Predstavenie Krista Pána
Written by radovan on jan 31, 2016 in - No Comments
Predstavenie Pána Ježiša – 2. 2. 2016
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Židom 2, 14 – 15
14 Keďže všetkých súrodencov spája krv a telo, i on sa stal jedným z nich, aby smrťou zničil toho, čo mal moc nad smrťou, totiž diabla, 15 aby vyslobodil tých, ktorých po celý život zotročoval strach pred smrťou.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
2. Február – ľudovo nazývaný aj ako „Hromnice“, ktorý dnes v cirkvi slávime, je neraz vnímaný ako koniec slávnostného obdobia, ktoré začalo adventom, gradovalo Vianocami, aby sa postupne uzatváralo sviatkom Zjavenia Krista Pána mudrcom a zakončilo sa dnešným dňom. Dnešný malý sviatok vrámci cirkevného roka nás upomína na to, ako bol Ježiš ako malé dieťa predstavený v chráme jeruzalemskom Bohu. Čomu sa teda dnes môžeme z tohto dnešného sviatku, ktorý sa dokonca ani vo všetkých zboroch našej cirkvi nezvykne sláviť, priučiť?
Predovšetkým sa môžeme priučiť tomu, že Pán Ježiš neváhal totálne sa ponížiť a znížiť sa na našu ľudskú úroveň. Samozrejme s jednou výnimkou. On nikdy nezhrešil. On nepotreboval nechať sa predstavovať v chráme Bohu. Veď Boh bol a je Jeho Otcom. S Ním Ježiš predsa trávil celú večnosť. Poznali sa dôverne. To, čo sa deje v chráme teda nie je predstavenie na spôsob : „Dobrý deň, Pane Bože. Ja som nejaký Ježiš, keby si náhodou zabudol, a prišiel som sa Ti dnes predstaviť.“ Ide skôr o to, že Ježiš ako Syn Boží sa s nami ľuďmi chce vo všetkom stotožniť. Naplno prijíma naše človečenstvo, so všetkými jeho obmedzeniami. Stáva sa naplno človekom a na istý čas – čas Jeho pozemského pôsobenia – sa vzdáva všetkých božských výhod a privilégií, ktoré mal pri svojom Otcovi v nebi od večnosti.
Niečo podobné sa neskôr deje v rieke Jordán, kde sa Ježiš necháva pokrstiť Jánom Krstiteľom. My dobre vieme, bratia a sestry, že Jánov krst bol akýmsi symbolom, či dôkazom toho, že krstený človek robí pokánie a verejne pred zástupmi priznáva, vyznáva svoje hriechy, aby následne vodou krstu prijal od Boha očistenie v zmysle odpustenia. Pán Ježiš, nakoľko nikdy nezhrešil, opäť nepotreboval podstúpiť ani tento očisťovací rituál. Nepotreboval odpustenie od Boha, pretože On ako jediný, v plnosti zachoval a dodržal celý Boží zákon. No predsa to robí. Robí to kvôli nám. Nalieha na vykonaní tohto aktu, i keď Ján sa vzpiera a hovorí : „Ty sa chceš dať pokrstiť odo mňa? Ja by som sa mal nechať pokrstiť od teba!“ No Ježiš reaguje slovami: „Nechaj to teraz tak. Patrí sa nám vykonať všetko, čo je spravodlivé.“
Áno, drahí priatelia, nič z toho Ježiš nemusel absolvovať. Napriek tomu to však spravil preto, pretože tak to bolo spravodlivé. Ináč povedané : Taká bola vôľa Jeho Otca, ktorú Ježiš naplnil do posledného detailu. Všetko to spravil pre našu spásu, pre našu záchranu. Práve tak to totiž Jeho Otec naplánoval. Nuž a vyvrcholením toho všetkého, čo Ježiš nemusel, a predsa to spravil, je Jeho obetná, zástupná smrť za hriech sveta. Tak Ježiša napokon identifikuje aj samotný Ján Krstiteľ, Ježišom považovaný za najväčšieho proroka : „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“
Tak predstavenie malého Ježiša v chráme, ktoré si dnes pripomíname, tak Jeho pokrstenie Jánom v rieke Jordán, tak Jeho zástupná smrť na kríži golgotskom je potvrdením jedného a toho istého: Ježiš, Syn Boží, je ochotný a pripravený sa za nás ľudí obetovať. Je ochotný a pripravený položiť za nás svoj svätý život ako dokonalú obeť zmierenia a zomrieť za nás.
