Poďakovanie za úrody zeme
Written by radovan on okt 09, 2013 in - No Comments
Poďakovanie za úrody
„Dobroreč duša moja Hospodinu…“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Žalm 103, 1 – 5
1 Dobroreč Hospodinovi, moja duša, celé moje vnútro jeho svätému menu. 2 Dobroreč Hospodinovi, moja duša, nezabúdaj na nijaké z jeho dobrodení! 3 On ti odpúšťa všetky previnenia, on ťa uzdravuje zo všetkých chorôb. 4 Zachraňuje ti život zo záhuby, on ťa venčí milosťou a milosrdenstvom. 5 Dobrom nasycuje tvoj život, mladosť sa ti obnovuje ako orlovi.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, sestry a bratia v Pánovi!
Len málokto dokáže Bohu dobrorečiť. Mnohým ľuďom zatienili výhľad k Bohu, k radosti a vďačnosti rôzne ťažké a zlé veci, ktoré im zahalili obzor. Je nemálo tých, ktorí sa cítia ukrivdení, keď v živote nedosiahli to, čo chceli. Za takouto ukrivdenosťou sa však neraz skrýva to, že nemysleli na druhých, ale len na seba a svoje nároky. Výčitky Bohu alebo obviňovanie druhých ľudí býva totiž často prejavom sebectva.
Kresťan je, naopak, človek, ktorý rozpoznal, že jeho život je plný dobrých Božích darov. Preto vie, že má vždy začo dobrorečiť. Ale nestačí dobrorečiť a žehnať len slovami. To je málo. Pravé dobrorečenie totiž ide zo srdca. Preto aj žalmista hovorí : Dobroreč Hospodinovi, moja duša, celé moje vnútro jeho svätému menu. Jeho sväté meno je to, v ktorom sa nám Hospodin zjavil : Som, ktorý som (Som ten, ktorý je tebou). Alebo aj ten, v ktorom sa nám Boh zjavil a dodnes je s nami – Ježiš Kristus.
Niekto snáď povie : Ale ja vlastne ani neviem, začo by som mal Bohu ďakovať a dobrorečiť. Žijem taký obyčajný život, nič zvláštneho. Práveže aj takýto život je plný dôvodov k dobrorečeniu. A práve na túto skutočnosť nám ukazuje žalmista veľmi názorne.
Boh ti odpúšťa všetky previnenia. To predsa nie je žiadna maličkosť. V Biblii sa o odpustení hovorí často. Poznáme to, a tak z času na čas sme aj ochotní druhým ľuďom niečo odpustiť. No len zriedkavo si uvedomujeme, čo všetko je treba odpustiť nám. Aké dlhy máme my sami. U Boha i voči ľuďom. Kto si toto neuvedomuje, pre toho je cesta do pravého medziľudského, ale aj kresťanského spoločenstva uzatvorená. Len ten, kto vie, že aj jemu samému je treba odpustiť a odpúšťať, nájde dvere otvorené. Všetci by sme si preto mali spytovať svedomie : nielen, či som ja odpustil všetkým, ktorí o to stáli, ale tiež : čo všetko je treba odpustiť mne, pri Bohu i pri blízkych, aby moja cesta k nim bola voľná. Evanjelium nás dnes uisťuje : Boh ti odpúšťa všetko, čo ľutuješ.
On ťa uzdravuje zo všetkých chorôb. Božiu pomoc v nemoci sme asi prežili všetci. Možno sme na chvíľku boli aj vďační. Máme však pravdepodobne aj inú skúsenosť, a síce, že Boh nás ani našich najbližších zo všetkého neuzdravil. Prečo? To sa akosi nezhoduje s tým, čo hovorí žalmista : On uzdravuje všetky tvoje nemoci. Toto je však skúsenosť žalmistova. Nemôžeme skúsenosť druhých ľudí a biblických postáv automaticky vzťahovať na seba. Spomeňme si napríklad na Jóba! Toho Boh síce napokon uzdravil, ale až po dlhej skúške. Apoštola Pavla Boh zrejme neuzdravil vôbec. Sám o sebe píše (2K 12, 7), že trikrát prosil Pána, aby od neho odňal to, čo on sám nazýva ako „osteň v tele“. Nevieme presne, čo to bolo. Existujú o tom iba dohady. Ale Pán mu povedal : Dosť máš na mojej milosti (Stačí, keď máš moju milosť). Veď v slabosti sa prejavuje sila. Možnože si Boh praje, aby sa aj pri nás tá vnútorná sila, ktorú nám dáva v moci Ducha Svätého, prejavila uprostred našich telesných slabostí. Dôležité je na tomto mieste vyznanie Jóba : dokázať prijímať dobré i zlé, a to všetko v nádeji, že nám to všetko bude napomáhať k dobrému cieľu, že to všetko pri nás Boh raz obráti na dobré (R 8, 28).
