Pamiatka zosnulých 2022 – na bláznivej plavbe života
Written by radovan on okt 30, 2022 in - No Comments
Pamiatka zosnulých – 2. 11. 2022
„… na bláznivej plavbe života …“
Suspírium : Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine, Pane, počuj môj hlas! Nech pozorujú Tvoje uši hlas môjho úpenia! Ak budeš počítať neprávosti, Hospodine, Pane, kto obstojí? U Teba je však odpustenie, aby sa Ťa báli. Hospodina očakávam, na Jeho slovo čaká moja duša. Na Pána čaká moja duša viac ako strážnici na ráno. Izrael, čakaj na Hospodina, lebo u Hospodina je milosť a u Neho hojné vykúpenie. On vykúpi Izrael zo všetkých jeho neprávostí. Amen.
Zjavenie Jána 21, 1 – 7
1 Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. 2 A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, pripravené ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha. 3 Od trónu som počul mohutný hlas: „Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. 4 Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ 5 A ten, čo sedel na tróne, povedal: „Hľa, všetko tvorím nové.“ A dodal: „Napíš, že tieto slová sú verné a pravdivé.“ 6 A povedal mi: „Už sa vyplnili! Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa vody života. 7 Kto zvíťazí, zdedí toto všetko; ja mu budem Bohom a on mi bude synom.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V tieto dni myslíme na našich drahých zosnulých. Spomienky na nich u niektorých ešte pália, veď len pred chvíľou tu boli s nami a už ich niet. U iných ťarchu rozlúčky už čas trochu zaoblil. No spomienky sa vynárajú tak či tak. Približujú nám ich životný beh, ich zápasy, radosti, spoločne prežité chvíle s nami, ich večer pozemského života a rovnako tak aj ich bolestivý odchod. Toto spomínanie v pochmúrnych novembrových dňoch by nás mohlo veľmi rýchlo doviesť k beznádejným myšlienkam. Veď všade okolo vidíme len znaky pominuteľnosti a zániku. Preto je dobré, preto je liečivé aj v tomto čase prichádzať na miesta, kde znie slovo života, slovo o novom živote, ktorý prichádza od Boha. Ba práve v takomto čase si akosi viac ako inokedy máme možnosť uvedomiť, že dobré slovo je ako svetlo, ktoré zažiari uprostred tmy. A takým svetlom je vždy Božie slovo, ktorým sme boli stvorení, ktoré nás má formovať počas pozemského života a v ktorého svetle bude raz aj náš život zhodnotený.
Dnes sme si prečítali časť zo Zjavenia Jánovho, kde Jánovi bolo od Boha dané uvidieť niečo z krásy nového neba a novej zeme. Do tohto širokého pohľadu chceme aj my dnes zahrnúť náš život, náš svet, budúcnosť celého ľudstva i celého Božieho stvorenstva, v ktorom majú svoje miesto aj naši zosnulí a naše spomínanie na nich. Je to videnie, z ktorého dýcha radosť z novej budúcnosti, ktorú svojim vzkriesením otvoril Ježiš Kristus. Je to videnie, ktoré zohľadňuje i tú skutočnosť, že v tomto svete, plnom ľudskej zloby a hriechu musíme ešte prechádzať zápasmi, neraz i slzami, bolesťou a nakoniec smrťou. Hovorí o tom, čo bude, ale chce nás viesť aj k tomu, čo bolo a čo je s nami teraz. Božie slovo nás totiž vždy stavia k tomu, čo bolo, čo je teraz, ale aj čo bude, čo možno očakávať.
Biblia sa začína slovami : Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Nuž a v jej záverečných kapitolách v Zjavení Jánovom je zas videnie o novom nebi a novej zemi. A medzi tým všetkým sa odohráva veľká dráma. Život človeka najskôr v nevinnosti a svätosti pred Bohom, potom jeho pád , hriech a následkom hriechu smrť. A toto je už akosi aj naša situácia. Boli sme stvorení na Boží obraz, určení na to, aby sme panovali nad stvorenstvom a žili v spravodlivosti a svätosti pred Bohom. No tento Boží obraz v nás sme porušili a odvtedy žijeme v odlúčenosti od Božej blízkosti, naklonení konať zlo, obkľúčení hriechom a smrťou. A kvôli tomu aj miesto nášho pobytu, naša zem a vesmír, stvorené Bohom, nesú znaky porušenosti. Aj apoštol Pavol v liste Rímskym píše : Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích. Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze toho, ktorý ho podrobil v nádeji, že aj samé stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody dietok Božích. Veď vieme, že všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne bolestí až dosiaľ.
