Pamiatka zosnulých – … smrť pod kontrolou …
Written by radovan on okt 30, 2018 in - No Comments
Pamiatka zosnulých – 1.11.2018
„… smrť pod kontrolou …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Jób 14, 7 – 12
7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. 8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň, 9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec. 10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? 11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá, 12 tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Tak ako po iné roky, tak aj tohto roku spomíname na tých, ktorí nás na poslednej ceste predišli do večnosti. Predpokladám, že sa to týka každého jedného z nás, ktorí sme dnes v chráme. Veď počas života sme sa museli naposledy rozlúčiť, a možno nielen raz, s viacerými našimi blízkymi príbuznými, či priateľmi. Možno to boli starí rodičia, rodičia, životní partneri, súrodenci, kamaráti, v horšom prípade aj deti.
Je pravda, priatelia, že o smrti nehovoríme radi. Stále sa ju snažíme akoby tabuizovať v strachu, že keď sa o nej budeme baviť, tak si ju privoláme. Pritom ona nás dobehne bez ohľadu na to, či na ňu myslíme alebo nie. Múdry človek sa počas života práveže postupne zariaďuje a počíta s tým, že naveky tu nebude. Vie, že i smrť patrí k životu. A to tak jeho vlastná smrť ako aj smrť jeho blízkych.
Keď sa človek tvári a žije tak akoby smrti nebolo, je to potom pre neho veľmi trpká skúsenosť, keď je niekto z jeho blízkych či kruhu kamarátov celkom nečakane mocou smrti vytrhnutý z radu živých. Pritom s fenoménom smrti sme konfrontovaní takmer každý deň – či už prostredníctvom mestského rozhlasu, ktorý nám smutne oznamuje, že niekto spomedzi nás odišiel alebo prostredníctvom médií, ktoré nás pravidelne informujú o stratách na ľudských životoch – či už pri živelných pohromách a katastrofách, pri vojnových konfliktoch, vraždách alebo teroristických útokoch. Ide len o to, ako intenzívne na tieto správy reagujeme. Zrejme ináč vnímame realitu smrti, pokiaľ sa nás dotýka osobnejšie. Ináč to zas vnímame, pokiaľ počujeme o smrti neznámych ľudí. V každom prípade však realita smrti do našich radov vnáša smútok a vnútornú bolesť. Človek vie, že sa už nikdy nestretne, nepozdraví ani neporozpráva s človekom, ktorého tu jednoducho niet.
Bratia a sestry, radi by sme vedeli, čo bude „potom“. Čo príde po smrti? Alebo tiež : čo sa deje pred smrťou? V každom prípade nás dnešná pamiatka na zosnulých vedie k tomu, aby sme si okrem spomienky na nich mocne uvedomili ešte aj inú dôležitú skúsenosť : smrť je našou hranicou. Smrť je i mojou i tvojou hranicou. To nám musí byť jasné. Smrť je hranica dokedy sa s našim životom dá ešte veľa spraviť : vyznať hriechy, dať si do poriadku narušené vzťahy, prosiť o odpustenie, zmieriť sa, splatiť staré dlhy, volať k Bohu o milosť, uveriť v Neho, obrátiť sa k Nemu … podľa toho sa nám treba v živote zariadiť.
Realitu smrti si veľmi jasne uvedomoval aj autor 90. žalmu, podľa tradície sám Mojžiš, ktorý vyznáva : 12 Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali. Alebo ináč povedané : Uč nás pamätať na to, že musíme zomrieť. V tom nech je naša múdrosť!
Drahí priatelia, i keď sú medzi nami ako ľuďmi rôzne rozdiely, predsa len jedna vec nás spája. Každý jeden z nás raz bude konfrontovaný s realitou vlastnej smrti. Pre človeka Starej zmluvy sa smrťou končilo všetko. Akákoľvek nádej bola smrťou zmarená. Tak sme to dnes počuli pri čítaní slov, ktoré vyslovil utrápený Jób : 7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. 8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň, 9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec. 10 Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? 11 Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá, 12 tak človek si ľahne, a nepovstane …
Vskutku, veľa nádeje v tom nepočuť. Stará zmluva napriek jej veľkosti a obsiahlosti iba na niekoľkých miestach pojednáva o posmrtnom živote, resp. o vzkriesení z mŕtvych. Nie žeby Stará zmluva popierala Božiu moc vzkriesiť mŕtveho človeka, veď práve v to mocne dúfal a nádejal sa aj starý Abrahám, keď na Božie prianie obetoval svojho syna Izáka. Veril, že Boh má moc oživiť ho a vrátiť mu ho späť ako živého. No vzkriesenie a posmrtný život nie sú práve nosnými starozmluvnými témami. V každom prípade mocnú nádej počuť i v samotných Jóbových slovách, ktorý vyznáva : pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku. Bratia a sestry, to je úžasný nielen myšlienkový, ale predovšetkým teologický posun! Jób vníma smrť ako spánok! Nuž a tak ako sa dá prebudiť zo spánku, tak je možné prebudiť sa aj zo smrti. To je Jóbova viera.
Dá sa povedať, bratia a sestry, že v tomto smere najmä Nová zmluva nám hovorí o problematike vzkriesenia a posmrtného života viac. O týchto fenoménoch učí jednak Pán Ježiš, jednak apoštoli vo svojich listoch. Viera vo vzkriesenie a večný život bola odjakživa vierou už ranej kresťanskej cirkvi. Nová zmluva to teda vníma takto : Smrť nie je absolútnym koncom. Je to prechod do inej existencie. Pokiaľ sa na smrť pozeráme touto optikou, potom aj zármutok, ktorý ona vyvoláva a spôsobuje, sa dá lepšie zvládnuť, spracovať, prijať a prekonať.
