Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – o smrteľnosti duše a nesmrteľnosti Boha
Written by radovan on nov 11, 2020 in - No Comments
Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – 15.11.2020
„… o smrteľnosti duše a nesmrteľnosti Boha …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
2 Korintským 5, 1 – 10
1 Vieme totiž, že keď bude stan nášho pozemského života strhnutý, máme príbytok od Boha, nie rukou zhotovený večný dom v nebesiach. 2 Preto v tomto stane vzdycháme a túžime, aby sme boli zaodetí naším príbytkom z neba, 3 a hoci tamten bude z nás vzatý, nebudeme nahí. 4 Veď kým sme v tomto stane, vzdycháme pod ťarchou, a preto nechceme byť z neho zoblečení, ale zaodetí tým nebeským, aby tak život pohltil to, čo je smrteľné. 5 Ten však, ktorý nás práve na to uspôsobil, je Boh, ktorý nám dal Ducha ako závdavok. 6 Sme teda vždy plní dôvery, i keď vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána. 7 Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme. 8 Sme však plní dôvery a chceme radšej odísť z tela a bývať u Pána. 9 Preto či sme doma a či mimo domu, usilujeme sa, aby sme sa mu páčili. 10 Všetci sa totiž musíme ukázať pred Kristovým súdnym stolcom, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal, kým bol v tele — či dobré, alebo zlé.
Drahí priatelia, sestry a bratia v Pánovi!
Na konci každého cirkevného roka sme konfrontovaní s tzv. poslednými vecami. I keď za iných okolností, predsa len nie inak tomu je i tento rok. Zrejme nad tým človek nerozmýšľa každú chvíľu, no z času na čas nás prepadnú otázky v zmysle: Čo sa bude diať, keď sa pominieme, keď umrieme? A čo sa bude diať na konci časov? Aké to bude pri Kristovom návrate? Aké to bude, keď budeme vzkriesení?
To všetko sú otázky, na ktoré nedostaneme také odpovede, aké by sme radi dostali a aké by sme očakávali. Pán Ježiš sám, keď o tých záležitostiach pojednáva, používa zväčša obrazný jazyk. Nuž a apoštol Pavol vo svojom 2. liste do Korintu tento záujem človeka o posledné veci zas opisuje ako túžbu po nebeskej otčine, nebeskej domovine v protiklade k pozemskej smrteľnosti.
Korinťania boli Gréci, nuž a tí neverili vo vzkriesenie tela. Väčšina z nich, pod vplyvom filozofie, považovala posmrtný život za záležitosť, ktorá sa týka čisto iba duše. Podľa Grékov práve duša bola tým našim skutočným „ja“, ktoré je však uväznené v hmotnom tele. No pri smrti je duša oslobodená. Podľa gréckych predstáv telo nebolo nesmrteľné. Na večnosť vstupovala iba duša.
Naproti tomu Biblia učí, že telo a duša sa nemôžu natrvalo oddeliť. Kresťanský cirkevný zbor v meste Korint sa nachádzal v srdci gréckej kultúry. Mnohí veriaci tak mali problém prijať telesné vzkriesenie ako skutočnosť. Apoštol Pavol popisuje naše vzkriesené telá vo svojom 1. liste do Korintu 15, 46 – 58: 46 Nie je však skôr duchovné, ale prirodzené, až potom duchovné. 47 Prvý človek je zo zeme, pozemský, druhý človek je z neba. 48 Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je ten nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. 49 A ako sme niesli podobu toho pozemského, tak budeme niesť aj podobu toho nebeského. 50 Toto teda hovorím, bratia, že telo a krv nemôžu zdediť Božie kráľovstvo, ani porušiteľnosť nezdedí neporušiteľnosť. 51 Počúvajte, poviem vám tajomstvo: Nie všetci zomrieme, ale všetci budeme premenení, 52 naraz, v tom okamihu, na posledný zvuk poľnice. Keď zatrúbi, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my budeme premenení. 53 Lebo toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. 54 Keď si však toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo! 55 Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? 56 Ostňom smrti je totiž hriech a silou hriechu je Zákon. 57 No vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista! 58 A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neochvejní, buďte stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.
