Spomienkové sl. Božie – 100. výročie ukončenia 1. svetovej vojny – právo posledného slova
Written by radovan on nov 03, 2018 in - No Comments
Spomienkové služby Božie pri príležitosti 100. výročia ukončenia 1. svetovej vojny – 4.11.2018 – Dobšiná
„ … právo posledného slova …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Micheáš 4, 1a. 3b – 4
1 V posledných dňoch … prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože; národ nepozdvihne proti národu meč a už sa nebudú učiť vojne. 4 Každý bude sedieť pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nik ho nevydesí. Lebo ústa Hospodina mocností prehovorili.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi, vzácni hostia, milí priatelia!
Je nesporný fakt, že naša spoločnosť žije v posledných dňoch dvoma intenzívnymi skutočnosťami. Obidve sa pritom týkajú histórie. Obidve však významne poznačili životy ľudí, resp. generácií ľudí nielen vtedy, keď sa odohrali, ale aj počas mnohých rokov neskôr. Prvou udalosťou bolo 100. výročie založenia Česko – Slovenskej republiky, ktoré sme si ako národ pripomenuli koncom mesiaca október. Nuž a druhou udalosťou je pripomenutie si 100. výročia ukončenia 1. svetovej vojny, ktoré si pripomíname práve v týchto novembrových dňoch. Toto okrúhle výročie si chceme pripomenúť aj dnes, tu v tomto Božom chráme, tu v tomto meste. A to spomienkovými bohoslužbami a vzdaním úcty vojakom, pochádzajúcim z Dobšinej, ktorí svoj život v tzv. Veľkej vojne položili a mená ktorých sa nachádzajú aj na pamätnej tabuli v presbytériu nášho chrámu.
Drahí priatelia, dovoľte mi v úvode najprv skonštatovať niekoľko historických faktov ohľadom tejto udalosti : Prvá svetová vojna, ktorá zasiahla veľkú časť sveta, odohrávajúca sa v rokoch 1914 – 1918, bola dovtedy najväčším vojnovým konfliktom v ľudských dejinách. A to nielen počtom krajín, ktoré sa zapojili do bojov, ale aj počtom obetí a výškou materiálnych škôd. Obe bojujúce strany použili nové zbrane. Takto napríklad v apríli 1915 zaviedla nemecká armáda chemické zbrane. Briti zas ako prví v septembri 1916 použili tanky v bitke pri Somme. Neskôr sa k tomu pripojili ponorky a samozrejme letectvo, najskôr na prieskum, neskôr aj na bombardovanie.
Bratia a sestry, nemožno povedať, že by vojna prišla neočakávane. Situácia v Európe sa podobala sudu s pušným prachom: na rozpútanie pekla stačila jediná iskra. Tou iskrou, ktorá rozpútala 4 roky trvajúcu vojnu bol úspešný atentát člena organizácie Čierna ruka Gavrila Principa na následníka rakúsko- uhorského trónu Františka Ferdinanda d Este a jeho manželku v Sarajeve 28. júna 1914. Skutočnú príčinu vypuknutia 1. svetovej vojny však treba hľadať inde. A síce v spore medzi európskymi veľmocami združenými do dvoch spolkov: do tzv. Trojspolku, ktorý tvorili : Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko a tzv. Dohody, ktorú tvorili : Veľká Británia, Francúzsko a Rusko. Príčinou sporu bola v podstate snaha o zisk čo najväčšieho množstva kolónií. Je azda dobre vedieť, že medzi dovtedy najväčšie koloniálne veľmoci patrila Veľká Británia a Francúzsko.
Milí priatelia, dnes, 100 rokov po ukončení 1. svetovej vojny, si musíme celkom otvorene povedať jedno : Vojny, nech už vypukli z akéhokoľvek dôvodu, sú tmavými miestami v dejinách. Za vojnami sa vždy skrýval boj o moc, boj o väčší kus zeme pod slnkom. Nebolo tomu inak ani v prípade 1. svetovej vojny. Príčinu jej vzniku teda možno hľadať predovšetkým v rozpínavosti európskych krajín, v ich túžbe získať viac a podmaniť si čo možno najväčší kus sveta.
