Po Deviatniku – byť slabý neznamená byť slaboch
Written by radovan on feb 01, 2018 in - No Comments
Po Deviatniku – 4.2.2018
„byť slabý neznamená byť slaboch“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
2 Korintským 12, 1 – 10
1 Ak sa treba chváliť, aj keď to neosoží, prejdem k videniam a Pánovým zjaveniam. 2 Viem o človeku v Kristovi, ktorý bol pred štrnástimi rokmi — či v tele, neviem, či mimo tela, neviem, Boh vie — uchvátený až do tretieho neba. 3 A viem o tom istom človeku — či v tele, či mimo tela, neviem, Boh to vie — 4 bol uchvátený do raja a počul nevysloviteľné slová, ktoré človek nesmie vysloviť. 5 Týmto sa teda budem chváliť. Sebou samým sa nebudem chváliť, iba ak slabosťami. 6 Veď ak sa aj budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný, poviem len pravdu. Zdržím sa však toho, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako vidí na mne alebo počuje odo mňa, 7 a aj pre neobyčajnosť zjavení. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, aby ma udieral a tak aby som sa nepovyšoval. 8 Preto som trikrát prosil Pána, aby sa odo mňa vzdialil. 9 Ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. Preto sa budem najradšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. 10 Preto mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
V téme chválenia sa, resp. vychvaľovania sa, chceme v dnešnú nedeľu „Po Deviatniku“ ešte na chvíľku pokračovať, ako to vyplýva z prečítaného kázňového textu. Je to mocné vyznanie azda najvýznamnejšieho Kristovho apoštola – menovite Pavla. A hneď na úvod musíme čestne povedať, že je plné paradoxov. Že na prvé počutie je absolútne nelogické.
Z toho, čo sme čítali, sa zdá, že Boh apoštolovi Pavlovi, ako svojmu vernému služobníkovi, dal prežiť, vidieť a zažiť určité vízie, s ktorými sa bežný smrteľník len tak nestretne. Jednalo sa o vízie neba a raja. Pavol síce hovorí v tretej osobe, akoby tieto vízie a zjavenia boli dopriate niekomu inému, ale v podstate hovorí o sebe samom. Bratia a sestry, prežiť niečo také, vidieť niečo také, čoho sa iným nedostalo, to by mohol byť celkom slušný dôvod na vychvaľovanie či chvastanie sa pred inými. Pán Boh však tieto zjavenia svojmu služobníkovi nedal za týmto účelom. Naopak! Apoštolovi bolo umožnené vidieť nebo a raj, aby ho to v jeho neľahkej apoštolskej službe jednak deň čo deň posilňovalo, jednak aby ho to motivovalo vytrvať v dobrom boji viery až do konca. Pretože iba takýto verný životný zápas nakoniec čaká večná neopísateľná odmena.
5 Týmto sa teda budem chváliť. Sebou samým sa nebudem chváliť, iba ak slabosťami. Chváliť sa vlastnými slabosťami? Milí priatelia, komu z vás by to napadlo, aby sa chválil svojimi slabosťami? Ako ľudia uvažujeme tak, že pokiaľ sa už niečím pochváliť máme, tak potom tým, v čom sme dobrí. Bežne sa nechválime tým, čo nevieme, čo nám nejde, ale tým, v čom vynikáme. Chváliť sa svojimi slabosťami namiesto svojich predností, to nie je cesta úspechu v tejto dobe. Doba, v ktorej žijeme, totiž nevelebí slabých, ale silných, mocných, dravých. Tých, ktorí sa vedia predať a neraz si aj drzo idú za svojim, neberúc pritom ohľad na druhých, či na svoje okolie. Ba dokonca treba povedať – máme dojem, že práve takým sa dnes darí najlepšie.
Bratia a sestry, aký veľký rozdiel je to v porovnaní s tým, o čom tu píše apoštol Pavol! Pavol si počas svojej služby uvedomil, že všetky tie extatické zážitky, ktoré mu boli od Boha dané ako dar na posilnenie v službe, by ho nakoniec mohli priviesť k duchovnej pýche. Priam až k namyslenosti v tom zmysle, že jeho výška viery, jeho kresťanstvo či jeho vzťah s Bohom je na omnoho vyššej úrovni než je to pri ostatných kresťanoch. Mohlo by ho to ľahko priviesť k tomu, aby samého seba obdivoval. Veľmi ľahko by sa mohlo stať, že namiesto Krista by pútal pozornosť na seba. To všetko by nakoniec viedlo k diskreditácii celej jeho služby, jeho kresťanského svedectva a misie ako takej.
A tak má Boh plán. Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, aby ma udieral a tak aby som sa nepovyšoval. Bratia a sestry, existuje viacero teórií, čo mohlo byť tým „satanovým poslom“. S najväčšou pravdepodobnosťou to zrejme bola nejaká choroba, ktorá mu znemožňovala naplno využívať svoje telesný potenciál, a tak si Pavol stále musel uvedomovať, že všetkom, čo robí, v celej svojej misijnej službe je absolútne závislý na Pánu Bohu a odkázaný jedine na Jeho požehnanie a milosť. Bolo to teda niečo, čo Pavla „držalo pri zemi“, ako sa povie, aby si kvôli svojim zjaveniam, víziám, či misijným úspechom priveľmi nenamýšľal, aký je dobrý a skvelý. Jedni poukazujú na to, že to boli problémy so zrakom, iní sú zas tej mienky, že Pavol trpel nejakými tráviacimi ťažkosťami. Sú dokonca teórie, že tým satanovým poslom bol človek, ktorý celkom úspešne podvracal Pavlovu službu a misiu v Korintskom cirkevnom zbore. Nuž, nech je to už čokoľvek z toho, zdá sa, že ono to plnilo svoje poslanie a Pavla to udržiavalo v stave pokory pred Bohom a závislosti na Ňom.
