Posledná nedeľa v cirkevnom roku – nové nebo, nová zem
Written by radovan on nov 20, 2018 in - No Comments
Posledná nedeľa v cirkevnom roku – 25.11.2018
„… nové nebo, nová zem …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 65, 17 – 19.24 – 25
17 Lebo, ajhľa: Stvorím nové nebo a novú zem a predošlé sa už nebudú spomínať, ani na myseľ neprídu. 18 Ale jasajte a radujte sa na večné veky z toho, čo stvorím. Lebo, ajhľa, stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť. 19 Zajasám nad Jeruzalemom a zaradujem sa nad svojím ľudom, a nebude v ňom už počuť hlas plaču ani volanie o pomoc. 24 Skôr, ako budú volať, ja sa im ozvem, ešte budú hovoriť, už ich vypočujem. 25 Vlk s jahňaťom sa budú spolu pásť, lev s dobytkom slamu bude žrať a had bude mať za pokrm prach. Nebudú škodiť ani hubiť na celom mojom svätom vrchu – vraví Hospodin.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V cirkvi kresťanskej dnes slávime poslednú nedeľu v cirkevnom roku. Uzatvárame ňou ďalší rok svojho života, tak osobného ako aj toho náboženského, či cirkevného, počas ktorého sme mohli prijať a prežiť nespočetne veľakrát Božiu milosť, požehnanie, pomoc, ochranu ako aj vypočutie našich modlitieb. I keď je dnešná nedeľa poslednou v cirkevnom roku, nie je akousi pomyslenou bodkou za ním. Končí ňou iba samotný cirkevný rok, ale nie život a vzťah s Pánom Bohom. Veď ten sa práveže nikdy ukončiť nemôže , a to tak v tejto časnosti ako aj vo večnosti. Preto by som povedal, že i keď je dnešná nedeľa poslednou v cirkevnom roku, predsa je len skôr akousi dvojbodkou za ním. Nuž a keď sa niekde napíše dvojbodka, každý z nás čaká pokračovanie. Áno, bratia a sestry, tým pokračovaním nie je nič iné ako nový cirkevný rok, ktorý sa o týždeň začne vstupom do adventného obdobia. Tým pokračovaním bude nový rok nových možností učiť sa pri nohách Pánových. Nový rok spoľahnutí sa na Pána Boha. Nový rok dôvery v Neho. Nový rok budovania si svojho vzťahu s Ním ako aj budovania si vzťahov a spoločenstva so svojimi bratmi a sestrami. Tým pokračovaním bude nový rok Božieho sprevádzania, zakúšania Jeho blízkosti, požehnania, pomoci, vedenia i ochrany. Tá dvojbodka za dnešnou nedeľou je však súčasne niečo, čo našu časnosť a konečnosť presahuje. To niečo nazývame večnosťou. Aj preto sa dnešná nedeľa zvykne nazývať „nedeľou večnosti“. V nemeckých krajinách sa zvykne označovať tiež ako „nedeľa mŕtvych“ (tzv. Totenasonntag).
Bratia a sestry, ako kázňový text som si dnes zvolil slová proroka Izaiáša, ktoré nám aspoň sčasti, aspoň trocha pootvárajú výhľad do večnosti. Je to tak, ako keď sa v divadelnej sále na malom mieste troška odtiahne opona, a my, ktorí sedíme v hľadisku, môžeme vidieť aspoň malý kúsok toho, čo sa odohráva, či pripravuje na javisku, kde bude prebiehať vystúpenie. Aby sme však prorokovým slovám správne rozumeli, správne ich pochopili, musíme sa najprv pozrieť na situáciu, v ktorej ich píše, resp. do ktorej ich píše. Musíme skúmať, prečo ich vlastne píše, aký dôvod na ich písanie prorok vôbec má.
Boží ľud, Izrael, sa ocitá v Babylonskom zajatí. Nachádzame sa teda približne 600 rokov pred narodením Krista. Zajatie, a to už v akejkoľvek podobe, nedáva človeku príliš dobré a optimistické vyhliadky do budúcnosti. V kontexte izraelského národa je to ešte zhoršené tým, že chrám v Jeruzaleme je zničený. Tým je znemožnená samotná bohoslužba, ako aj prinášanie obetí, a teda aj akékoľvek spojenie s Hospodinom.
