veľmi ovláda mnohých ešte aj dnes strach zo smrti. Ježiš nám v dnešný deň, keď zvlášť intenzívne myslíme na svojich drahých zosnulých svojim vzkriesením ukazuje, že smrť nie je koncom existencie. Naopak! Je to vstup do Božej prítomnosti. Bohu chvála za túto nádej, ktorú v Ježišovi, v Jeho diele zmierenia a v Jeho vzkriesení smieme mať! Amen.
