Po Deviatniku – O štyroch poslucháčoch
Written by radovan on feb 04, 2015 in - No Comments 
Nedeľa po Deviatniku – 8. 2. 2015
„O štyroch poslucháčoch“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 13, 1 – 9.18 – 23
1 V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. 2 Okolo neho sa zhromaždili také veľké zástupy, že musel nastúpiť na loď a sadnúť si, kým celý zástup stál na brehu. 3 Hovoril im veľa v podobenstvách: Hľa, rozsievač vyšiel siať. 4 Keď sial, niektoré zrná padli na kraj cesty. Prileteli vtáky a pozobali ich. 5 Druhé padli na skalnatú pôdu, kde nemali dostatok zeme. Tie vzišli rýchlo, lebo neboli hlboko v zemi, 6 no potom, keď vyšlo slnko, obilie zahorelo, a pretože nemalo koreň, vyschlo. 7 Iné zrná padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. 8 Niektoré zrná padli do dobrej pôdy a priniesli úrodu: jedny stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a ďalšie tridsaťnásobnú. 9 Kto má uši , nech počúva! 18 Vy teda počúvajte podobenstvo o rozsievačovi: 19 Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí to, čo mu bolo zasiate do srdca. U toho človeka bolo zrno zasiate na kraj cesty. 20 Na skalnatú pôdu bolo zrno zasiate u toho, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, 21 no nemá koreň, a tak je len chvíľkový. Keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď odpadne. 22 Do tŕnia bolo zrno zasiate u toho, kto slovo počúva, ale denné starosti a omámenie bohatstvom udusia slovo, takže ostane bez úrody. 23 Do dobrej pôdy bolo zrno zasiate u toho, kto počúva slovo a chápe ho. Ten potom prináša úrodu: jeden stonásobnú, druhý šesťdesiatnásobnú a tretí tridsaťnásobnú.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Čo má políčko a sedliak spoločné s nami? Možno aj tak sa pýtali na začiatku niektorí zo zástupu, ktorý vtedy naslúchal Ježišovým slovám. Čo má políčko a sedliak spoločné s nami? Tak sa môžeme pýtať dnes aj my. Tým, ktorí pochopili, vtedy došlo, že sedliak je Ježiš a to políčko sú oni. Tým, ktorí chápu dnes, azda tiež dochádza ten istý zmysel Ježišových slov.
Keď sa rozsieva, niektoré zrnká padnú aj na cestu, na tvrdú, udupanú pôdu, na ktorej nemajú šancu zapustiť korienky a vyklíčiť. Ostávajú teda napospas vtákom, ktoré ich skôr alebo neskôr nájdu a zjedia. Pri rozsievaní sa to bežne stáva. Svojim spôsobom takéto semienka vychádzajú navnivoč, nakoľko nesplnili účel, za akým boli rozsievané. V každom prípade sa tomu nedá celkom zabrániť. Nakoniec však ani nie je prečo tomu brániť. Rozsievanie tým nestráca svoj zmysel a celkovú úrodu to neohrozí. Nuž a presne tak tomu je aj so zvestovaním Božieho slova. Veď práve v tom je pointa Ježišovho podobenstva. Na obraze z poľnohospodárskej oblasti, konkrétne zo sejby zrna, chce Ježiš poukázať na to, ako je to so zvestovaním Božieho slova, evanjelia.
Keď sa rozsieva, nedá sa ani sondovať extra pre každého zrno, či pôda, do ktorej padne nie je príliš plytká, povrchná, piesčitá alebo kamenistá. Stálo by to veľa času, spomalilo, resp. znemožnilo by to samotnú sejbu a v konečnom dôsledku by to nemalo nijaký efekt. Pri rozsievaní existuje teda zakaždým určitá pravdepodobnosť, že niektoré zrnká padnú aj do nie celkom optimálnej pôdy. Možno aj do plytkej, ako je to v Ježišovom príbehu. Tam síce rýchlo vzídu, dokonca rýchlejšie než inde, ale nemajú dlhé trvanie. Ani preto však nie je sejba ohrozená a už vôbec nestráca svoj zmysel.
Rovnako tak, keď sa seje, sa nedá špekulovať nad tým, kde na políčku je alebo nie „konkurenčná“ sadba, v našom prípade tŕnie. Aj to, že časť sadby zahynie v tŕní je normálne. S takýmito stratami hospodár jednoducho musí počítať. Ináč by asi bol naivný. Ani to však neznamená, žeby sejba nemala zmysel.