Bratia a sestry, stále to teda budeme my, rovnaká osobnosť, len naše vzkriesené telá budú vďaka Kristovi omnoho lepšie než si dokážeme predstaviť. Písmo sväté sa síce nevyjadruje celkom jasne o tom, ako budú naše vzkriesené telá vyzerať. No vieme, že budú dokonalé a zbavené akýchkoľvek nemocí. Veď tak to vyplýva napríklad aj z iného Pavlovho listu – Filipským 3, 2: 21 On mocou, ktorou si všetko môže podmaniť, pretvorí naše ponížené telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.
Dovoľte mi však, aby som v tejto chvíli šiel tak trochu s kožou na trh. Ja osobne mám s konceptom nesmrteľnosti duše, ktorý sa mocne usadil v kresťanskej cirkvi vážny problém. A preto o žiadnej nesmrteľnej duši ani na pohreboch nekážem, pretože sa s tým akosi nedokážem stotožniť. I keď sa rané kresťanstvo veľmi snažilo vyhraniť svoje pozície v konfrontácii s antickou filozofiou či gnózou, predsa len isté pohanské predstavy do kresťanstva tak či tak prenikli a boli kresťanskými teológmi a tzv. cirkevnými otcami ďalej živené. Čo tým chcem povedať? Chcem povedať to, že Stará zmluva sa na dušu pozerá celkom inak ako sme sa ňu zvyknutí dnes pozerať my. Predovšetkým: keď Boh tvorí človeka, v knihe Genezis 2,7 o tom čítame toto: 7 vtedy Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou bytosťou. – no v pôvodnom texte čítame: človek sa stal živou dušou!!! Podľa Starej zmluvy teda človek dušou je. A nie, že človek dušu má, ako to vnímame my!!! To znamená: my sme duše. Nie, že duše máme!!!
A i keď tú pieseň z Evanjelického spevníka č. 343 – „Chvála Tebe, Bože náš …“, hoc ju napísal aj sám veľký Emil Boleslav Lukáč, spievame tak radi, predsa len v jej 3. verši niečo nepasuje: „Za tú dušu, Bože náš, vdýchnutú do nášho tela …“ Podľa správy o stvorení to, čo do nás bolo vdýchnuté, nebola duša, ale „dych života“. To znamená, Boh do nás dušu nedal. Boh z nás duše vytvoril. A to je veľký rozdiel, priatelia!
Nuž a čo sa nesmrteľnosti duše týka, snáď len jeden citát z proroka Ezechiela, ktorý v kapitole 18, 4 píše: Osoba, ktorá hreší, zomrie! Áno, na tom by nebolo azda nič čudné, ale opäť v pôvodnom hebrejskom texte sa na tomto mieste objavuje slovo: „nefeš“, čo znamená: „duša“. Čo z toho vyplýva, priatelia? Nuž len to, že duša za istých okolností smrteľná je a môže zomrieť. A keď môže zomrieť, potom už nie je nesmrteľná. V tomto slova zmysle jediný nesmrteľný je Boh. Tak o tom píše apoštol Pavol vo svojom liste mladučkému Timoteovi: 16 On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc. Amen (1Tim 6,16).
Drahí priatelia, cieľom mojej dnešnej kázne určite nie je domotať vás a vziať vám z rúk aspoň akú takú nádej, ktorú ste pri kontakte a stretnutí so smrťou mali. To zaiste nie! Je to vskutku veľká teologická téma. A keď som sa na to ešte ako študent teológie pýtal vtedajších renomovaných profesorov a docentov na slovenskej evanjelickej cirkevnej pôde, nikto mi nevedel dať pre mňa uspokojivú odpoveď. V každom prípade: pokiaľ jediný nesmrteľný je iba Boh a nič na nás, ľuďoch, potom ešte viac vyniká a je zvýraznená Božia všemohúcnosť, omnipotentia, ktorá tak ako na začiatku dokázala z ničoho vytvoriť univerzum (creatio ex nihilo), tak rovnako i pri vzkriesení dokáže vytvoriť z prachu a popola kompletné, celistvé, dokonalé a nesmrteľné bytosti s oslávenými telami určenými pre večnosť. Nuž a pokiaľ je nesmrteľný iba Boh a nič na nás, ľuďoch, potom ešte viac vyniká veľkosť Božej milosti. Pretože len na základe nej a ničoho na nás alebo v nás, ľuďoch, budeme môcť byť vzkriesení a prijať večnosť ako dar.
