Silvester – v Tvojej ruke sú moje časy
Written by radovan on dec 28, 2016 in - No Comments
Uzávierka občianskeho roku – Silvester – 31. 12. 2016
„… v Tvojej ruke sú moje časy …“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Žalm 31, 15 – 16
15 Ja len tebe dôverujem, Hospodin. Povedal som: Ty si môj Boh. 16 V tvojej ruke je môj čas. Vytrhni ma z moci nepriateľov a prenasledovateľov.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Koniec roka a úvahy o plynutí rokov obracajú našu pozornosť k času. Je fakt, že o čase sa toho napísalo, nahovorilo, ale aj naspievalo doposiaľ veľmi veľa. Vtrepať všetky tie múdre výroky filozofov a intelektuálov o čase a jeho plynutí do jednej kázne snáď ani nie je možné. Ja preto dnes chcem o čase hovoriť v súvislosti s čakaním. Dá sa povedať, že náš čas, čas nášho života je okrem mnohých iných vecí aj časom čakania. Čakáme na to, kým vyrastieme, kým budeme dospelí. Čakáme, kým získame to, či ono. Čakáme, kým dosiahneme to, o čo sme sa tak veľmi usilovali. Alebo čakáme, či budeme zbavení toho, čo nás trápi. Nuž a na konci života zas čakáme svoj individuálny koniec.
Predsa však, pravda je taká, že niekedy čím viac sa o niečo usilujeme, tým menej sa nám to darí. Čas uteká a i napriek našej snahe sa v našom živote nič výrazne nemení. Je to taký zvláštny životný paradox. So smútkom konštatujeme, že náš čas je neraz časom nestabilným, nestálym a neistým. Čas nám rýchlo preklzáva akoby pomedzi prsty. Je ako rieka, ktorá plynie a nedá sa zastaviť. Práve riekou sa pri porovnaní s časom inšpiroval grécky filozof Herakleitos z Efezu, ktorý povedal : „Nikdy nevstúpiš do tej istej rieky. Panta rei. Všetko plynie.“ Čas teda nevieme zastaviť ani ho ovládnuť.
Okrem toho, počas plynutia času svojho života mnohokrát aj zlyhávame a nie vždy ho vieme naplniť tými správnymi vecami. Čím hlbšie sa nad tým zamýšľame, tým viac je nám jasnejšie, že svoj čas, jeho plynutie a tiež jeho obsah, nemáme celkom ako ľudia vo svojich rukách.
Kto teda má v rukách náš čas, milí priatelia? Na túto otázku nám dnes dáva odpoveď žalmista, ktorý vyznáva : V tvojej ruke je môj čas. Tento výrok by sme dnes zrejme mohli poňať ako taký povzdych, ako rezignáciu, niečo na spôsob : Nuž áno! Už je to raz tak! Náš čas, jeho beh, dobré i zlé, ktoré nám prináša, aj samotný jeho koniec – to všetko je v Božích rukách. Čo sa s tým dá robiť? Nejako sa s tým musíme zmieriť. Nejako sa s tým musíme naučiť žiť…
Znie to síce dosť múdro, ale práve takéto poňatie času je presne to, čo žalmista na mysli nemal, keď písal svoje vyznanie. Jeho výrok je práveže skôr radostné vyznanie! A síce v zmysle : Je to úžasné a dobré, Bože, že môj čas je práve v Tvojich a v žiadnych iných rukách. Kým sa však k tomuto dopracoval, niečo ho to stálo. V akých súvislostiach teda žalmista píše svoje slová, milí priatelia?
