Po Deviatniku – postupka viery
Written by radovan on feb 19, 2025 in - No Comments
Po Deviatniku – 23.2.2025
„… postupka viery …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Skutky apoštolov 16, 9 – 15
9 Tam mal v noci Pavol videnie: Akýsi Macedónčan stál a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám.“ 10 Hneď po videní sme sa usilovali odísť do Macedónska, lebo sme usúdili, že Boh nás tam volá zvestovať im evanjelium. 11 Keď sme sa odplavili z Troady, zamierili sme priamo na ostrov Samotrácia, nasledujúci deň do Neapolisu 12 a odtiaľ do Filíp, ktoré sú najvýznamnejším mestom tej oblasti Macedónska a rímskou kolóniou. V tomto meste sme sa zdržali niekoľko dní. 13 V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme sa nazdávali, že sa tam modlievajú. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, ktoré sa tam zišli. 14 Počúvala nás aj istá žena menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry, ktorá uctievala Boha. Pán jej otvoril srdce, aby pozorne počúvala, čo hovorí Pavol. 15 Len čo sa dala aj so svojím domom pokrstiť, prosila nás: „Ak ste o mne usúdili, že som verná Pánovi, poďte do môjho domu a bývajte u mňa.“ A prinútila nás.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Keby ste sa ma boli pred týždňom spýtali, kto bol prvým kresťanom v Európe, čestne by som vám bol povedal, že neviem. Že som to nikdy neskúmal. Alebo som si to len pri čítaní Biblie neuvedomil a neprikladal som tomu nejaký zvláštny význam a zmysel. V každom prípade: prvým pokrsteným človekom na pôde Európy, teda prvým európskym kresťanom bola žena. Lýdia, solventná obchodníčka s purpurom. Kým sa však k nej dostaneme, poďme pekne krok za krokom a sústreďme sa na jednotlivé detaily, tak ako nám ich sprostredkúva samotný prečítaný biblický text.
Na samotnom začiatku stretávame apoštola Pavla a jeho spolupracovníka v misii – Sílasa. Pavol so Sílasom sa z Malej Ázie presúvajú na európsku pôdu. Nerobia tak z vlastnej vôle, ale na základe videnia, ktorého sa Pavlovi dostalo: 9 Tam mal v noci Pavol videnie: Akýsi Macedónčan stál a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám.“ 10 Hneď po videní sme sa usilovali odísť do Macedónska, lebo sme usúdili, že Boh nás tam volá zvestovať im evanjelium. Áno, priatelia! Takáto bola cesta posolstva o Vzkriesenom do Európy. Nuž a tam, na európskej pôde, toto posolstvo zasiahlo najprv ženy, ktoré sa schádzali na brehu rieky.
Dovolím si povedať jedno, priatelia. Aby mohla vzniknúť a vyvinúť sa viera, človek si musí uvedomiť, že potrebuje pomoc. Človek si musí uvedomiť, že sám pred Bohom neuspeje. Že sám to jednoducho nedá. Že sám je stratený a zotročený vlastnými alebo zdedenými náboženskými predstavami a konštruktmi, ktoré si buď vytvoril sám alebo ktoré prijal od iných. V takýchto predstavách je obraz Boha často zdeformovaný alebo sa dokonca nevyskytuje vôbec. Takže to prvé, čo sa musí udiať je vzdanie sa svojej pýchy, nezávislosti, svojich falošných predstáv a múdrosti a prijatie faktu, že v duchovnej oblasti potrebujem pomoc.
To druhé, čo sa musí odohrať je poslušnosť. Darmo by Macedónčan prosil o pomoc, keby sa boli Pavol so Sílasom rozhodli, že oni nikam nejdú, lebo tej misie už majú akosi plné zuby. To, našťastie, nie je náš prípad. Naopak! Pavol a Sílas hľadajú všemožné spôsoby, ako sa dostať do Macedónie … lebo sme usúdili, že Boh nás tam volá zvestovať im evanjelium. Áno, sestry a bratia! Aj toto je nesmierne dôležité. A síce: vedieť správne vyhodnotiť to, čo sa v našich životoch deje a správne na to reagovať. Pavol toto videnie azda mohol vyhodnotiť ako následok únavy a vyčerpanosti. Mohol to vyhodnotiť ako fantazírovanie vlastného podvedomia a podobne. Alebo ako sen, či ilúziu – teda nič skutočné a reálne. No on to zhodnotil inak. Poňal to ako Božie volanie k misii na európskom kontinente. Pretože ono to Božie volanie skutočne aj bolo. Presne tak ako keď sa, vtedy ešte Saulovi, pred bránami Damasku zjavil vzkriesený Ježiš. Presne tak ako mal videnie apoštol Peter, ktorý zas bol poslaný do domu Rimana Kornélia. Tak aj teraz koná Boh prostredníctvom zjavenia. Pavol v tom rozpoznáva Božie konanie a riadenie. Zariaďuje sa podľa toho a ide.
