Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – O večnom dome
Written by radovan on nov 11, 2015 in - No Comments
Predposledná nedeľa v cirkevnom roku – 15. 11. 2015
„O večnom dome“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista!
2 Korinstkým 5, 1 – 10
1 Vieme totiž, že keď bude stan nášho pozemského života strhnutý, máme príbytok od Boha, rukami nezhotovený večný dom v nebesiach. 2 Preto v tomto stane vzdycháme a túžime, aby sme boli zaodetí naším príbytkom z neba, 3 a hoci tamten bude z nás vzatý, nebudeme nahí. 4 Veď kým sme v tomto stane, vzdycháme pod ťarchou, a preto nechceme byť z neho zoblečení, ale priodiati tým nebeským, aby tak život pohltil to, čo je smrteľné. 5 Ten však, ktorý nás práve na to uspôsobil, je Boh, ktorý nám dal Ducha ako závdavok. 6 Sme teda vždy plní dôvery, i keď vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána. 7 Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme. 8 Sme však plní dôvery a chceme radšej odísť z tela a bývať u Pána. 9 Preto či sme doma a či mimo domu, usilujeme sa, aby sme sa mu páčili. 10 Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal, kým bol v tele — či dobré, alebo zlé.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Keď niekto stavia alebo kupuje dom, počíta s tým, že v ňom budú bývať ešte aj jeho deti. Zrejme je len málo takých ľudí, ktorí si nadobúdajú dom len preto, aby oni sami mali kde bývať do konca života. Vnímame to tak, že dom musí prežiť niekoľko generácií. Je to predsa trvanlivý príbytok a investícia na dlhú dobu. Inak je tomu so stanom. Stan je azda najlabilnejší a najnestálejší zo všetkých ľudských príbytkov. Keď niekto stavia stan, uvedomuje si, že v ňom zrejme pobudne len na krátky čas, možno len niekoľko hodín alebo dní, a potom ho opäť zbalí. Stan – to je veľmi provizórny príbytok.
Pravdepodobne každý, kto je už po štyridsiatke, veľmi dobre chápe, prečo aj apoštol Pavol prirovnáva náš pozemský život k bývaniu v stane – v tom nestálom príbytku, ktorý ani nedokáže celkom optimálne človeka ochrániť pred nepohodou. Áno, nikto tu neprebýva natrvalo. Všetci si uvedomujeme, že raz príde deň, keď ten náš stan opäť zbalíme. Azda to jediné, nad čím uvažujeme je to, aby to neprišlo príliš zavčasu. Veď by sme ešte radi čo to zažili : vychovali svoje deti k samostatnosti, priviedli ich ku konfirmácii, k maturite, postrážili vnúčatá, kým pôjdu do školy a tak podobne …
To, že náš život je ako provizórny stan, teda vieme. Vieme i to, že jedného dňa bude strhnutý. Apoštol však predpokladá, že vieme ešte aj niečo iné : Vieme totiž, že keď bude stan nášho pozemského života strhnutý, máme príbytok od Boha, rukami nezhotovený večný dom v nebesiach. Áno, bratia a sestry, večný dom. Na rozdiel od stanu – príbytok trvalý a pevný. No vieme to naozaj? Vieme vskutku o tom, že všetko je pripravené k tomu, aby sme sa mohli nasťahovať? Počítame s tým? Apoštol Pavol to zrejme vedel a počítal s tým. Ale vieme to aj my? Vieme alebo nie?
Nás okrem toho trápi aj niečo iné, priatelia. Ten večný príbytok je snáď už pripravený – ale týka sa to aj mňa? Som ho ja hoden? Som na niečo také pripravený? Pozýva ma doň niekto? Dostaneme sa tam vôbec my ako spoločenstvo? Dostanem sa tam vôbec ja ako jedinec? Pri vchode predsa pravdepodobne bude nejaká kontrola a každý vpustený nebude! Najprv, ako čítame, bude súd – Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu. A tak uvažujeme, ako to na tom súde asi bude vyzerať.
Bratia a sestry, Písmo sväté nás, čo sa súdu týka, nenecháva na pochybách. Každý bude súdený podľa toho, čo v pozemskom živote vykonal. Všetko bude jasné, priehľadné a viditeľné ako za poludňajšieho slnka. Budem tam stáť ja – nahý, bez figového listu svojich domnelých alebo skutočných zásluh. Je to tak ako to i žalmista vyznáva : Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kam utečiem? (Ž 139, 7).