Keď som uvažoval nad tým, v čom je situácia zajatých Izaelcov spred 2600 rokov podobná tej našej, nebolo to ľahké nájsť nejaké paralely a prepojenia. Predsa len : my žijeme v slobodnej krajine. Máme tak politickú ako aj náboženskú slobodu. Náš chrám stojí. Môžeme doň prichádzať a posilňovať sa v ňom vo svojom vzťahu s Pánom Bohom. Tu môžeme Boha hľadať i nachádzať. Tu k Nemu môžeme vysielať svoje prosby i vďaky. Tu sme Bohom vypočutí. Tu obdŕžame od toho istého Boha požehnanie na ďalšiu cestu života.
Predsa len, napriek všetkým týmto úžasným dobrodeniam, ktoré som spomenul, v niečom sme predsa len zajatci. Sme zajatcami vlastnej smrteľnosti a konečnosti. Sme zajatcami vlastnej obmedzenosti. Sme zajatcami vlastnej hriešnosti a neschopnosti zmeniť niečo na svojom údele. Sme zajatcami svojho strachu z moci smrti, ktorí spolu s apoštolom Pavlom vyznávajú : Biedny ja človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?
V kontexte izraelského národa na scénu vystupuje prorok Izaiáš s prekvapujúcou správou : Boh stvorí nové nebo a novú zem. Znie to skôr ako fikcia, ako utópia, ako „pium desiderium“ – zbožné prianie zúfalého človeka, ktorý si sám nie je v stave pomôcť a zmeniť niečo na svojom postavení a údele. Prorok Izaiáš pritom nehovorí, že Boh iba trocha poopraví, resp. pozmení to, čo je teraz. Reč nie je o kozmetických úpravách! Naopak! Prorok tu hovorí o stvorení úplne nového neba a úplne novej zeme. Používa tu pritom sloveso „tvoriť“ (hebr.: bárá), ktoré sa objavuje hneď na začiatku Biblie, kde stojí napísané : Na počiatku stvoril (bárá) Boh nebo i zem. Jedná sa o sloveso, ktoré kresťanská teológia vníma ako tzv. creatio ex nihilo – teda stvorenie z ničoho. Podľa proroka Izaiáša teda Boh v akte tvorenia ešte nepovedal posledné slovo. Práve naopak! Možno očakávať niečo celkom nové a ja by som si pri opise nového neba i zeme opäť pomohol slovami apoštola Pavla, ktorý vyznáva : Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo ani do srdca človeka nevstúpilo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí Ho milujú.
Bratia a sestry, pokiaľ vyznávame vieru v Boha ako Toho, ktorý je všemohúci Stvoriteľ, potom je namieste otázka : Čo je na tom fiktívne? Čo je na tom všetkom utopické a nereálne? Čo je na takejto viere zúfalé? Keď je Boh všemohúci, prečo by túto svoju vlastnosť nemohol dokázať aj spomínaným spôsobom, teda stvorením nového neba a novej zeme, v ktorých spravodlivosť prebýva?
Nuž a naozaj, v kontexte Božieho vyvoleného národa sa začínajú diať zmeny. Božia stvoriteľská moc sa pri Izraeli dosvedčuje tak, že Hospodin začína pripravovať všetko na návrat svojho ľudu domov. Mení politickú klímu. Na trón sa dostáva perzský panovník Kýros, ktorého si Boh použije ako svoj nástroj, ako prostriedok zmeny. Ako toho, ktorý odstráni všetky prekážky z cesty a umožní Izraelcom nielen vrátiť sa domov, ale si aj obnoviť svoj chrám – teda aj svoju bohoslužbu, a tým aj svoj vzťah s Hospodinom.