Drahí priatelia, myslím, že je to celkom zaujímavé a neprehliadnuteľné, že sú to opäť ženy, ktoré v tomto príbehu zohrávajú kľúčovú úlohu. Menovite jedna: Lýdia. Veď či to neboli práve ženy, ktoré ako prvé počuli zvesť o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a ktoré túto zvesť ako prvé priniesli Jeho učeníkom? No a teraz, keď sa evanjelium šíri ďalej, sú to opäť ženy, ktoré v tomto procese zohrávajú dôležitú rolu. Predovšetkým Lýdia, ktorá sa necháva pokrstiť aj s celým svojim domov, teda s celou svojou rodinou, pravdepodobne aj so služobníctvom, nakoľko sa zdá, že ako obchodníčka je aj solventná a nezávislá žena. Následne ponúka misionárom konkrétnu pomoc v podobe ubytovania a vznikajúcemu cirkevnému zboru priestor na zhromažďovanie a stretávanie sa. To všetko určite nie je iba šťastná náhoda. Skôr to treba vnímať tak, že uvedomenie si toho, že človek potrebuje pomoc a následná poslušnosť apoštolov voči Božiemu volaniu – to všetko je nakoniec Pánom Bohom požehnané. Je to sám Boh, kto misionárom pripravuje pôdu a podmienky pre ďalšie misijné pôsobenie. Drahí priatelia! A tak je tomu dodnes. Pán sa vždy postará, i keď vonkajšie okolnosti sa môžu javiť kadejako. Tak ako vtedy, tak i dnes to má On mocne vo svojich rukách. Len Mu dôverujme a buďme Mu poslušní!
Ženy, bratia a sestry, sú element, dovolím si povedať, ktorý aj našu Evanjelickú cirkev držia nad vodou a pri živote. Veď keď sa tak pozrieme na zloženie účastníkov služieb Božích alebo aj iných podujatí, pravda je taká, že 80% tvoria práve ženy. Aj v mojom prípade to boli práve ženy, ktoré ma priviedli k viere, k Bohu. Významnú úlohu určite zohrávala moja nebohá stará mama, pri ktorej som sa postupne naspamäť naučil asi celé biblické histórie. A to bolo ešte za „socíka“. Ale potom to bola aj mama, pri ktorej som sa pred spaním vždy musel pekne pomodliť: Otčenáš, Vieru všeobecnú kresťanskú a Desať Božích prikázaní. Také povinné kresťanské minimum Samozrejme, že v procese prichádzania k viere v mojom prípade hrali rolu aj muži. Vždy sa mi páčilo, keď si starý otec so starou mamou spolu zaspievali ešte po starom z Evangelického spěvníka alebo z Tranovského kancionálu. To dnes niečo také už veľmi asi nevidno. No bolo to pre mňa vtedy jedno krásne svedectvo ich viery. Rád si spomeniem, keď sme v letnom období spolu so starým otcom šli do kostola na bicykloch do 5km vzdialenej Marhane, aby sme tam boli ráno na deviatu. Bolo to krásne obdobie, ktoré ma tiež nejakým spôsobom formovalo a ovplyvňovalo. No a môj otec … od toho som duchovné veci až tak nečakal Bol to muzikant, ktorý po akcii nedeľné dopoludnie zväčša prespal Od neho som chcel iné … aby ma naučil kerovať na Tatrovke alebo na traktore … a to sa aj dialo … takže som to mal pekne podelené
Áno, priatelia! Toto všetko ohľadom žien vo vznikajúcej, ranej, prvotnej cirkvi je skutočne zaujímavé a často je to prehliadané. Pravda je však taká, že rozhodujúci pri šírení evanjelia nie sú až tak ľudia, ktorí sa aj akokoľvek snažia a nepoviem, že nie sú dôležití v celom tom procese. Veď keby tu nebolo uvedomenie si toho, že niekto potrebuje pomoc, keby tu nebola poslušnosť na strane apoštolov čo sa vízie týka, kto vie ako by to všetko dopadlo? Predsa len: Dovolím si povedať, že všetko je to postavené na jednom: Pán jej otvoril srdce, aby pozorne počúvala, čo hovorí Pavol. Inými slovami povedané: Boh sám sa stará o to, aby Jeho slovo bolo prijaté a aby mu niekto venoval pozornosť. Sám od seba, sám zo svojej vlastnej prirodzenosti by totiž nikto neuveril. Neexistuje žiaden „gén pre vieru“, ktorý sa aktivizuje prostredníctvom nejakej oslovujúcej – strhujúcej kázne. Iste aj dobrá kázeň vie človeka strhnúť. Ale podstatnú časť práce vždy vykoná Boh sám prostredníctvom svojho Svätého Ducha.
Celá tá postupka viery, ako som aj nazval túto dnešnú kázeň, beží asi tak: Macedónčan potrebuje pomoc – Pavol správne vyhodnotí zjavenie a je poslušný – Pavol so Sílasom idú do Macedónie a kážu, zvestujú Božie slovo, evanjelium – Lýdia aktívne počúva – A Boh jej otvára srdce pre počuté slovo … Tak viera prichádza k nej a vstupuje do nej.
Chcem tým povedať jedno: Je to Boh sám, kto si otvára srdcia ľudí pre seba. To je Jeho obrovská milosť. Túto milosť zažil apoštol Pavol sám, vtedy ešte len Saul, pred bránami Damasku, ako som sa o tom dnes už zmienil. Pri Lýdii sa táto milosť prejavila na brehu rieky. Pri nás, sestry a bratia, sa táto milosť prejavila vo sviatosti krstu svätého.
Sestry a bratia! Minule som pozeral známy film „Jurský park“. Zaznela tam veta: Život si nájde cestu. A dnes, na základe prečítaných slov zo Skutkov apoštolov by som si túto vetu dovolil jemne modifikovať: Ježiš Kristus si nájde cestu. Našiel si ju aj pri tebe. Nájde si ju aj pri druhých. Nájde, pokiaľ oni sami budú ochotní sa pre túto cestu otvoriť, nakoľko Ježiš nikoho do ničoho netlačí ani neznásilňuje. Kiež si i nás vie Pán Boh v procese záchrany druhých pre večnosť použiť, pokiaľ je to Jeho vôľa. My len správne vyhodnocujme to, čo sa okolo nás deje! A predovšetkým: buďme poslušní Božiemu volaniu! Amen.