Pán Boh nám vo svojom slove sprostredkúva jednu dôležitú informáciu. Praje si, aby sme ju neprehliadli. Tá informácia spočíva v skutočnosti, že On dáva hranice moci smrti rovnako tak ako vytyčuje hranice i nášmu biologickému životu. To znamená : smrť a jej moc nie sú neohraničené veličiny, ktoré nikto nemá pod kontrolou. Naopak! Pán Boh má smrť i jej deštrukčné účinky plne vo svojej moci.
Táto Božia dominantnosť nad smrťou a jej mocou sa prejavuje predovšetkým v realite vzkriesenia mŕtvych skrze vieru v dielo Jeho Syna a nášho Pána – Ježiša Krista. Bratia a sestry, je fakt, že človek sa počas dejín snažil vytvoriť si rôzne vlastné koncepty prekonania smrti. Jeden z obľúbených konceptov spočíva v tom, aby sme sa už za života stali nesmrteľnými. To znamená, aby sme vykonali niečo výnimočné. Niečo, čo nás preslávi a prežije. Potom na nás aj po našej smrti budú spomínať, a my takýmto spôsobom budeme žiť v myšlienkach ľudí. Áno, priatelia, to je síce milé, ale na realite smrti to nič nemení. Myslieť na niekoho, spomínať na niekoho, resp. si niekoho pripomínať a nezabúdať na neho, nám ho tak či tak v konečnom dôsledku do reálneho života nevráti.
Ďalší koncept prekonania smrti sa objavuje vo východných náboženstvách, kde sa to rieši pomocou reinkarnácie, čo je akýsi kolobeh putovania duše človeka, ktorá sa po smrti tela opäť vracia do nejakej inej formy života, či už v podobe ľudskej alebo aj zvieracej. Putovanie duše je potom po mnohých takýchto opakovaných cykloch zavŕšené dosiahnutím stavu blaženosti – nirvány.
Biblický koncept je úplne iný. Nespočíva ani v neprestajnom spomínaní na mŕtveho a na jeho oživovaní v spomienkach a myšlienkach. Nespočíva ani v kolobehu dosahovania dokonalosti. Spočíva vo viere. Vo viere, že Boh nás chce mať po smrti pri sebe. Veď tak to svojim učeníkom zasľubuje aj Pán Ježiš vyznávajúc : „Idem, aby som vám pripravil miesto. Aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“
Cesta do večnosti, cesta k znovuoživeniu, cesta k nesmrteľnosti vo večnosti pri Bohu však vedie nielen skrze vieru, ale aj skrze vodu. Tak to počujeme aj v Jóbovom vyznaní : 7 Lebo strom má nádej; ak ho vytnú, znova vyženie a jeho výhonok neprestane žiť. 8 Ak mu zostarne koreň v zemi a v prachu zeme odumrie mu peň, 9 vypučí od vône vody, vyženie mládnik ako sadenec. Áno, priatelia, tak je tomu pri stromoch. I keď sa zdajú byť načisto suché a bez života, mŕtve, predsa len stačí trocha vody, kontakt s vodou, a ony zase ožijú a vyženú z nich mládniky. Darmo – bez vody niet života. Voda nie nadarmo je podmienkou života.
Voda však nie je podmienkou iba toho biologického života. Ona je podmienkou aj toho večného života. Veď opäť tak to vyznáva Pán Ježiš, takmer na konci Markovho evanjelia : Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený. Ale kto neuverí, bude odsúdený. Viera a obmývajúca, očisťujúca a oživujúca voda svätého krstu – to je to, čo nám otvára bránu do večnosti.
Raní kresťania realizovali krst formou ponorenia. To malo veľký symbolický význam. Keď sa vodná hladina nad krstencom zaliala, symbolizovalo to jeho odumretie pre hriech, odumretie pre všetko zlé, odbojné a hriešne, čo sme zdedili po tom „prvom Adamovi“. Bolo to akoby pochovanie všetkého, čo nás oddeľuje od Boha. Keď sa krstenec z vody vynoril, povstal k novému životu. Očistený pre nový, posvätený život v poslušnosti pred Bohom, žitý na obraz toho „druhého Adama“ – Krista. Význam toho je nasledovný: I keď krstení sme iba raz za život, dôsledky krstu platia po celý život. Mimo iné aj v tom, že každý deň sme konfrontovaní otázkou : Ako chcem dnes žiť? Komu alebo čomu chcem slúžiť? Po akých cestách chcem kráčať? Po cestách poslušnosti alebo odbojnosti voči Bohu? Po cestách spravodlivosti alebo neúprimnosti? Po cestách poctivosti alebo nečestnosti? Po cestách pravdy alebo lži? Po cestách Božích alebo bezbožných? Po starých cestách hriechu alebo nových cestách podľa Boha? Bratia a sestry, tak o tom napokon čítame aj v liste apoštola Rímskym 6 : 3 Či neviete, že ktorýkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? 4 Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života.
Drahí priatelia, dnes, keď spomíname na tých, ktorí tuž nie sú s nami a medzi nami, si mocne uvedomujeme, že život je dar. Tak život pozemský ako aj ten večný sú Božím darom pre nás. Ďakujme dnes za to, že i pri stretnutí so smrťou nie sme bez nádeje. Našou nádejou je náš Pán. Ten, ktorý vstal, žije a viacej neumiera. V Jeho svetlo i my svetlo vidíme. Nuž a v Jeho živote skrze vieru vidíme aj náš vlastný život – tak ten časný, ale najmä ten večný. Bohu chvála a sláva za to! Amen.