Drahí priatelia, to je príklad, ktorý i nám dnes chce ukázať na to, že Božie plány sa vždy presadia. Pán Boh si vždy nájde cestu, spôsob, možnosti, prostriedky i ľudí na presadenie svojich zámerov. Azda podobný moment, čo sa zajatia Izraelcov v Egypte týka, sa objavuje aj na stránkach Novej zmluvy. Keď Pán Ježiš zomrel na kríži, pre mnohých tým padla zároveň všetka nádej na zmenu. Dôkazom toho sú frustrovaní emauzskí učeníci, ktorí vyznávajú : A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael. Títo učeníci sa v danej chvíli rovnako tak ako aj Izraelci ocitajú v zajatí. Sú zajatí vlastným sklamaním. Sú zajatcami nepochopenia Písma svätého. Sú zajatcami svojich nenaplnených očakávaní a predstáv. A predsa! Sviatky Veľkej noci sú jedinečnou ilustráciou toho, ako Boh vo svojom Synovi napriek všetkým očakávaniam prekonáva tiene smrti a mení zjavné poníženie a porážku Krista na veľkolepé víťazstvo : Kristus odníma smrti jej moc. Následne vstupuje na nebo, odchádza k svojmu Otcovi, aby pre nás pripravil miesto a príbytky. Aby pre nás vytvoril život, kde nemá miesto ani smrť ani bieda ani núdza ani choroba. Ani nič, čo je porušené hriechom.
Drahí bratia, milé sestry, toto je v konečnom dôsledku dobrá správa a evanjelium tejto nedele : Ježiš nám ponúka večný život, kde už smrť nad nami nebude mať moc. Tomuto mocnému Božiemu aktu tvorenia nikto a nič nemôže vymedziť hranice. Takto sa z nedele mŕtvych a zajatých stáva nedeľa večnosti a slobody. Všetky pokusy niečo na tom zmeniť sa javia ako číre bláznovstvo a nezmysel. Takto je pre nás dnešná nedeľa večnosti niečo ako jasným lúčom, ktorý preniká do budúcnosti. Lúčom do večnej (eschatologickej) budúcnosti s Bohom. Lúčom, ktorý mocne svieti a svojou silou a intenzitou mocne rozráža tú mnohú temnotu, ktorá je zatiaľ okolo nás.
Nuž a aká je to budúcnosť? Prorok Izaiáš nám vo svojich slovách ponúka niekoľko indícií : Lebo, ajhľa, stvorím Jeruzalem na plesanie a jeho ľud na radosť. 19 Zajasám nad Jeruzalemom a zaradujem sa nad svojím ľudom, a nebude v ňom už počuť hlas plaču ani volanie o pomoc. Áno, priatelia! Je to budúcnosť plná skutočnej a nefalšovanej radosti. Budúcnosť bez plaču. Bez čohokoľvek, čo by človeka akýmkoľvek spôsobom ohrozovalo. 24 Skôr, ako budú volať, ja sa im ozvem, ešte budú hovoriť, už ich vypočujem. Je to budúcnosť, v ktorej Boh bude každému blízko. Takpovediac – na dosah. Je to budúcnosť Božej všetko objímajúcej lásky a dokonalej rodičovskej starostlivosti o svoje deti. Je to budúcnosť, v ktorej nikomu nič nechýba, pretože Boh sám napĺňa potreby všetkých. 25 Vlk s jahňaťom sa budú spolu pásť, lev s dobytkom slamu bude žrať a had bude mať za pokrm prach. Nebudú škodiť ani hubiť na celom mojom svätom vrchu – vraví Hospodin. Vlk a jahňa, lev a dobytok v tejto vízii predstavujú akoby dva póly : život a smrť. Pokiaľ sú zvieratá takto pokojne pri sebe a neškodia si, neubližujú si a neoberajú sa o život, nie je to potom nič iné ako poukaz na dokonalé rajské podmienky, kde panovala harmónia a súlad až do času, kým sa neobjavil hriech. Nepriateľstvo, ktoré je oddávna medzi životom a smrťou, je teda definitívne zrušené. Nastala radikálna zmena – život už nie je ohrozovaný smrťou … Milí priatelia, toto je budúcnosť, ktorú Hospodin tvorí a pripravuje pre všetkých svojich verných. Úžasné na tom všetko je to, to môže byť aj tvoja budúcnosť!
Drahí bratia, milé sestry, dnes, pokiaľ si toto uvedomujeme a vierou prijímame : jasajme a radujme sa na večné veky z toho, čo Boh stvorí! (v.18). Ďakujme Bohu za budúcnosť vo večnosti, ktorú pre nás zo svojej moci a lásky stvoril a pripravil! Amen.
