Posledná nedeľa po Zjavení – Na hore premeny
Written by radovan on jan 21, 2015 in - No Comments
Posledná po Zjavení – 25. 1. 2015
„Na hore premeny“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými nami! Amen.
Mt 17, 1 – 9
1 O šesť dní vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. 2 Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. 3 A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. 4 Peter na to povedal Ježišovi: Pane, je dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. 5 Kým ešte hovoril, zastrel ich jasný oblak a vtom bolo z oblaku počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. 6 Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. 7 Ježiš však prišiel, dotkol sa ich a povedal: Vstaňte a nebojte sa! 8 Keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, iba samého Ježiša. 9 Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nehovorte nikomu o tom videní, kým Syn človeka nebude vzkriesený z mŕtvych.
Bratia a sestry, milí priatelia!
Napriek tomu, že dnes slávime v podstate 3. nedeľu po Zjavení Krista Pána mudrcom, predsa je to súčasne aj posledná nedeľa po Zjavení, nakoľko termín Veľkej noci je tohto roku už začiatkom apríla. Takto dnešná nedeľa preberá aj samotnú tému spomínanej poslednej nedele po Zjavení. Nuž a tá pojednáva práve o Ježišovom premenení pred zrakom niekoľkých učeníkov.
I keď by bolo možné vrámci prečítaného biblického textu venovať sa rôznym témam a zdôrazniť viaceré aspekty, predsa myšlienkove bohatstvo je tak obsiahle, že sa to v jednej kázni nedá obsiahnuť a zrealizovať. Preto by som sa dnes spolu s vami chcel sústrediť na niekoľko akcentov, ktoré mne zarezonovali a pri čítaní tohto textu, pri uvažovaní nad ním, ma tento krát oslovili.
Myslím si, že dnešné evanjelium aj po dvoch tisícročiach má čo povedať modernému človeku. Človeku uponáhľanému a vystresovanému, človeku v akcii, v pohybe. Človeku, od ktorého sa čaká maximálne nasadenie a výkon a minimálne straty a zlyhania. Človeku pod tlakom. Človeku, ktorý si nemôže dovoliť zlyhať, ak chce napredovať, ak chce spraviť kariéru a byť úspešný. Poukazuje totiž veľmi evidentne na to, že život v svojej komplexnosti nie je len o tom, čo máme pred očami. Život, existencia a realita nie sú len o tom materiálnom a hmatateľnom. Paralelne popri nás existuje aj iná dimenzia, iná sféra bytia, ktorá nie je tak ľahko viditeľná a vnímateľná. Popravde, je neviditeľná. Je to sféra duchovná, a tá sa nedá zahliadnuť telesným zrakom. No môže nám byť umožnené nahliadnuť do nej. Tak ako aj Ježiš hovorí : Čo sa narodilo z tela, je telo. Čo sa narodilo z Ducha, je Duch. Ak teda chceme zazrieť, prežiť a precítiť túto inú dimenziu bytia v našom živote, potrebujeme duchovný zrak. Potrebujeme prosiť, aby nám ho Boh daroval, aby nám ho doprial. Otázka je, či to chceme, či po tom túžime. Ak však máme životu rozumieť v jeho komplexnosti, celistvosti a hĺbke vrámci našich ľudských možností, schopností a obmedzení, ak nechceme zostať len na povrchu matérie, myslím si, že je to nielen potrebné, ale priam nevyhnutné.
Bratia a sestry, ako sa teda dá prežívať duchovná realita, dimenzia bytia – neviditeľná telesným zrakom? Tento svet nám dnes ponúka viacero možností, ako objaviť vlastné duchovno, ako sa ponoriť do zvláštnych extatických stavov, v ktorých je človek schopný opustiť vlastné telo a podobne. Sú tu rôzne dychové cvičenia, možno joga, hypnóza, či meditácia východných náboženstiev. Otázka však je, čo človek od takejto meditácie a duchovného zážitku očakáva! Chce objavovať viac samého seba a svoje schopnosti alebo Boha a Jeho vlastnosti, schopnosti a slávu? Podľa odpovede na túto otázku si potom človek aj vyberá spôsoby, ktorými hlbšie objavuje duchovný svet.
Dnešný evanjeliový príbeh ukazuje, že prežívanie inej dimenzie bytia, pre učeníkov dovtedy nepoznanej, nebola ich zásluha, ani schopnosť ani zásluha. Nebol to výsledok ich špeciálneho dýchania, ani nič podobné. I keď zrejme im to chvíľu trvalo, kým tento zážitok predýchali J Do inej reality však boli vovedení ich Majstrom. On im umožnil niečo také zažiť. On sa im dal spoznať celkom novým spôsobom. Dal sa im spoznať tak, ako Ho dovtedy nepoznali. Svojim spôsobom im umožnil nahliadnuť do neba, do eschatologickej slávy, ktorá je už pre neho pripravená a ktorá napokon očakáva aj nás. Umožnil učeníkom vidieť seba samého ako svojim nebeským Otcom osláveného. Ako toho, ku ktorému sa Otec priznáva, ktorého dielo potvrdzuje slovami : Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. Práve tento pohľad do budúcnosti mal učeníkom už čoskoro pomôcť lepšie zvládnuť a lepšie sa vyrovnať s Jeho blížiacim sa utrpením, ponížením, potupením a smrťou. Tento moment na hore premenenia im zároveň mal lepšie pomôcť prijať aj fakt Ježišovho vzkriesenia, zmŕtvychvstania a opustenia hrobu.
