Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – … a knihy sa otvorili …
Written by radovan on nov 09, 2016 in - No Comments
Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – 13. 11. 2016
„… a knihy sa otvorili …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Zjavenie Jána 20, 12
Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom. A otvorili sa knihy. Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. A mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa ich skutkov.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Keď sa povie „súd“, v človeku sa objavia skôr negatívne pocity. Súd, to nie je ustanovizeň, s ktorou by sme radi prišli do kontaktu. Za normálnych okolností sa preto človek snaží súdom vyhnúť. To, že sa naša kauza, naše osobné veci budú pretriasať pred cudzími ľuďmi, to veru nie je príjemná predstava. Dobre si to vieme predstaviť možno aj vďaka „Súdnej sieni“, ktorá beží na „Jojke“ alebo iným podobným dokumentom. Človek cíti, že aj keď nič také nespáchal, kvôli čomu by mal byť postavený pred súd, predsa len nie je načisto bez chyby a keby niekto veľmi chcel, mohol by na nás čo to nájsť. Jednoducho : nikto z nás nie je bez chyby. Nikto z nás nie je bez viny a hriechu. Akoby sme v tom počuli známe Ježišove slová, ktorými sa zastal ženy hriešnice : Kto z vás je bez viny, nech prvý hodí kameňom!
Faktom je, že ľudským súdom sa nám počas života azda podarí vyhnúť. No predsa, je tu ešte jeden súd, pred ktorým sa uniknúť, ani sa mu vyhnúť nedá. Reč je o tzv. poslednom súde. Práve jemu sa venuje dnešná nedeľa, ktorá je už predposlednou v cirkevnom roku. Zmyslom pojednania o poslednom súde pritom zaiste nie je vystrašiť, či vydesiť, len upozorniť a poukázať na to, že každý z nás je za svoj život, svoje rozhodnutia a svoje skutky zodpovedný. Nastane čas, keď povedané apoštolom : Všetci sa budeme musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby každý prijal dobré či zlé ako odplatu za to, čo konal v tele, podľa toho, ako pracoval.
Za základ dnešného zamyslenia som si zvolil slová z poslednej biblickej knihy Zjavenie Jána, ktorá veľmi plasticky o poslednom súde pojednáva. Nie je tu okolo toho žiadna zbytočná „omáčka“. Posledný súd sa tu vníma ako fakt, s ktorým treba počítať, pred ktorým sa nemožno skryť ani nič podobné. Nemožno ho ignorovať ani sa tváriť, že nebude, resp. že nás sa netýka. Naopak! Najlepšie čo môžeme spraviť, je dobre sa naň počas života na zemi pripraviť.
Apoštol Ján, ktorému je umožnené vidieť túto nebeskú súdnu scenériu vo vízii, si najprv všíma motív smrti. Bratia a sestry, smrť nás všetkých postaví do jednej rady. Je to akási „demokracia smrti“, v ktorej sme si všetci rovní : tí, ktorí boli kedysi mocní aj tí, ktorí pre svoje okolie nikdy nič neznamenali. Predtým si rovní neboli. Potom sa však otvoria knihy a už opäť si nebudú všetci rovní. Naopak! Každý bude mať svoj jedinečný príbeh, ktorý prežil. Ale ten sa už bude posudzovať podľa úplne iných merítok než vtedy, keď jedni boli veľkí a druhí malí, keď jedni boli mocní a druhí slabí. Medzitým je akýsi filter smrti, ktorý ich všetkých zrovnal do jednej rady.
Otvárajú sa teda knihy. Pravdepodobne tu zaznieva myšlienka neskorého židovstva, že všetky činy človeka sa zaznamenávajú do Božích kníh. Už prorok Malachiáš pozná knihy, ktoré sú napísané v nebi pre verných členov Izraela. Nachádza sa v nich v podstate záznam zásluh. – Takto sa zhovárali medzi sebou tí, čo sa boja Hospodina. Hospodin to pozoroval a počul a napísaná bola pamätná kniha pred Ním pre tých, čo sa boja Hospodina a ctia si jeho meno (Mal 3, 16). Tajomné otvorenie kníh sa objavuje takisto v knihe Daniel (7, 10), ktorý hneď na to pozoruje Boží súd : Ohnivá rieka vytekala spred neho, tisíce tisícov Mu slúžili a desaťtisíce desaťtisícov stáli pred Ním. Súd zasadol a knihy sa otvorili.
Milí priatelia, na tomto mieste je povšimnutiahodné, že v nebi existujú akoby dva druhy kníh. Akoby dva systémy. Tie prvé knihy, to je súd podľa skutkov. To sú dejiny sveta, ale to sú aj naše osobné, individuálne príbehy. Príbehy nás samých, príbehy spoločenstiev, ktorých sme boli súčasťou, príbehy našich rodín, príbehy cirkvi … Tieto knihy predstavujú nebeskú istotu, že nikto sa nestratil. Nikto pred Bohom nezmizne bez stopy. Nič sa nestratilo – ani krivda, ani zločin, ktoré sa na zemi odohrali bez ľudských svedkov. Nič z toho nezmizlo spred Božích očí, nič z toho sa nestratilo z Božej mysle, i keď ľudia možno niekedy aj mali enormný záujem o to, aby sa na čo to zabudlo, aby sa čo to nespomínalo. Áno, človek či ľudstvo vo všeobecnosti zabúda, môže zabudnúť, môže hocičo prehliadnuť, nevšimnúť si, utajiť a podobne. Nie však Pán Boh.