Ale keď ono je toho toľko, čo by som potreboval skryť, či utajiť. Niektoré veci aj sám pred sebou. Sú veci, o ktorých by som si prial, aby navždy upadli do zabudnutia, aby sa o nich nehovorilo, nespomínalo sa na ne, ani na ne nemyslelo. Ale nejde to. Ani medzi ľuďmi to nejde. Nie to ešte na Božom súde. Ten nerešpektuje rozdiel medzi verejným a neverejným. Nestrkať nos do súkromia svojho blížneho, nesliediť po jeho hanbe, zlyhaní, páde, či nedostatkoch – tak by sme sa mali snažiť žiť. Ale ako radi to pritom niekedy robíme! Ako radi súdime, posudzujeme i odsudzujeme. Vďaka Bohu, že nám Hospodin svoj súd nezveril! Nám nie. Našťastie.
Tak komu teda? Pán Boh zveril svoj súd svojmu Synovi, nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Áno, práve Jemu – Tomu, ktorý sa stýkal s hriešnikmi, obedoval s kolaborantmi, rozprával sa s neviestkami. Ten, áno Ten, nás bude súdiť! Súdi nás už dnes – naše okolie, naše deti, naše svedomie. OK, v poriadku. Ale ten posledný súd má v rukách niekto iný! Ten Ježiš, ktorý bol tak pokúšaný ako aj my. Ten ktorý trpel v tele ešte viac než my. Ten, ktorý poznal úzkosť a strach zo smrti. Poznal hroznú opustenosť svojimi najbližšími. Tiež opovrhnutie, nepriateľstvo, nedôveru. Poznal i ťažobu hriechu, keď ju niesol na kríž.
Bratia a sestry, takého sudcu to teda my máme! Ten nás bude súdiť. A položí nám otázku, vlastne ju už položil, kladie nám ju zakaždým, keď počujeme evanjelium, kladie nám ju aj na týchto bohoslužbách : Veríš tomuto evanjeliu? Veríš tomu, že ja som na to prišiel, aby som ťa hľadal, našiel i zachránil? Veríš mi? Prijímaš vo viere všetko to, čo som pre teba podstúpil a vykonal? Alebo sa radšej na súde budeš obhajovať sám, budeš sa odvolávať na svoje životné dielo? Predkladať tam ako dôkazový materiál svoju výnimočnosť, dobré vlastnosti, či ušľachtilé snahy? Tak čo? Každý sám nech sa rozhodne!
Milí priatelia, nedeľu čo nedeľu nám zaznieva evanjelium. Nedeľu čo nedeľu sa opakuje ponuka. Kto ju prijme, kto uverí, bude spasený, zachránený na tom najvyššom súde. Vy, ktorí to všetko vo viere prijímate, máte už dnes záruku toho, že Kristus sám vás prevedie vstupnou kontrolou do Božích príbytkov. A to bez ohľadu na to, či váš pozemský stánok bude strhnutý zajtra alebo o rok či za 10 alebo viac rokov. Umrieť bez viery – to je jediná predčasná smrť!
Komu však Duch Boží vieru dal a ju aj zachováva, ten sa do Božieho večného príbytku dostane. Možnože na tom súde zhorí všetko, čo som v tele vykonal, neostane mi nič, na čom som si zakladal, možno si so sebou do neba nevezmem veľa, iba svoju vieru – malú ako horčičné semienko – ale nepôjdem tam nahý. Odložím nabok všetku svoju výnimočnosť, ale nepôjdem nahý, lebo ten najmilostivejší Sudca, ktorý ma nadovšetko miluje, ,a zahalí do svojho plášťa. Tak ako sme to počuli aj z čítaného starozmluvného textu : Všetci sme boli podobní nečistému a všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho (Iz 64, 5). A : Radovať sa budem v Hospodinovi, nech moja duša jasá v mojom Bohu, lebo ma odel rúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti (Iz 61, 10).
Drahí bratia, milé sestry, keď z nás spadnú naše šaty, neostaneme nahí. On sám nám poskytne svoj plášť. Plášť svojho nekonečného, nepochopiteľného milosrdenstva. Ním zakryje všetku našu porušenosť i nedokonalosť. Jemu chvála a vďaka za to! Amen.
Použité materiály : Pavel Filipi : Kolik zbývá z noci /Kázání/ – Kalich 2006
