Popolcová streda – nie je boh ako Boh
Written by radovan on feb 25, 2020 in - No Comments
Popolcová streda – 26.2.2020
„… nie je boh ako Boh …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
2 Mojžišova 32, 1 – 6.15 – 20
1 Keď ľud videl, že Mojžiš dlho neschádza z hory, zhromaždil sa k Áronovi a povedal mu: Nože, urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami; lebo nevieme, čo sa stalo Mojžišovi, mužovi, ktorý nás viedol z Egypta. 2 Áron im odvetil: Postŕhajte zlaté náušnice, čo majú na ušiach vaše ženy, vaši synovia i vaše dcéry a prineste mi ich! 3 Všetok ľud si postŕhal zlaté náušnice, čo mali na ušiach, a priniesol ich k Áronovi. 4 On to prijal z ich rúk, sformoval to rydlom a urobil z toho uliate teľa. Oni povedali: Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta. 5 Keď to Áron videl, postavil pred ním oltár. I zvolal Áron: Zajtra bude sviatok Hospodinov. 6 Na druhý deň včasráno obetovali spaľované obete a priniesli obete spoločenstva. Potom sa ľud posadil, jedol a pil; nato vstali a zabávali sa. 15 Nato sa Mojžiš obrátil, zostúpil z vrchu a v ruke mal dve dosky svedectva, dosky popísané na oboch stranách; popísané boli z jednej i z druhej strany. 16 Dosky boli Božím dielom i písmo bolo Božím písmom vyrytým na doskách. 17 Keď však Józua počul krik ľudu, povedal Mojžišovi: V tábore je vojnový pokrik. 18 On povedal: To nie je pokrik víťazstva, ani hlas kriku porážky; hlas veseliacich sa počujem. 19 Keď sa priblížil k táboru a videl teľa a tanec, rozhneval sa Mojžiš, odhodil dosky z rúk a rozbil ich pod vrchom. 20 Vzal teľa, ktoré urobili, spálil ho a rozdrvil na prach, vysypal ho na vodu a dal piť Izraelcom.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešným dňom spolu s celou kresťanskou cirkvou vstupujeme do pôstneho obdobia. Jeho cieľom je, aby sme sa dobre a zodpovedne duchovne pripravili na udalosti Veľkej noci – teda na najvýznamnejšie udalosti v histórii spásy ako sú : smrť Božieho Syna za nás a naše hriechy a Jeho vzkriesenie pre naše ospravedlnenie. Dovolím si však povedať, že okrem menovaných skutočností je obdobie pôstu vhodným časom aj na to, aby sme viac a intenzívnejšie poznávali nášho Pána Boha. Aby sme sa sami seba pýtali : Aký je náš Boh? Kto alebo čo je naším Bohom? Aká je Božia vôľa pre náš život, pre život mojej rodiny, pre fungovanie môjho duchovného cirkevno – zborového spoločenstva? Aká je Božia vôľa s naším seniorátom či cirkvou vo všeobecnosti …
Je treba si čestne povedať, že čas pôstu nie každý víta a prijíma pozitívne. Je nemálo takých, ktorým toto obdobie nehovorí nič a nevnímajú ho nijako špeciálne. Je nemálo tých, ktorí ho vnímajú skôr ako niečo obmedzujúce, čo treba nejako pretrpieť. Áno, sestry a bratia, náboženská sloboda dáva človeku aj takéto možnosti. Dnes nikoho nemožno nútiť, aby veril v to, čo my. Resp. aby vyznával, či uznával to, čo my. No celkom určite jedno môžeme a máme robiť. My sami sme pozvaní k tomu, aby sme počas obdobia pôstu lepšie poznávali nášho Boha. Nuž a k tomuto poznávaniu, k prehlbovaniu nášho vzťahu s Ním máme pozývať aj ostatných.
Poznávanie Boha je úzko spojené s našim pokáním. Človek, pokiaľ pred Boha predstupuje úprimne, musí si uvedomiť dve veci : Božiu svätosť na jednej strane a svoju vlastnú hriešnosť, nedostatočnosť a nedokonalosť na strane druhej. Takto je čas pôstu zároveň pozvaním k pokániu. Ježiš Kristus ako hlavná postava pôstneho obdobia k nám i počas tohoročného pôstu prichádza s tým, aby nám otvoril oči – a to prostredníctvom svojho utrpenia, smrti i vzkriesenia. Jeho ponuka znie : Spása pre všetkých!
Poznávanie Boha ako téma pôstu však spočíva aj v tom, že si človek uvedomuje, čo všetko, resp. kto všetko Boh nie je. V prečítanom kázňovom texte sme mali možnosť stretnúť sa s Izraelcami na úpätí hory Sinaj. Tí už dlho a zatiaľ bezvýsledne očakávajú návrat Mojžiša z hory. Neskrývajú pritom svoje sklamanie a o Mojžišovi sa vyjadrujú neúctivo. Ich viera je zbavená hmatateľnej opory. Bez Mojžiša ako prostredníka medzi ľudom a Bohom vidia Hospodina akoby len v diaľke. Už to pre nich nie je až taký blízky Boh. A tak zatúžia po jednom : nahradiť si Hospodina dosiahnuteľným bohom. Bohom, ktorého budú mať takpovediac „po ruke“, na dosah, na očiach a v blízkosti.