Výpoveď z listu Židom, ktorá nám dnes slúži ako kázňový text, nie je síce dlhá, ale o to jednoznačnejšia. Pokračuje v duchu, ktorý som v kázni nastolil. Je pre nás ďalšou odpoveďou na to, prečo sa Ježiš stal človekom a prečo toto všetko pre nás vykonal. Pre list Židom je to inak typické, že jeho pisateľ dokáže na krátkom priestore povedať veľa. Tak je tomu aj v tomto prípade, kedy sa na malom priestore dozvedáme dosť veľa o nás ľuďoch na jednej strane i o milujúcom Bohu, ktorý sa nad nami zmilúva, na strane druhej.
V prečítaných slovách autor listu Židom objasňuje spôsob, ako sa Syn Boží stal bratom nás – ľudí. Stalo sa to tým, že prijal našu krv a telo – t.j. našu krehkú a smrteľnú prirodzenosť. Prijal ju predovšetkým preto, aby mohol zomrieť, a tým načisto zmeniť zmysel, či význam ľudskej smrti. Bratia a sestry, Ježiš na seba berie ľudské telo, aby nás priviedol vyššie, do vyšších sfér, do vyšších dimenzií bytia, ktoré sú nám, ľuďom, zatiaľ neznáme a z vlastných síl nedosiahnuteľné. On je schopný vykonať to, čo ľudia nedokážu. Prostredníctvom svojej smrti tak Syn Boží dokazuje dvojaké víťazstvo : prvé je víťazstvo nad kozmickými mocnosťami. Druhé víťazstvo je vyjadrené ako premena ľudského ducha. Pozrime sa v tejto chvíli na tieto skutočnosti bližšie!
Víťazstvo nad kozmickými deštrukčnými mocnosťami. Keďže list Židom už ďalej o diablovi nikde nepojednáva, pisateľ listu ho s najväčšou pravdepodobnosťou vníma ako predstaviteľa kozmických deštrukčných síl, ktorý bojuje proti spravodlivým na zemi. Tento boj sa prejavuje aj tým, že každý človek v sebe má akoby zafixované jedno: Celý náš pozemský život je zatienený realitou vlastnej pominuteľnosti. Táto realita je ako tmavý tieň, ktorého sa my ľudia nevieme zbaviť. Snažíme sa realite smrti vyhnúť tým, že sa venujeme práci, koníčkom, záľubám. Snažíme sa žiť naplno a užívať si život. No pred smrťou a jej temnou realitou ujsť nedokážeme. Spravodlivých sa však na konci zastane Mesiáš a diabla premôže. A pretože je diablovo pôsobenie úzko spojené so smrťou, víťazstvo nad ním súčasne znamená aj víťazstvo nad smrťou. Bratia a sestry, všetky Ježišove zázraky, uzdravenia a najmä exorcizmy – teda uzdravenia ľudí posadnutých démonmi, či diablom – sú jednoznačným dôkazom Ježišovej prevahy i víťazstva nad diablom a jeho mocou.
Drahí priatelia, toho, ktorý ovláda ľudí smrťou – diabla – premôže Ježiš skrze smrť. Je zaujímavé vedieť, že Ježiš nepremôže smrť tým, že sa jej vyhne. Že pred ňou utečie. Že sa utají a stiahne sa zo spoločenského života. Nepremôže smrť ani tým, že je prikáže, aby zmizla, resp. zanikla. Premôže ju tak, že ju sám zakúsi, podstúpi ako každý človek. Toto Kristov víťazstvo v prospech Jeho bratov, teda nás ľudí, má pre nás dnes vážny psychologický význam. Ježiš zomrel, aby ľudí premenil zvnútra. Ježiš zomrel, aby nás uzdravil z emociálneho spútania, ktoré ľudí nivočí od pádu do hriechu, od vyhnania prvých ľudí z rajskej záhrady. Tým spútaním nie je nič iné než strach pred smrťou, strach zo smrti, ktorý nás zotročuje počas celého života.