8 Niektoré zrná padli do dobrej pôdy a priniesli úrodu: jedny stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a ďalšie tridsaťnásobnú. Náš reformátor Martin Luther vo svojom výklade tohto Ježišovho podobenstva hovorí, že práve tento verš je útechou každého kazateľa slova Božieho. Nakoniec však aj každého úprimného kresťana, ktorý svoje poslanie a svedectvo v tomto svete berie vážne. Naznačuje totiž, že rozsievanie – teda zvestovanie Božieho slova, o ktoré v skutočnosti v tomto príbehu ide, i napriek predchádzajúcim stratám má svoj zmysel.
Bratia a sestry, celý zástup je tu teda vyobrazený ako jedno veľké pole (oranisko), do ktorého človek nevidí. Tak ako ani kazateľ alebo hocikto iný, kto zvestuje Božie slovo, nevidí do svojich poslucháčov. Nevidí, čo sa im preháňa hlavou. Nevie, čo konkrétne vtedy prežívajú, v akom sú stave, rozpoložení, ako sú naladení. V najlepšom prípade možno iba niečo tuší. Určite sa však v spoločenstve nachádzajú ľudia, ktorí počuté slovo neprijmú. Určite sa nachádzajú aj takí, ktorí síce nadšene prijmú, ale nič nepochopia. Alebo nadšene prijmú, no zajtra presne rovnako nadšene prijmú niečo iné, možno niečo úplne odlišné. V tom zástupe sú však aj takí, ktorí potrebujú počuť, potrebujú pomôcť, sú osloviteľní – chápu a prijímajú. Aj keď je to tak trochu zvestovanie „naslepo“, určite sú v tom zástupe ľudia, kvôli ktorým malo ono plošné rozsievanie – zvestovanie zmysel a ktorí vynahradia všetky straty.
Milí priatelia, je fakt, že celé podobenstvo môže vyznieť značne pesimisticky, pokiaľ sa sústredíme na všetky úskalia, ktoré sejbu ohrozujú. Ono je však rozprávané s neprekonateľným optimizmom : vymenováva totiž, čo všetko sejbu ohroziť nemôže, čo všetko nemôže odvrátiť úrodu. Ak by sme sa totiž aj v cirkvi pri zvestovaní Božieho slova sústreďovali práve na straty, potom by sme si jednoducho vyberali, komu sa asi zvestovať oplatí a komu asi nie, aby sme svoju energiu a čas využívali pokiaľ možno čo najefektívnejšie a najzmysluplnejšie. Bola by to výberová misia, kde najprv prebieha počiatočná analýza stavu potenciálnych poslucháčov a potom sa triedia a vyberajú najideálnejší, najoptimálnejší príjemcovia. V skutočnosti je však toto podobenstvo dobrou správou o tom, že Ježiš sám odmieta takto triediť poslucháčov. Ba dokonca On zvestuje aj tomu, kto nevyzerá vnímavejšie a otvorenejšie ako udupaná poľná cesta. To pre nás, bratia a sestry, môže znamenať iba jedno : Nie sme tu od toho, aby sme si vyberali. Rozsievať máme rovnako každému : vzdelanému i jednoduchému človeku, bohatému podnikateľovi i človeku, ktorý je odkázaný na sociálne dávky. V kontexte Dobšinej – „gádžovi“ i Rómovi, „bulleenerovi“ i „gordanovi“, vyslúženému baníkovi i presvedčenému komunistovi a ateistovi. Ježiš nám predsa nedal právo výberu a triedenia. Namiesto toho nám dal povinnosť zvestovania a vydávania dobrého svedectva.
Otázka v druhej časti kázňového textu, ktorý je vlastne samotným Ježišovým vysvetlením Jeho podobenstva, sa teraz obracia na problematiku pôdy ako takej. Prečo je to tak, že niektorá pôda je tvrdá, udupaná? Prečo je niektorá pôda plytká, iná zas tŕnistá? To znamená : Prečo nie každý prijíma Božie slovo a prináša úrodu? Prečo sa to týka iba niektorých?
19 Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí to, čo mu bolo zasiate do srdca. U toho človeka bolo zrno zasiate na kraj cesty. Udupaná pôda na kraji cesty sa stáva ekvivalentom človeka, srdce ktorého sa nechce dať „poorať“. Radšej neprijíma nič. Je voči všetkému zatvrdnuté. Kľúčove slovo je tuná „chápať“, resp. „nechápať“. Do tejto kategórie patria všetci tí, ktorí nepochopili, o čo tu ide a čo sa tu ponúka. Keby tomu totiž rozumeli, určite by nedovolili, aby im semienko (dar Božieho slova) zožrali vtáci. V zástupe, ku ktorému a o ktorom Ježiš hovorí, do tejto skupiny patria napríklad farizeji, ktorí sa rozhodli ohľadom Ježiša, že : Nie! Rozhodli sa na veci pozerať inak a nič, čo sa zvestuje, si nepripúšťajú. Sú voči tomu obrnení, ignorujú to. Nechcú s tým mať nič. Dá sa na to povedať len jedno : Majú plné právo na toto rozhodnutie a toto právo treba rešpektovať. Zároveň však dodávam : škoda pre nich!