Ľud ide za Áronom a ono sa ukáže, že cesta od kňaza k modloslužbe je veľmi krátka a hranica medzi bohoslužbou a modloslužbou vie byť niekedy veľmi tenká. Samotný počiatok sa zdá byť nevinný, ale nakoniec sa to všetko zvrháva v jedno smutné predstavenie, ktoré tento národ vyprodukoval : tanec a poskakovanie okolo zlatého teliatka, okolo mladého býčka ako symbolu sily, moci a plodnosti. To bol boh, ku ktorému sa vtedy vo svojej hlúposti dopracovali Izraeliti. Boh, ktorého možno vidieť. Boh, ktorého možno držať v ruke. Boh, ktorého možno mať vo vlastnej moci.
Zhromaždení Izraelci chcú symbol, chcú obraz, chcú niečo hmatateľné, v čom by bola prítomná Božia sila. Sila, ktorá by ich viedla. Celkové poblúdenie cítiť hneď z úvodných slov Izraelcov: urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami … Požadujú magickú záruku Božej prítomnosti. No neuvedomujú si, že živého Boha takto človek neobsiahne. A tak uctievanie skutočného Boha sa v jednej chvíli mení na uctievanie modly. Áron údajne chcel ľud od tohto počinu zdržať alebo odradiť tak, že požadoval tvrdú podmienku : veľkú obetavosť. Avšak i veľká obetavosť a náboženská horlivosť sa môže obrátiť proti živému Bohu, pokiaľ to všetko nie je spojené s radikálnou očistou.
Celý tento zlý zámer sa tak stáva prepojením viery vo vedenie Hospodina na jednej strane a túžby Bohom disponovať na strane druhej. Áronova pochybná taktika, ktorá chce ľud udržať pri Bohu aj za cenu ústupkov, aj za cena zahmlievania jasného vyznania viery, nie je nič iné ako prestúpenie 1. Božieho prikázania : Ja som Hospodin, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
I keď nás dnes zrejme Izraeliti svojim správaním a uvažovaním pohoršujú, predsa len nebuďme kritickí len voči nim! Veď okolo podobných bohov dnes človek tancuje a poskakuje ešte aj dnes! Jedni tancujú a poskakujú okolo bohatstva a kariéry. A ďalší zas ako svojho boha uctievajú bezbrehú vášeň, náruživosť či rozkoš. Človek, ktorý toto robí, si však neuvedomuje jedno: Všetko toto má jednu nevýhodu! To, čo si človek sám vyrobil, poskladal, pozliepkal či odlial predsa nemôže byť bohom. Človek, ktorý sám o sebe bohom nie je, naopak – je skutočným Bohom stvorený, si predsa nemôže vyrobiť ozajstného Boha. To, čo dokáže je len vytvorenie si akéhosi pseudo – Boha, náhrady, ktorá však ani nežije, ani nevidí ani nepočuje. Taký Boh nevie chodiť, a tak ho treba prenášať z miesta na miesto. Je to neživá hmota, masa zlata, kameňa alebo iného materiálu, ktorá nemá dokopy žiadnu moc. Ani neublíži, ale ani nepomôže. Akurát čo na ňu padá prach, ktorý treba utierať. Takáto pomýlená viera dokáže akurát jedno: pekne naštvať ozajstného Boha, ktorého jedno z prikázaní znie : Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
A preto chce dať Mojžiš svojim súkmeňovcom jasne a názorne pocítiť a zakúsiť, aký smiešny je ten ich boh, okolo ktorého tancujú, zabávajú sa, poskakujú a ktorého sú ochotní vzývať. Je to boh, ktorého možno dokonca rozpustiť (roztopiť) !!! 😊 Ba čo viac! Tohto svojho boha si následne Izraeliti musia aj „vyžrať“, a to doslova …
Úžasná zvesť, s ktorou i k tebe, drahý brat, milá sestra, prichádza tohoročný pôst znie takto : Boh a Pán nechal iného, aby to „vyžral“ za teba, za tvoje omyly, za tvoje hriechy, pády a zlyhania. Izraeliti na púšti si to vtedy museli „vyžrať“ sami. Za nás to „vyžral“ Boží Syn. Boh a Pán nechal iného, aby znášal trest, ktorý sme mali znášať my – ty i ja – za svoju neveru, tvrdohlavosť a odbojnosť. Skutočný Boh a Pán nechal na kríži zomrieť svojho Syna, aby takýmto spôsobom pre nás pripravil a otvoril cestu, ktorá vedie do toho nebeského Jeruzalema.
Drahý priateľ, napriek tvojmu zlyhaniu, napriek tvojej vine je Ježiš i tvojim Bohom. Chce ním byť. Túži po tom. Je to Boh, ktorý si zasluhuje tvoju i moju plnú dôveru. Veď On spravil všetko preto, aby si ju zaslúžil. On sa vzdal seba samého, aby si Ty mohol byť Jeho. Vzdaním sa vlastného života ti dokázal svoju lásku, aby si Ho miloval aj ty. Bude pre teba, drahý priateľ, tohoročný pôst, do ktorého vstupujeme, teda jednoznačným potvrdením Hospodina ako tvojho Boha, alebo to bude iba čas nejednoznačného poškuľovania po kadejakých bôžikoch a modlách tohto sveta? Čas pôstu, do ktorého vstupujeme, nech je preto pre nás nanajvýš vhodným časom, v ktorom i nám zaznieva výzva Józuu, Mojžišovho nástupcu : 15 Ak sa vám nepáči slúžiť Hospodinovi, vyvoľte si dnes, komu chcete slúžiť, či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia za Veľriekou, alebo bohom Amorejcov, v krajine ktorých bývate (Joz 24,15). No tiež nech je to pre nás vhodný čas na to, aby sme sa dopracovali k Józuovmu vyznaniu : Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi (Joz 24,15b). Amen.