O 31. žalme vieme, že v ňom ide o prosbu, dôveru, ale aj vďačnosť človeka, ktorý sa ocitol v smrteľnom ohrození. Začína sa opisom toho, ako a čím bol žalmista ohrozený. Vyznáva, že mu odišlo zdravie, jeho životná sila sa vytratila a kosti mu vyprahli. To samozrejme ovplyvnilo aj jeho spoločenské postavenie. Všetci, dokonca aj vlastná rodina a kamaráti sa nad ním pozastavujú a pýtajú sa, prečo asi takto dopadol. Všetci ho v podstate už odpísali a nedávajú mu žiadnu šancu. Autor týchto slov sa teda ocitol v situácii, ktorú dobre vyjadruje známa ľudová múdrosť : „V núdzi poznáš priateľa.“
Čo človek zvykne robiť v podobnej situácii, bratia a sestry? Nuž, pravdepodobne sa snaží sám sa zachrániť a pomôcť si, tak ako sa dá. Bráni sa, hľadá pomoc, spojencov. Medzitým neraz aj rezignuje, upadá do strachu, pochybností, zúfalstva, depresie a skepsy. Chytá sa kadečoho, čo by mu mohlo pomôcť a posunúť ho v riešení problému ďalej. Opäť niečo na spôsob toho známeho : „Topiaci sa aj slamky chytá.“ Áno, priatelia, takto poväčšine jednáme my.
Čo však robí žalmista – na rozdiel od nás? Všetko svoje trápenie, dokonca aj samého seba odovzdáva do rúk Bohu. Keby sme slová dnešného kázňového textu preložili z hebrejčiny podľa jeho skutočného zmyslu, zneli by asi takto : Ale ja, napriek všetkému, som sa spoľahol len a len na teba, Hospodine! Povedal som si totiž : Len Ty sám si môj Boh, a preto v Tvojej ruke, a nikde inde, je môj čas. Vytrhni ma z rúk mojich nepriateľov a od tých, ktorí ma prenasledujú!
Drahí priatelia, obsah žalmistovho vyznania sa stane ešte zreteľnejším, pokiaľ si ho rozvedieme do protikladov, teda : Čo robí žalmista a čo robia iní? Iní sa spoliehajú na seba, on na Boha. Iní si hovoria : Dokážeme to! Ale tiež : Nedokážeme to! Žalmista si hovorí : Ja Ti predsa patrím, ty si môj Boh, a preto sú predsa v Tvojej ruke a v žiadnej inej moje časy i môj údel. Teda všetko čo mám a kým som. Tam, kde si iní zúfajú alebo si naopak dodávajú odvahu pomocou klamnej autosugescie, naivného vsugerovania si, že všetko bude nakoniec predsa len dobré, je žalmista až nepríjemne realistický : Ja už sám nedokážem nič! Ani utiecť pred tým všetkým nedokážem! A predsa to nie je koniec, pretože si tu Ty, môj Bože! Vytrhni ma zo záhuby, z márnosti i z moci ničoty!
Bratia a sestry, týmto porovnaním sa teda veľmi pekne ukazuje rozdiel medzi žalmistom na jednej strane a človekom na strane druhej. On nehľadá ľudskú pomoc, my áno, a to stále znova a znova. On sa nechce sám brániť ani ospravedlňovať. Z ničoho neobviňuje Boha. Naopak! Jasne a pravdivo vníma svoju situáciu, biedu i stratenosť. A predsa dôveruje Bohu, nuž a táto dôvera vo zvrchovaného Boha ho oslobodzuje od panického strachu, v ktorom sa neraz my ocitáme. Žalmista prijíma svoje hranice i svoj život ako časovú lehotu. Prijíma pokojne svoj údel. Vie, že aj keď je to nejeden raz údel ťažký, predsa len – nie je nezmyslený. Jeho život má svoj cieľ, ktorý mu určil Boh. Drahí priatelia, toto pochopenie vlastnej ohraničenosti i svojho údelu sa dnes môže stať veľkou pomocou pre každého jedného z nás.
Takéto odovzdanie všetkého do Božích rúk však neostáva len pri tomto pozemskom živote. Ono vedie až na hranice smrti, dokonca až k smrti samotnej. Ba čo viac, až za smrť. Som predsa v Tvoje ruke, Bože, i keď sa zdá, že som už načisto v rukách nepriateľov, intríg, posmeškov, úkladov a smrti. Zdá sa, že som v očiach ľudí odpísaný, odrovnaný. Kiež sa Tvoja moc zjaví v tom, čo so mnou bude ďalej, v mojom ďalšom príbehu, v mojej budúcnosti! Všetko to záleží už len na Tebe, Bože!