Bratia a sestry, to je tá naša zem, kde sa rodíme, dospievame, pracujeme a kde je nám určené prejsť aj bránou smrti. To je to miesto, kde človeku je uložené raz umrieť a potom príde súd. To je to miesto, kde sa pohybujeme, žijeme, dýchame, kým máme vymeraný čas. Je to však aj miesto nášho zápasu, hľadania a túžby po lepšom svete a živote.
Sme súčasťou prírody, ale vieme aj to, že sa jej nesmieme klaňať, uctievať ju ako pohania, lebo ona bola stvorená pre nás, aby nám slúžila. Veď márnosti bolo podrobené stvorenstvo – ako nám prízvukuje apoštol Pavol. A márnosti je podrobený aj život človeka vtedy, ak zabúda na Boží zákon, na slová : Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle a svojho blížneho ako seba samého. Márnosti je podrobený život človeka, ak uprostred životných starostí, problémov a zápasov stratí hlavný cieľ života, nádej na nové nebo a novú zem, kde spravodlivosť prebýva. Ak pre starosti a telesný život a pohodlie zabudne hľadať Božie kráľovstvo a Jeho spravodlivosť. Naši predkovia, bratia a sestry, toto nebezpečenstvo poznali a vedeli, že len ustavičným horlivým hľadaním a počúvaním Božieho slova pri spoločných zhromaždeniach mu možno čeliť, a tak sa posilňovať v nádeji a túžbe po Božej blízkosti, po novej zemi a novom nebi. Preto prichádzali v každý čas do Božích chrámov, kde obnovovali svoju nádej i vieru v Boží nový svet. Chrám je totiž miesto, kde sa v slove Božom a v prijímaní sviatostí máme stretnúť s Božou starostlivosťou a láskou o naše životy, so zvesťou o smrti a vzkriesení Pána Ježiša Krista, ktorý je zárukou aj nášho vzkriesenia a nového života. V chráme z Božieho slova počujeme, že všetko telo je ako tráva, všetka jeho sláva ako kvet trávy : uschla tráva, opršal kvet, ale slovo Pánovo zostáva naveky. No tiež počujeme: A toto je to slovo, ktoré sa vám zvestuje ako evanjelium – ako nám to pripomína apoštol Peter.
Slovo evanjelium v preklade do slovenčiny znamená dobrú, radostnú zvesť. A radostná zvesť pre nás je aj videnie Jánovo : Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet. A videl som sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, pripravený ako nevestu vyzdobenú svojmu ženíchovi. A počul som mohutný hlas od trónu : Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi, prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu zočí a smrti už viac nebude a ni smútku ani plaču, ani bolesti už viac nebude, lebo prvotné veci sa pominuli.