Povedané na tvrdo : je to súd podľa skutkov. Apoštol Pavol by zrejme zaplakal, keby to bol čítal. A Martin Luther to najskôr aj urobil, a preto k poslednej biblickej knihe ani nenapísal komentár. No nakoniec by možno aj ten Pavol súhlasil : pokiaľ už súd musí byť, potom na základe skutkov. Tu prejdú naše životy akousi kritickou revíziou. Nie len akousi, ale totálnou revíziou. A to všetko preto, aby sa ukázalo, čo bolo dobré a čo zlé. Čo sme vykonali správne a čo sme pokazili, aj keď sme možno boli skalopevne presvedčení, že to robíme správne.
Bratia a sestry, istá nádej na tomto konečnom súdnom tribunáli spočíva v tom, že tieto knihy sú otvorené len pred Bohom samotným. Číta ich len On a stávajú sa predmetom len Jeho interpretácie. Pozitívne teda je, že naše životy a zlyhania, za ktoré sa aj hanbíme, nebudú pretriasané pred celým svetom a ľudskou populáciou všetkých čias. Pánu Bohu totiž nikdy nešlo o to, aby človeka dehonestoval, ponížil a zahanbil. Boli sme stvorení na Boží obraz a Pán Boh – Stvoriteľ tento svoj obraz v nás vždy rešpektoval. Ten, kto samého seba „zhadzoval“, ten, kto Boží obraz v sebe nerešpektuje a neberie na vedomie, ten, kto samého seba zahanbuje a ponižuje, bol a vždy je len človek. Nefunguje to teda tak, že nejaký bucľatý anjelik – úradník, robí mechanicky čiaročky do dvoch stĺpcov (+ -) a potom to spočíta, aby zistil, či je výsledok v čiernych alebo červených číslach. Nie! Je to Boh, ktorý interpretuje naše životy, a to pri zachovaní všetkej ľudskej dôstojnosti. Je to Boh, ktorý všetko posúdi, a to spravodlivo. Pokiaľ niekedy máme vážne pochybnosti o spravodlivosti ľudských súdov, pri oslednom Božom spravodlivom súde takéto pochybnosti nemajú miesto.
Hlavná nádej, milí priatelia, však spočíva v tej druhej knihe : Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. O nej sa tu hovorí akoby len tak, mimochodom. Táto kniha predstavuje iný systém. Mojžiš kedysi prosil, aby ho Boh vymazal z tejto svojej knihy, keď neodpustí previnilému Izraelu. Ježiš zas vyzýva svojich učeníkov k radosti, že ich mená sú zapísané v nebesiach. Apoštol Pavol sa neskôr zmieňuje o Klementovi a ostatných spolupracovníkoch, ktorých mená sú zapísané v knihe života.
Je to Božia milosť, ktorá rozhoduje o tom, kto je zapísaný v knihe života. Je to teda iná kniha, než kniha našich skutkov a životov. V nej sú zapísaní všetci tí, ktorí vierou do svojho života prijali ten najväčší Boží skutok, ktorý sa odohral v dejinách – obetovanie vlastného Syna za hriech sveta. Možno sa dopustili mnohých chýb, možno nie vždy všetko spravili tak, ako bolo treba. No predsa len – jednu a síce tú najdôležitejšiu vec vykonali – uverili v jednorodeného Syna Božieho! A toto ich rozhodnutie rozhodlo o ich zápise do knihy života.
Drahí priatelia, myšlienka na Boží súd, nad ktorým sa dnes zamýšľame, v nás určite nechce vyvolať depresiu, ani stavy úzkosti. Naopak! Táto myšlienka nás burcuje k skutočnému kresťanskému životu. Nemáme byť ochromení katastrofickými víziami o zániku kozmu. To radšej prenechajme hollywoodskym filmovým tvorcom J Myšlienka na posledný Boží súd nás dnes chce skôr podnietiť k zodpovednému životu, aby sme súd mohli očakávať bez strachu. Pritom je však potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že kresťan sa nespolieha na svoj čistý štít, ale na Ježiša Krista, ktorý ho očisťuje svojou krvou. Nič z toho, čo sme vykonali, sa síce nestráca, ako bolo povedané, ale to, čo bolo odpustené pre zmierujúcu obeť Kristovu, to už nie je argumentom proti nám. Za naše hriechy bol odsúdený Kristus sám. A aj keď platí, že budeme súdení podľa svojich skutkov – a to je stále varovanie – nemenej platia Ježišove slová : Veru, veru vám hovorím : Kto počúva moje slová a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života (J 5, 25).
Toto, bratia a sestry, teda zostáva stále evanjeliom, radostnou správou pre všetkých smutných, nešťastných, zaťažených vinami, ktoré sa už nedajú napraviť. Ukrižovaný odsúdenec, ktorý visel na kríži vedľa Ježiša, pravdepodobne vrah, nepôjde na súd, ale „ešte dnes“ je v raji s Pánom, ktorého vierou prijal ako toho nevinného. Budeme teda súdení podľa svojich skutkov. No vierou v Pána Ježiša Krista už teraz prijímame život večný. Bohu vďaka a chvála za to! Amen.
Použitá literatúra : Jiří Mrázek – Zjevení Janovo /Česká biblická společnost, Praha 2012/