Zachraňuje ti život zo záhuby. Možnože niekto z vás prežil, ako ho Boh zachránil od samotnej smrti a záhuby. Snáď aj za to sme boli nejakú tú dobu vďační. Ale len málokto asi pomyslel na to, že to Boha niečo stojí. Keď totiž chcete vytiahnuť niekoho, kto sa topí, musíte za ním ísť do vody. To naznačuje výraz, ktorý na tomto mieste žalmista použil. Znamená nielen – zasadiť sa o niekoho, ale dokonca – nasadiť samého seba za niekoho, vstúpiť do jeho biedy a trápenia a niesť to všetko spolu s ním. A práve to urobil náš Pán Ježiš Kristus, keď za nás vstúpil do skazy a ničoty, márnosti a smrti. Tak nám otvoril cestu k Otcovi. A práve toto popisuje ďalší bod :
On ťa venčí milosťou a milosrdenstvom. Sú chvíle v živote, keď cítime, že Božie milosrdenstvo je pri nás blízko. Ale sú aj také chvíle, kedy sa nám zdá byť vzdialené. Dokonca sa nám zdá, že ani neexistuje. Ale tak ako slnko svieti, aj keď je za mrakmi, tak je nad nami Božie milosrdenstvo a zľutovanie aj vtedy, keď k nemu nedovidíme a pochybujeme o ňom. Jeho existencia nie je totiž záležitosťou nášho vnímania. A tak ako naše pochybnosti nedokážu sňať slnko z oblohy, tak naše pochybnosti nezrušia ani Božie milosrdenstvo a nepripravia nás o to, čo nám Boh vo svojom zľutovaní pripravil. O tom však už hovorí ďalší text :
Dobrom nasycuje tvoj život. Teda nielen vtedy, keď to ty vnímaš a dokážeš za to ďakovať, ale aj vo chvíľach, ktoré sa ti zdajú presiaknuté bolesťou a beznádejou. To dobré je už tu. Je to už pripravené, len je to možno ukryté za kopou starostí a úzkostí, takže k tomu dobrému akoby si nedovidel. Je to zrejme tvoja chyba, ak sa ti ťažkosti života tak nakopili. Pravdepodobne si ich nezačal zavčasu odovzdávať Bohu. Vykroč vpred, pozri sa na všetko odinakiaľ, z iného uhla, u inej perspektívy, a uvidíš, že nás Boh opatruje a vedie svojim milosrdenstvom aj cez temné dni, nielen cez tie svetlé. Vedie nás vždy k jedinému cieľu, a tým je On sám. Niekomu to bolo darované už za života, ako napríklad Pavlovi pred Damaskom. Niekomu zatiaľ ešte nie.
Tento cieľ, alebo ak chcete – to veľké stretnutie leží zatiaľ niekde až za našim obzorom, ktorý je obmedzený našou nedokonalosťou, nestálosťou, biedou a hriechom. Táto skúsenosť ohraničeného obzoru nás potom často vedie k domnienke, že všetko dianie sa skladá len z nezvratných zmien a že nutným výsledkom celého bytia je koniec všetkého a zánik. Ale je to len náš krátkozraký pohľad, naša nesprávne nastavená optika. Celá Biblia je plná správ a prielomoch do zdanlivo nezvratného diania : od narodenia Izáka z neplodnej Sáry, cez návrat márnotratného syna až po vzkriesenie ukrižovaného Mesiáša.