Bratia a sestry, toto videnie je zobrazením Božieho nového sveta, ktorý sa raz stane skutočnosťou a ktorý má byť cieľom nášho pozemského putovania. Avšak nielen to. Tento Boží svet sa má stávať skutočnosťou už tu na tejto zemi. Skutočnosťou sa bude stávať vtedy, ak sa budú nachádzať vždy znovu a znovu horliví poslucháči a činitelia Božieho slova. Ak zapálení Božou láskou ponesú pochodeň nádeje a Božieho odpustenia do bied a beznádeje každodenného života. Bude sa to stávať skutočnosťou vtedy, ak ľudia znovuzrodení Božou láskou dokážu aj iným vlievať vieru, lásku i nádej Božieho nového sveta. Boží nový svet sa bude stávať skutočnosťou na tejto zemi vtedy, ak aj my sami, obnovení Božou láskou sa budeme snažiť žiť ako noví ľudia, vykúpení Ježišom Kristom. Ak aj o nás, tu zhromaždených, budú platiť slová : Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi. Ľuďmi zapálenými za Božie veci, zápasiacimi o čistotu a kvalitu života, chodiacimi v novote života. Veď práve kvôli tomu naši predkovia stavali chrámy. Kvôli tomu sa tu zhromažďujeme aj my, aby sme prosili Pána a Obnovovateľa života o nové srdcia a pevného ducha, naplneného radosťou a dôverou v Boží nový svet. Radosť a dôvera nám pomáhajú prekonávať naše nedostatky a slabosti a upevňujú nás v istote, že konečné slovo nebude mať nenávisť, ale láska, nie zúfalstvo, ale nádej, nie smrť, ale život. V našom každodennom živote sa veľmi často stretávame s pravým opakom. Víťazí nenávisť a prehráva láska, ľudí prepadá zúfalstvo a vzďaľuje sa im nádej. Je to tak preto, že sme sa ďaleko odrazili od brehu, ktorým je živý Boh.
Tak to raz totiž zhrnul veľký ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj pohľad na svoj život: Pripadal som si – hovorí Tolstoj – ako človek, ktorého posadili do člna a do jeho neskúsených rúk vložili veslá. Odrazený od brehu, vesloval som dole strhujúcim prúdom života. Čím bližšie do stredu prúdu som prichádzal, tým viac ľudí som stretával. Ľudí smejúcich sa, spievajúcich, hlučných. Všetci títo ľudia šli tým istým smerom a nikto sa nepýtal, či je to správny smer, ktorým sa plavia. Náhle v zmätku som počul hučanie a burácanie dravého prúdu a videl som, ako sa predo mnou jedna životná loďka prevracia a hynie. Tu prišiel som k sebe a zastavil som túto bláznivú plavbu. So všetkou silou vesloval som naspäť smerom k brehu a konečne som sa dostal z nebezpečného prúdu. Breh, od ktorého som bol odrazený, bol živý Boh. A teraz som sa k nemu opäť vrátil a našiel istotu.
Použijúc tento obraz, bratia a sestry, vyzdvihnime z Tolstého rozprávania dve vety. Tá prvá veta znela: Tu prišiel som k sebe a zastavil tú bláznivú plavbu. Také niečo sa má stať aj s nami dnes na týchto službách Božích. Táto chvíľa s Božím slovom v tichu tohto chrámu, v modlitbe a v prijímaní Božieho požehnania nás má priviesť k zamysleniu sa, k stíšeniu. Veď náš život je uponáhľaný a sme plní nepokoja. Ako v spomínanej plavbe, bežia nám dni i týždne života. Kto iný nám dá príležitosť, aby sme si ujasnili zmysel života a jeho poslanie? Kto iný nám prehovorí do duše?
Tá druhá veta u Tolstého znela : Breh, od ktorého som bol odrazený, bol živý Boh. My potrebujeme nielen stíšenie sa v hluku a ruchu tohto sveta. Potrebujeme aj Boha. On sa musí opäť stať veľkým v našom živote. Jemu máme dovoliť, aby nám usmerňoval život svojim slovom, aby nás vyvádzal z unavenosti a pochybnosti a privádzal k novej radosti a istote.
Dnes myslíme s vďakou na našich drahých zosnulých. Dávame priestor pre vyjadrenie nášho smútku i našej vďačnosti. Nezostávajme však len pri smútku a spomienkach! Upierajme svoje pohľady skôr na Pána Boha! Lebo tam, kde je Boh, tam vládne radosť, tam už nie je ani sĺz, ani plaču, ani bolesti ani smrti. Tam všetci vykúpení v novom Jeruzaleme prežívajú neopísateľnú radosť a blaženosť. Tam hriech pominie a spolu s ním i všetko, čo nás delí od Boha, pôvodcu nového života. Zostáva len na nás, aby sme z tejto nádeje žili, ňou sa posilňovali, v jej sile aj na našich zosnulých spomínali a v nej potešenie a útechu našli aj v hodine vlastnej smrti. Amen.