20 Na skalnatú pôdu bolo zrno zasiate u toho, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, 21 no nemá koreň, a tak je len chvíľkový. Keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď odpadne. Tejto pôde dominuje slovo „hneď“. Predstavitelia tejto pôdy rýchlo a dokonca s radosťou prijímajú Božie slovo – rýchlo sa však aj pohoršia a odvrátia. Matúš všetkých takých charakterizuje ako „rýchlokvas“. Je to akási urýchlená odroda kresťanov, ktorá však zároveň nič nevydrží. Pri prvých problémoch pre vieru sa z nich stanú alibisti, ktorí sú schopní všetko poprieť. V Ježišovom kontexte je to náladový dav, ktorý Ho jeden deň prehlasuje za svojho kráľa a mesiáša. Vzápätí sa však k Nemu obracia chrbtom, keď ide do tuhého, resp. keď sa ich predstavy a očakávania nestotožňujú s tým, čo robí Ježiš. Bratia a sestry, prosme Pána Boha o to, aby sme neboli iba chvíľkoví kresťania alebo veriaci len pre čas, keď nám nič nehrozí, keď netreba prinášať nijaké obete! Kiežby sme boli stáli v každom čase!
22 Do tŕnia bolo zrno zasiate u toho, kto slovo počúva, ale denné starosti a omámenie bohatstvom udusia slovo, takže ostane bez úrody. Pre tých, ktorých charakterizuje táto pôda, je mnoho vecí dôležitejších. Nemusí to byť len nevyhnutne túžba po bohatstve, i keď Ježiš sa o nej priamo zmieňuje. Môže to však rovnako byť všetko, čo je pre takéhoto človeka strašne dôležité, bez čoho si nevie predstaviť život a svoju existenciu ako takú. Pritom sa však veľakrát jedná o smiešne veci z reklamy, ktorá sa snaží človeku nahovoriť, že pokiaľ ešte nemá to alebo to, tak je asi „vadný“. Pre takýchto ľudí aj samotné kráľovstvo Božie má svoju dôležitosť, no sú tu ešte dôležitejšie veci ako ono. Ak však človek kráľovstvo Božie vníma iba ako jednu z dôležitých vecí a nie ako tú najdôležitejšiu, potom deklaruje opäť len to jedno a to isté: nepochopil nič. Kiežby sme si dokázali správne určiť životné priority a zariadiť sa podľa toho!
23 Do dobrej pôdy bolo zrno zasiate u toho, kto počúva slovo a chápe ho. Ten potom prináša úrodu: jeden stonásobnú, druhý šesťdesiatnásobnú a tretí tridsaťnásobnú. Bratia a sestry, toto je pôda, ktorá pochopila, na čo je zrno. Akou pôdou si ty, milý priateľ?
Záverom by sa dalo povedať asi toto : Samotné podobenstvo sa sústredilo na silu zrna, ktoré sa navzdory všetkým prekážkam presadí a ktoré napriek všetkým neúspechom má zmysel rozsievať. Tak aj Božie slovo sa navzdory všetkému presadí. Platí tu predsa Ježišovo zasľúbenie, že cirkev ani brány záhrobia nepremôžu. Oplatí sa ho zvestovať za každých okolností a v každom čase. Ježišov výklad podobenstva zas zdôrazňuje rôzne situácie poslucháčov. Zdôrazňujem: situácie! Nie nemenné danosti! To znamená, všetko sa môže časom zmeniť, obrátiť. Niekoho zrno zastihne ako udupanú pôdu a má smolu – aj zrno aj ten poslucháč. Ale to ešte neznamená, že takouto udupanou pôdou musí ostať navždy. Dnes sa síce pri človeku slovo Božie neujalo, no zajtra, možno pozajtra bude snáď vnímavejší a lepšie pochopí o čom je reč. A preto to mám význam a zmysel. Niektoré veci, niektorí ľudia len potrebujú čas a trpezlivosť. Myslím, že to je minimum, ktoré im môžeme dopriať, aby sme ich až príliš skoro neodpísali a nevzali im nádej. Niektorým, žiaľ, nepomôže ani čas, ani trpezlivosť. Ale to je už iný príbeh … Amen.
Použité materiály : Evangelium podle Matouše – Mrázek