Bratia a sestry, biblickí autori len zriedkavo hľadia smrti do tváre. Strach zo smrti nájdeme o to častejšie pri gréckych a rímskych spisovateľoch. Majstrovské je v tomto zmysle vyjadrenie známeho Filóna : „Má sa za to, že nič tak nedokáže zotročiť myseľ než strach zo smrti kvôli túžbe po živote.“ Podľa antických autorov strach vrhá človeka do otroctva, zbavuje ho odvahy a zmužilosti.
Pisateľ listu Židom v tejto súvislosti hovorí o strachu zo smrti, ktorý pretrváva po celý život. Jedná sa teda o chronický strach, ktorý zásadným spôsobom určuje a ovplyvňuje všetky rozhodnutia človeka. Pán Ježiš sa preto nechal predstaviť v chráme ako dieťa, preto sa nechal pokrstiť, preto prijal cestu utrpenia, preto za nás položil svoj život a zomrel, preto kvôli nám z mŕtvych vstal, žije a viacej neumiera, aby sme sa my ľudia už smrti a jej hroznej moci viacej báť nemuseli. Je tu totiž niekto mocnejší ako ona. Je tu niekto, kto ju svojim zmŕtvychvstaním porazil. V tomto Ježišom vzkriesení my dnes vidíme mocný základ a predpoklad i toho nášho, vlastného zmŕtvychvstania. Veď tak nám to zasľúbil sám Pán Ježiš : „Ja žijem. I vy budete žiť.“ A že Jeho slovám môžeme veriť, to nám dokázal svojim životom, vzdaním sa svojej slávy, svojim ponížením, obeťou, smrťou i vzkriesením. Jemu chvála i sláva za to!
Smrť nás už teda nedrží nemilosrdne vo svojej moci. My síce vieme, že raz zomrieť budeme musieť, no vieme ešte aj niečo iné. A síce : V Ježišovi došlo k preskupeniu síl. Od Jeho narodenia má prevahu „Boží tábor“. On, ktorý prišiel z večnosti a narodil sa do nášho času, nás vykúpil z moci smrti. Zaplatil za nás cenou vlastného života. Tým vlastne moc smrti zdiskreditoval. Veď smrť si mohla robiť nárok len na hriešnika. Tak to čítame v Písme svätom : „Človek, ktorý hreší, zomrie.“ A na inom mieste apoštol Pavol píše : „Odplata za hriech je smrť.“ Keď sa však dobrovoľne vzdáva života a zomiera niekto, kto by z princípu zomrieť nemal, nie je to víťazstvo smrti, i keď by sa to takto mohlo zdať, ale jej porážka. Moc smrti je porazená smrťou dokonalého Božieho Syna. Moc smrti je porazená mocou Božej spravodlivosti, lásky a milosrdenstva voči hriešnikom. A tak tí, ktorí tomu veria, sa už počas pozemského života môžu tešiť z účasti na sláve večnosti.
Bratia a sestry, vtedy dávno v Jeruzalemskom chráme, sa vo viere a poslušnosti žijúcim Márii a Jozefovi ako aj Simeonovi a Anne dostáva od Boha možnosti aspoň na chvíľku nahliadnuť do tohto Božieho dokonalého plánu. Syna Božieho to síce bude stáť život, ale nám sa realita večného života otvorí naplno. Vďaka Bohu za tento jeho veľký plán!
Na prvé zdanie – aký maličký, skoro až bezvýznamný sviatok! A koľký úžitok, koľká vnútorná radosť, nádej, pokoj i vďačnosť voči Ježišovi z Neho plynú! Amen.