A práve o toto ide v kresťanskej meditácii, pri kresťanských duchovných cvičeniach! Nejde o nachádzanie vlastnej vnútornej rovnováhy. Nejde o nadviazanie kontaktu s vesmírnou energiou. Nejde o objavovanie vlastných skrytých možností, schopností, talentov a rezerv. Ide o objavovanie Boha, Jeho tajomstiev, Jeho schopností, slávy a možností. Ide o prehlbovanie našej dôvery v tohto Boha. Ide o prehlbovanie našej viery v Neho ako v nášho Otca a Ježiša ako nášho brata. To je zásadný rozdiel medzi meditáciou kresťanskou a meditáciou východných náboženstiev.
Milé sestry, drahí bratia, príbeh o Ježišovom premenení nás chce naučiť aj tomu, aká dôležitá, potrebná a nutná je samota pre náš duchovný život, poviem rovno : pre život viery. Duchovno možno naplno prežívať iba v intimite samoty. Byť sám so sebou, a tým byť blízko s Bohom. Iba tak sa dá zažiť iná dimenzia reality a bytia. To sa nedá vo vrave a hluku sveta, pracovných, či iných povinností. Preto je tak dôležité vedieť byť sám so sebou. To je napokon to, čo človeku odporúča aj moderná psychiatria, či psychológia. Nie byť osamotený, či osamelý. Len vedieť a chcieť byť sám so sebou. Byť sám so sebou – to je napokon aj určitá forma psychohygieny, ktorá je práve dnes enormne dôležitá. Kto zanedbáva svoje duchovno, svoju „psyché“ – dušu, ten dnes veľmi ľahko môže skončiť na antidepresívach, drogách, či alkohole, a stáva sa dlhodobo nepoužiteľným v tom lepšom prípade, nehovoriac o tom horšom. Byť sám so sebou – to však dnes pre mnohých vôbec nie je príjemné. Preto je na pláne dňa neprestajné užívanie si a nekonečné párty. Len, aby to žilo! Len, aby nebolo ticho! Len, aby človek neostal sám so sebou! Možno sám so svojimi výčitkami svedomia. Možno sám so svojim pocitom viny. Sám pred sebou. Sám pred Bohom. Človek má strach z tohto stretnutia. No ono je nevyhnutnosťou pre ďalší život, nevyhnutnosťou prežitia, tak časného, ako aj toho večného. Donekonečna sa nedá utekať. Ani pred sebou samým, ani pred Bohom. Raz každý jeden sám seba dostihne a bude musieť čeliť sebe samému. Raz každého z nás dostihne aj Boh. Aj jemu budeme musieť čeliť a dávať odpovede. Myslím si, že čím skôr takýto očistný a seba – reflexný moment v našom živote nastane, tým lepšie.
Milí priatelia, dnešný evanjeliový príbeh však má aj iný rozmer. Vo svete plnom nepokoja, vojen, utrpenia a podobných hrôz človek potrebuje vidieť dobrý koniec a vedieť, že dobrý koniec môže byť realitou a jednou z možností. Dobrý koniec – happy end. Ježiš poukazuje učeníkom na happy end, i keď ten povedie cez sebaobetovanie sa. Veď nie nadarmo sa hovorí, že najkrajšie veci v živote sú spojené s obeťami. Záležitosti týkajúce sa celej večnosti zrejme tiež nemôžu byť bez obetí. No na konci je oslávenie. Práve táto skutočnosť je pre nás posilnením vždy vtedy, keď sa treba obetovať. Potrebujeme prežiť blízkosť a prítomnosť osláveného Krista tak ako učeníci, aby nám nastávajúce veci dávali zmysel, silu a istotu, že to bude nakoniec dobré. Aby sme vedeli o čom je život a realita. Aby sme vedeli lepšie zvládnuť samotný život.
Naše západné kresťanstvo a protestantizmus zvlášť, potrebuje viac meditácie a menej teoretizovania a špekulácii. Potrebujeme viac Krista prežívať a menej z Neho robiť pracovný teologický nástroj. Potrebujeme byť viac na kolenách pred Osláveným a menej pre Neho stavať stánky – teda robiť akcie, podujatia a aktivity od výmyslu sveta. I v našej cirkvi potrebujeme viac duchovných cvičení, pokánia a pokory a menej súdnych sporov, hádok, klamstiev, závisti, nenávisti a zviditeľňovania seba samých.
Bratia a sestry, nebojme sa ostať sami so sebou! Sami s Bohom! Nebojme sa ticha! Nebojme sa miest kde nikto iný nie je! Možno vysoko v horách, v prírode ako aj učeníci s Pánom Ježišom. Možno v tichu chrámu. Možno v pokoji svojho domova. Boha totiž ťažko započuješ v hluku a vrave sveta. Osláveného Krista ťažko zažiješ na preplnenom námestí. A preto vytvor si svoj priestor! Miesto, kde nebudeš nikým a ničím rušený. Vypni všetky aktívne pripojenia – všetky wifi, bluetooth, mobilné siete a podobne. Nalaď svoj prijímač jedine na Boha a viď samého seba tak, ako ťa vidí On!
Milí priatelia, hovorí sa, že ticho lieči. Ticho s Bohom je určite liečivé i uzdravujúce. Prajem nám všetkým čím viacej takýchto tichých momentov, v ktorých sa k nám môže prihovárať náš Pán. A keď už chceme stavať nejaké stánky, potom obrazne povedané : stavajme stánky v zmysle zintenzívnenia úzkeho, mystického prežívania osláveného Krista! Pretože o tom je tá iná dimenzia, iná realita bytia. Pretože jedine to pre nás môže byť posilou, istotou a stabilitou v turbulenciách života. Pretože tak už v tomto nedokonalom tele a v tomto nie vždy ideálnom svete budeme môcť prežiť kúsok neba. Neba, ktoré stojí o každého z nás, pokiaľ oň stojíme my sami! Amen.