Pravda je taká, milí priatelia, že my sa takto často nemodlíme. Zrejme iba zriedkavo. Tak sa dokáže modliť iba služobník, ktorý sa bez výhrad a podmienok, celkom a bezhranične odovzdal Bohu. Stará zmluva nám pred oči stavia túto rolu Služobníka. Mnohí ju „hrali“, ale ani jeden ju nesplnil. Až Ten, ktorý na kríži povedal : Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. Nie je to pritom nič iné ako citát z nášho 31. žalmu, kde v jeho 6. verši žalmista vyznáva : Svojho ducha zverujem do tvojej ruky. Vykúpil si ma, Hospodin, verný Bože. Tým sa chce poukázať na jedno, bratia a sestry : ten žalmista a modlitebník v jednej osobe, je predovšetkým a v celej plnosti náš Pán Ježiš Kristus.
Toto je celkom pekný výklad, milí priatelia. Predsa však, nevzďaľuje nás takýto výklad od samotného textu? Osobne si myslím, že v takomto výklade prečítaných slov sa pre nás skrýva nádherné evanjelium, dobrá správa, ktorá nám chce zaznieť práve dnes, keď končíme ďalší rok svojho pozemského života. To evanjelium by sa dalo vyjadriť možno aj takto : Nemusíme byť najprv iní a lepší, aby o nás Boh prejavil záujem. Nemusíme byť najprv sami od seba ako Kristus, ale smieme sa Kristovi odovzdať. Jeho vyznanie : Svojho ducha zverujem do tvojej ruky. Vykúpil si ma, Hospodin, verný Bože – sa potom môže stať i naším osobným vyznaním. Čo je k tomu potrebné? Iba to, človeče, aby si pochopil svoju životnú biedu ako Boží dar, prostredníctvom ktorého ťa Boh oslobodzuje pre Krista a približuje ku Kristovi.
Drahí bratia, milé sestry, až keď sa na tieto súvislosti pozeráme z tejto perspektívy, ukazuje sa, na akého Nepriateľa, či nepriateľov sa tuná vlastne myslí : Je to Nepriateľ, resp. nepriatelia toho Služobníka, o ktorom je reč, nie naši. Nie sú tu pre nás nepohodlní ľudia. Naopak! Je to všetko, čo nás od nášho Pána vzdiaľuje. Sú to naše postoje, záujmy, zlé mocnosti, ktoré sa neraz veľmi rafinovane stávajú medzi nás a Krista. Je to všetko, čo sa Jemu samotnému stavia do cesty, kedykoľvek k nám prichádza ako náš Spasiteľ a chce Ho to znova a ešte dôkladnejšie odpratať, nielen do hrobu telesného, z ktorého už raz povstal, ale skôr do hrobu zabudnutia, z ktorého vraj už nepovstane. Tak to hovoria tí, ktorí sa snažia stoj čo stoj Krista z tohto sveta „odpratať“. Ale On znovu povstáva, znovu prichádza. Mocou svojej lásky sa ujíma všetkých, ktorí sú spútaní hriechom, biedou, nestálosťou, márnosťou a vytrhuje ich z moci Nepriateľa, ktorým je satan.
Drahí bratia, milé sestry, pokiaľ ideme s Ním, žijeme s Ním a zostávame s Ním, smieme navzdory všetkému v nás i okolo nás, i na konci starého roku, na prelome časov pokojne a smelo vyznávať : 15 Ja len tebe dôverujem, Hospodine. Povedal som: Ty si môj Boh. 16 V tvojej ruke je môj čas. Vytrhni ma z moci nepriateľov a prenasledovateľov. Amen.
Použité materiály : Jan Heller – Stezka ve skalách /Kalich/
