Posledná nedeľa po Zjavení – dívať sa očami viery
Written by radovan on feb 05, 2019 in - No Comments
Posledná nedeľa po Zjavení – 10.2.2019
„… dívať sa očami viery …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 17, 1 – 2
1 O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch, kde boli sami. 2 Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Stretávame sa dnes na službách Božích, aby sme na zborovom výročnom konvente zhodnotili celý predchádzajúci rok, ktorý sme z Božej milosti a s Božou pomocou mohli prežiť. Chceme tak robiť v nedeľu, ktorá je v rámci cirkevného roka poslednou po Zjavení a ktorá sa tematicky dotýka udalosti Ježišovho premenenia. Áno, bol to vtedy silný, mystický zážitok viery pre prítomných učeníkov. Nuž a rovnako silný dnes môže byť a chce byť aj pre nás.
Možno sa v tejto chvíli niekomu v mysli zrodí otázka : Načo bola táto udalosť potrebná? Nebolo to z Ježišovej strany len také prízemné a nízke vystatovanie sa tým, čo On všetko dokáže? Určite nie! Veď Pán Ježiš nikdy nerobil nič pre svoju slávu. Nikdy nič nerobil preto, aby sa vystatoval, či chvastal. Všetko, čo robil, bolo vždy predovšetkým na slávu Jeho Otca. Všetko, čo robil, malo privádzať Jeho učeníkov a širšie zástupy k viere, že v Ňom sa nám naozaj zjavil Boh. Že On je naozaj ten prorokmi zasľúbený a dlho očakávaný Mesiáš, ktorý mal prísť na svet …
A tak keď Ježiš chodí po vode, my nemáme špekulovať nad tým, ako to dokázal. Skôr to máme vierou prijať ako tú skutočnosť, že ten, kto vytvoril prírodné, fyzikálne zákony, ich môže aj porušovať, pokiaľ chce. Dominuje nad nimi a nie je nimi nijako spútaný, limitovaný ani zviazaný. Ten, kto dokáže vzkriesiť a do života vrátiť mŕtveho, nám chce demonštrovať to, že pre Neho ani smrť nie je problém. My, ľudia, vieme rozpoznať a konštatovať smrť pri mŕtvom človeku, ale On pozná a „konštatuje“ život, pretože sám je prameňom a darcom života …
Udalosť Ježišovho premenenia, ktorá je nosnou témou dnešnej nedele, chce byť tak pre učeníkov akousi vnútornou prípravou na to, čo príde … nuž a to, čo má prísť nebude nijako príjemné … Ježiš sa o tom sám vyjadril takto : „Syn človeka musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi. Musí byť zabitý a tretieho dňa vzkriesený.“ (L 9,22). Udalosť Ježišovho premenenia takto chce byť vnútorným posilnením aj pre nás. Chce pre nás byť posilnením vo viere vždy vtedy, keď možno pred očami máme všetko iné len nie osláveného a vyvýšeného Krista. Chce byť pre nás posilnením vždy vtedy, keď možno skôr vidíme biedu, hriešnosť, prízemnosť, krehkosť a nestálosť vlastného života. Chce byť pre nás posilnením vždy vtedy, keď si azda viac všímame špinavé škvrny na Kristovej cirkvi … žiaľ, i na tej našej … keď sa zopár jedincov nevie vtrepať do kože a v akejsi falošnej ukrivdenosti má až chorú potrebu poukazovať na domnelú nespravodlivosť, ktorá sa im udiala …
Bratia a sestry, táto úžasná scéna Ježišovho premenenia pre nás chce byť posilnením aj vtedy, keď badáme biedu našich cirkevných zborov, ľahostajnosť ľudí čo sa týka vecí cirkvi a Pána Boha. Táto udalosť nám vždy vtedy chce povedať jedno : Človeče, nauč sa v živote hľadieť na osláveného a vyvýšeného Krista – Pána pánov a Kráľa kráľov! Nauč sa v živote na veci pozerať od konca! Teda ako to všetko skončí a dopadne. Netráp sa príliš nad tým ako je to dnes! I keď to, samozrejme, neznamená, brat, sestra, že ti má teraz byť všetko jedno. Každý z nás je pozvaný, aby pozitívne menil tento svet. No súčasne tak faktom ostáva, že všetko zmeniť a ovplyvniť nevieme. A preto nebuďme frustrovaní, keď vidíme, v akom stave sa nachádza spoločnosť, svet i cirkev! Učme sa tak na spoločnosť, ako aj na svet i cirkev pozerať očami viery! Skúsme v tom všetkom vidieť predovšetkým osláveného, premeneného Krista, ktorý s tým všetkým má svoj plán. Nuž a On svoj plán nakoniec aj dovedie do zdarného konca. Veď i On si musel prejsť svojim utrpením, ktoré podstúpil pre nás, aby mohol vojsť do slávy svojho nebeského Otca. Takto Ježiš aj nám vytyčuje cestu, po ktorej nám treba kráčať. Áno, neraz je to cesta nepochopenia, utrpenia i nezdaru. Stretávame sa tak s neúspechmi ako aj pádmi. No vo všetkom tom nestrácajme zo svojho zorného uhla osláveného Krista, ktorého „tvár sa zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo“ … Takého na svojej ceste mohol Krista stretnúť aj apoštol Pavol. Nuž a od tej chvíle sa jeho životným krédom stali slová : Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje (F 4, 13) Tieto slová, drahý brat, milá sestra, sa rovnako tak môžu stať aj tvojim vyznaním, mottom, či životným krédom.