Bratia a sestry, predsa však, ľudsky to dokážeme pochopiť, že pre človeka, ktorý sa snaží celou svojou bytosťou Bohu slúžiť, a pritom je stále deptaný, či už chorobami alebo pracovnými neúspechmi, rodinnými, či finančnými ťažkosťami – to všetko môže pôsobiť skľučujúco a demotivujúco. To všetko môže viesť až k tzv. vyhoreniu či k depresívnym stavom. Aby sa tak pri Pavlovi, či pri iných nestalo, je potrebné prejsť veľmi vážnou a potrebnou vnútornou transformáciou. Povedal by som, transformáciou myslenia. Jednoducho povedané : treba sa naučiť pozerať sa na veci tak, ako to chce Boh a nie tak, ako sa to javí nám.
Takýmto procesom si musel prejsť aj samotný Pavol. Najprv sa tomu „ostňu v tele“ vzpieral. Čo opäť dokážeme ľudsky pochopiť. Veď presne takto uvažujeme aj my. Keď máme nejaký problém, ktorý nás obmedzuje, snažíme sa ho riešiť a odstrániť. Presne o toto sa snažil aj Pavol : trikrát som prosil Pána, aby ho (osteň – anjel satan) odo mňa vzdialil. Bratia a sestry, akoby sme tu počuli narážku na trojitú prosbu samotného Pána Ježiša. I Ten sa trikrát modlí v Getsemanskej záhrade o to, aby Ho Jeho Otec zbavil „kalicha“ utrpenia, ktoré je pred Ním. My dobre vieme, že Ježišova modlitba vtedy vypočutá nebola. Nuž a rovnako je to aj v Pavlovom prípade : 9 Ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. I keď by sa na tomto mieste azda zdalo, že Pán Boh je tak k svojmu vlastnému Synovi ako aj k svojmu vernému služobníkovi krutý, predsa len – tak jednému ako aj druhému zo svojej milosti dáva dostatok síl na to, aby jeden i druhý zvládli to, čo je pred nimi.
A tak po transformácii myslenia, po tejto lekcii sa apoštol Pavol dopracuje k novému pohľadu na svoj život, na svoj hendikep, na svoju slabosť a dokáže slobodne vyznať : Preto sa budem najradšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. 10 Preto mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný.
Bratia a sestry, celá pointa tejto zmeny v uvažovaní spočíva asi v tomto : Kde si človek nezakladá na ničom, čo vie, čo dokáže, resp. čoho je schopný, ale namiesto toho si uvedomuje svoju slabosť, nedokonalosť a závislosť na Bohu a Jeho milosti, tam sa táto Božia moc a sila prejavuje najmocnejšie, najvýraznejšie a najefektívnejšie. Chválenie sa slabosťami zaiste neznamená zvelebovanie, či až zbožstvenie utrpenia. To nie, priatelia! V každom prípade, človek, ktorý si svoje vlastné slabosti, nedostatky a nedokonalosti uvedomuje, nebude sa chváliť sebou. Namiesto toho bude presúvať pozornosť na mocného a dokonalého Krista a na všetko, čo On pre neho vo svojej milosti robí.
Ináč povedané : pokiaľ vieme o svojich obmedzeniach, nebudeme si gratulovať k svojej dokonalosti. Radšej sa obrátime k Bohu a cestu k účinnému životu budeme hľadať pri Ňom. Budeme sa teda radšej spoliehať na Pána Boha, nie na svoju energiu, úsilie, či talent. Takto platí : keď uznávame svoju slabosť, potvrdzujeme tým Božiu silu.
Lebo keď som slabý, vtedy som silný … To je absolútny paradox, ku ktorému sa Pavol dopracoval. Predsa je však pravdivý. Je to lekcia slabosti, ktorou si musí prejsť každý jeden z nás. Iba po jej úspešnom zvládnutí sa i ty, drahý brat, milá sestra, budeš môcť chváliť svojimi slabosťami. Pretože keď si uvedomíš vlastnú slabosť, dovolíš Bohu, aby sa pri tebe realizoval On so svojou mocou. A to ide! Potom tvoje slabosti pre teba nebudú zdrojom rezignácie, smútku, sebaľútosti či depresie, ale priestorom, v ktorom sa môže osláviť Boh svojou mocou. A on to aj rád urobí, pokiaľ mu to ty sám dovolíš. Potom i ty, tak ako Pavol, či tak ako Kristus Pán budeš môcť zniesť a zvládnuť v Božej moci všetko, čo sa ti v živote pritrafí.
A preto, drahý priateľ, nebojuj donekonečna so svojou chorobou, či so svojím problémom. Uč sa to vnímať tak, že niektoré veci v tvojom živote zrejme chce sám Pán Boh, aby boli tak ako sú. Namiesto nekonečného boja s všetkými svojimi slabosťami a možno aj so samotným Bohom, svoju energiu presuň do modlitby a zo svojho života sprav priestor, kde sa Božia a Kristova sila môže deň čo deň mocne prejavovať. To určite neznamená, že keď táto transformácia myslenia pri tebe nastane, celý život už pôjde ako masle. To asi nie. Ba práveže možno pri najbližšej príležitosti opäť „padneš na hubu“. Predsa však – Kristus Pán ťa sám zdvihne a dá ti silu každý deň niesť to, čo niesť musíš. On sám ťa naplní odvahou zveriť do Jeho rúk celý svoj život. Jemu chvála za to! Amen.