Všetky tieto udalosti svedčia o jednom : Boh obnovuje! To je veľká vec. Možno ste už aj sami našli niečo, čo ste považovali za dávno stratené a na čom vám záležalo. Alebo ste našli strateného priateľa. Alebo stratenú silu, stratené zdravie, stratenú nádej. A v tej chvíli vás zaplavila radosť, pretože ste prežili a pochopili, že nad nami ako posledný pán nevládne zákon zmaru a zániku, ale že Boh obnovuje.
Mladosť sa ti obnovuje ako orlovi. Zvláštny obraz. Prečo akurát orol? Za orlom sa skrýva obraz bájneho vtáka Fénixa, ktorý bol pre celý starovek obrazom zázračnej obnovy. Táto báj pochádzala z Egypta a bola vtedy všeobecne známa. Fénix vraj žije 500 rokov (podľa inýcz zdrojov až 1500 rokov) a potom sa sám spáli na hranici. Z popola však povstane omladený k novému životu. V báji sa tým pôvodne chcela vyjadriť očisťujúca a obnovujúca moc ohňa alebo slnka. Kresťania však tomu rozumeli po svojom, a tak už v starej dobe sa Fénix stal obrazom, či symbolom Krista, ukrižovaného a vzkrieseného. Túto obnovu života jasne hlása Nová zmluva. Túto obnovu však pozorujeme už aj v Starej zmluve ako to dosvedčuje dnešný kázňový text : Mladosť sa ti obnovuje ako orlovi.
Prečo mladosť? Mladosť je tuná obrazom života vôbec. Jedná sa najmä o život plný sily a otvorenej budúcnosti. Mladosť má predsa život pred sebou. Staroba za sebou. Možnože si dokážete spomenúť na chvíľku v živote, keď najmä vy, starší, ste si priali byť zas mladí. Vrátiť sa a obnoviť svoju mladosť. Takáto túžba sa objavuje aj v ľudových piesňach, napríklad aj v známej gemerskej „Keby se mi moja mladost navrátila…“. Iste, niekedy Pán Boh môže predivne obnoviť aj našu telesnú silu. Ťažisko biblického textu však spočíva v niečom inom. Ide o to, aby sme boli mladí a aktívni predovšetkým vo svojej duši, plní mladistvého odhodlania ísť Božou cestou a rásť ďalej vo viere, láske a nádeji. To všetko pôsobí a obnovuje v nás Boh svojim svätým Duchom. Tak to stojí aj v Žalme 104, 30 : Keď svojho Ducha vysielaš, sú stvorené; tak obnovuješ povrch zeme. Alebo si tiež spomeňme na apoštolov, ako po zoslaní Ducha Svätého boli bez ohľadu na svoj vek plní mladistvého elánu pre zvestovanie evanjelia.
Bratia a sestry, každá obnova, pri ktorej sa v nás opäť ozvú sily mladosti, je zároveň odkazom, dokonca zasľúbením tej poslednej veľkej obnovy na konci v Kristovi, ktorá je v našom texte naznačená tým Fénixom.
Ak toto všetko máme pred očami, potom nás to nielen povzbudzuje, ale dovoľuje nám to dobrorečiť Hospodinovi vždy a všade, v dňoch svetlých i temných. Nabáda nás to, aby sme Mu dobrorečili z hlbín viery a nádeje vtedy, keď sa nám zdá, že slnko jeho lásky je skryté za mrakmi. Takáto chvíľa je len skúškou našej trpezlivosti a nádeje. Zanedlho sa rozjasní. Boh spôsobí obnovu a naša ochromená nádej sa mocou Ducha vznesie zo svojho popola ako Fénix.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi! Pán Boh nás tak dnes skrze žalmistu učí dobrorečiť Mu, nech je jasno alebo temno, pretože všetko, čo nám pripravil, je pevne v Jeho ruke. O nič neprídeme. Ide len o to, aby sme svojim zrakom a mysľou nezastali v temných oblakoch a skúsili zaostriť k nášmu duchovnému slnku – Kristovi. A to, ako vieme z evanjelia, je už blízko, dokonca už vychádza. Ako potom nedobrorečiť? Áno, dobroreč, duša moja Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Amen.
Použitá literatúra : Jan Heller – Jak orat s čertem /Kázání/, Kalich 2005