Áno, priatelia, bude to cesta, ktorá, povedané žalmistom, povedie aj neraz aj „temnými údoliami“. No my vo viere už vidíme jej koniec. Bude to dobrý koniec. I preto Ježiš umožňuje svojim učeníkom nazrieť akoby „za oponu“. Nazrieť do toho „druhého sveta“, povedané po našom. A to všetko im umožňuje preto, aby mali nádej. Aby v akomkoľvek životnom navštívení nestrácali nádej. Aby si nezúfali, že celý život je len jeden veľký kolobeh utrpenia, bolestí a nešťastia, ktorý sa nakoniec zakončí smrťou. Nie, priatelia! Naša životná cesta nie je jeden smutný a nezmyselný kruh. Je to cesta, ktorá má jasný smer a cieľ. Je to cesta v ústrety večnosti. A v nej nás čaká oslávený Kristus, aby tak ako je oslávený On už teraz, raz mohol osláviť a „premeniť“ aj nás.
Ide len o to, bratia a sestry, aby sme sa dali, aby sme sa nechali viesť. Tak ako aj Ježiš učeníkov „vyviedol na vysoký vrch, kde boli sami“. Si ochotný dať sa Kristom viesť? Alebo si radšej svoju cestu razíš sám? Iba od toho závisí to, či sa tvoj život bude odohrávať v jednom nezmyslenom kruhu alebo bude mať jasný smer v ústrety večnosti s osláveným Kristom.
Milí priatelia, za povšimnutie určite stojí to, že mystický zážitok Ježišovho premenenia sa neodohráva v hluku, ruchu a rýchlosti života, v ktorom sme konfrontovaní s množstvom povinností, úloh a práce. Naopak! Celá tá scéna sa odohráva ďaleko preč od hektiky života. V tichu a samote vysokého vrchu. Dalo by sa povedať, že všetky dôležité udalosti v Písme svätom sa odohrali na vrchu, resp. vyvýšenom mieste. Staručký Abrahám mal obetovať svojho syna Izáka na vrchu v krajine Mórija. Mojžiš obdŕžal Boží zákon – Desatoro takisto na vrchu. Tentokrát to bol Sinaj. Boh svoju moc ukázal Izraelcom prostredníctvom proroka Eliáša na vrchu Karmel. Ježiš sa pred učeníkmi premenil na tzv. vrchu premenenia. Podľa kresťanskej tradície sa jednalo o vrch Tábor. Zástupy učil na tzv. hore blahoslavenstiev. Do neba vystúpil z Olivovej hory. No predovšetkým zástupnú obeť zmierenia za nás priniesol na vrchu Golgota.
Čo tým chcem povedať? Jednoducho to, že mystický zážitok Ježišovho premenenia, zážitok a dotyk večnosti smieme prežiť dnes, ba čo viac, každý deň aj my. Len sa na to musíme vedieť a hlavne chcieť vnútorne nastaviť. To všetko sa dá prežiť v samote s našim Pánom. Nie v hluku sveta, ale v tej komôrke, o ktorej aj Ježiš hovorí : 6 Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí (Mt 6,6).
Zažiť osláveného Krista, dotknúť sa večnosti a nahliadnuť do nej, to všetko môžeš i ty, drahý priateľ. A to vždy vtedy, keď zložíš ruky k modlitbe. Vždy vtedy, keď si otvoríš Božie slovo a začneš naozaj načúvať. Keď nielen obrazne, ale doslova zavrieš dvere pred okolitým svetom a istú chvíľu pobudneš sám – sám so sebou, no predovšetkým sám so svojim Pánom a Bohom. Pretože práve toto robí človeka človekom. A síce možnosť komunikovať, možnosť stretnúť sa s Bohom ako Stvoriteľom a predovšetkým Otcom. I to robí človeka človekom, že má nádej. Pán Ježiš túto nádej dnes dáva i tebe. Nádej, že raz sa všetko zmení. To ako je to dnes to nebude navždy. Len sa nechaj viesť a dôveruj mocne svojmu Pánovi vo všetkom! Veď On pre teba mám pripravenú tú najkrajšiu budúcnosť, o ktorej opäť apoštol Pavol vyznáva že ani „oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí Ho milujú“ (1K 2,9).
Takýto mystický zážitok viery, drahý brat, milá sestra, smieš zažiť okrem iného aj v chráme. Aj náš dobšinský chrám je v rámci lokality, v ktorej stojí, postavený na vyvýšenom mieste. Nestojí síce priamo na kopci, ale je vyvýšenom mieste. Vyvýšené miesto, resp. vrch ako taký bol pre starovekého človeka vždy miestom, z ktorého mal bližšie k Bohu. Staroveký človek veril, že keď sa modlí na takomto vyvýšenom mieste, resp. na takomto mieste prináša obeť, Pán Boh akoby ju skôr počul a rovnako tak skôr zacítil príjemnú vôňu obete. I preto sú medzi nami chrámy, priatelia. Aby sme nezabudli na to, čo nás robí ľuďmi. Nuž a Pán Ježiš to opäť nádherne vyjadril pri pokúšaním diablom na púšti : Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích (Mt 4,4). I preto sú medzi nami chrámy, aby sme nezabudli, že nežijeme len preto tento svet. I preto tu sú chrámy, aby sme nezabudli dívať sa. Dívať sa očami viery a skrze vieru už teraz vidieť to neviditeľné, to večné, dokonalé, sväté – pripravené aj pre teba. Amen.