Bratia a sestry, toľko exkurz o duši a jej nesmrteľnosti. Vráťme sa však k prečítanému biblickému textu. Smrť je zaiste pre mnoho ľudí desivá, pretože je to čosi tajomné a neznáme. Pavol sa však smrti nebál, pretože si bol istý, že večnosť bude stráviť s Kristom. Je samozrejme pochopiteľné, že pokiaľ stojíme pred niečím neznámym, prežívame úzkosť. Nuž a pokiaľ máme opustiť ľudí, ktorých milujeme, zraňuje nás to. No pokiaľ veríme v Ježiša Krista, potom môžeme mať rovnako ako Pavol nádej a dôveru, že večný život budeme tráviť s Kristom. Smrť z biblického a kresťanského hľadiska nie je to posledné. Pre tých, ktorí veria v Krista, je smrť iba predohrou k večnému životu s Bohom. Tam náš život bude pokračovať v tele i duchu. Kiež nás táto pevná nádej inšpiruje k tomu, aby sme boli, kým môžeme, kým máme čas, vernými služobníkmi nášho Pána!
Z toho, čo sme doteraz počuli sa zdá, akoby to pozemské nešlo dokopy s tým nebeským. Akoby jedno nevedelo obsiahnuť to druhé. Dokonca akoby jedno protirečilo tomu druhému. Jednoducho je to takto: kým sme na tejto zemi, veríme v Kristov návrat ako aj v život v prichádzajúcom nebeskom svete, ale vidieť ho zatiaľ nemôžeme. Predsa však mu smieme ísť v ústrety s radosťou. Veď samotný Kristus nás touto cestou už predišiel. On sám nám zasľúbil: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? 3 Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja (J 14, 2 – 3)
Milí priatelia, nejde tu teda o silu našej predstavivosti a fantázie. Ide skôr o našu vieru a dôveru v to, že Kristus toto svoje zasľúbenie na konci vekov naplní aj pri nás. Potom pri Ňom uvidíme to, čo sme doposiaľ verili. A ja som si celkom istý, že budeme prekvapení o koľko krajšie a väčšie to tam bude. Dokonca tak, že sa to nedá ani vypovedať a predstaviť si to.
Predsa len, nezabúdajme na jedno! I keď je večný život darom dávaným nám zdarma na základe Božej milosti, Kristus napriek tomu bude súdiť náš život. Na tomto súde budeme odmenení za to ako sme žili. V každom prípade: viera nás neoslobodzuje od poslušnosti. Rovnako tak Božia milosť sa pre nás nikdy nesmie stať výhovorkou našej lenivosti.
Áno, priatelia, pri tom čakaní na Kristov druhý príchod v moci a sláve, pri tom čakaní na večnosť, môže človek strácať trpezlivosť i bdelosť. Môže takpovediac zmalátnieť. Keby sa tak pri nás dialo, nech nikdy nestrácame zo zreteľa, že v momente, keď sme v Krista uverili a prijali Ho do svojho života, večnosť pri nás už začala. A práve táto skutočnosť nech nám dáva silu vytrvať a bojovať až do konca dobrý boj viery. Amen.
Pane Ježiši Kriste, Ty si povedal: Blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili! Prosíme Ťa: Daruj nám vieru, ktorá prijíma všetko čo príde v dôvere, že je to z Tvojej ruky. Amen.