Nikdy sa však boje neodohrávajú len medzi predstaviteľmi štátov. Preto sú do bojov často zapletení i nevinní civilisti: deti, ženy a starí ľudia. Tí, ktorým je viac-menej jedno, či si ich panovník podmaní jednu, alebo šesť krajín. Oni však musia trpieť najviac. Nevedia, čo bude s nimi. Náklady na vojnu sú vysoké, štáty tlačia čoraz viac peňazí aby splatili dlhy, ale hodnota peňazí klesá, ceny rastú, a na svete je inflácia. To bol ináč typický obraz v mnohých krajinách po vojne. Zlé životné podmienky počas vojny sa odrazili aj na zdravotnom stave obyvateľstva – v roku 1919 prepukne v Európe epidémia chrípky, ktorej podľahnú ďalšie milióny ľudí. Mnoho mužov, ktorí sa zúčastnili bojov na frontoch, sa nedokáže normálne včleniť do spoločnosti. V literatúre sa skupina takýchto autorov nazýva ako tzv. „stratená generácia“. Každý z nich sa z frontu vracia ako niekto iný. To, čo tam zažili nemôže nepoznačiť ich život. Každý deň vidieť, ako niekto, neraz aj blízky priateľ, umiera …
Milé sestry, drahí priatelia, dnes však vo svojom príhovore nechcem ostať len na rovine historických faktov. Mám za to, že zakaždým, keď si pripomíname akúkoľvek udalosť v našich dejinách, či už príjemnú, ale možno ešte skôr menej príjemnú, si musíme klásť otázku : Čo nám, súčasníkom, chce odkaz z minulosti povedať? Čomu nás chce naučiť? Čoho by sme sa mali vyvarovať, aby sme neskončili rovnako?
V úvode kázne som prečítal text z proroka Micheáša, ktorý v našom evanjelickom preklade nesie názov ako „Mesiášska ríša pokoja“. Jedná sa o opis stavu bez vojen, bez bojov, bez medziľudských zápasov. Predtým než sa dopracujeme k tejto budúcnosti, ktorú pre nás pripravuje samotný Hospodin, by bolo azda dobré poukázať si na to, prečo takýto stav vôbec vznikol. Biblia – Písmo sväté vidí za všetkými vojnami, bojmi a zápasmi v ľudských dejinách neposlušnosť prvých ľudí – Adama a Evy v rajskej záhrade. Samotná neposlušnosť pritom spočívala v jednom jedinom nerešpektovaní Božieho nariadenia. No práve táto jedna „chybička“ zvrátila celý ďalší beh dejín. Na scénu totiž nastupuje faktor hriechu. Od tej chvíle, povedané slovami apoštola Pavla, má síce človek neraz i vôľu k dobrému, ale nemá síl, aby to dobro zrealizoval. V medziľudských vzťahoch sa objavuje strach – a to tak z Boha ako aj druhého človeka. Človek druhého človeka prestáva vnímať ako partnera a vidí v ňom skôr svojho konkurenta. Takto sa človek človeku doslova stáva vlkom. V medziľudskom spolužití sa však vplyvom hriechu objavujú aj ďalšie negatívne fenomény : závisť, nedôvera, pochybnosti, upodozrievanie, pomstychtivosť, nenásytnosť, branie spravodlivosti do vlastných rúk. A my už tušíme, že táto konštelácia nemôže dopadnúť dobre. A v podstate nikdy v dejinách ani dobre nedopadla. Človek, pokiaľ toho druhého vníma ako svoj problém, ako svojho konkurenta, nepriateľa, či protivníka, túži opäť pod vplyvom hriechu iba po jednom: zbaviť sa ho. Tak to vidíme už v prvej vražde, ktorú nám Biblia zaznamenáva. Jedná sa dokonca o bratovraždu, keď starší Kain násilím berie život mladšiemu Ábelovi. Človek pri odstraňovaní svojich nepriateľov vie byť veľmi vynaliezavý, krutý, zákerný a krvilačný. Akoby v sebe v danej chvíli načisto vymazal ten Boží obraz, na ktorý bol stvorený … Od tej nešťastnej chvíle v raji sa to takto tiahne v podstate celými ľudskými dejinami.
Drahí priatelia, cítime v tejto chvíli, že sme sa ako ľudstvo dostali do slepej uličky, do bludného kruhu, z ktorého sa sami svojou pevnou vôľou alebo veľkolepými ideálmi nedokážeme sami vymaniť. Veď opäť jasne nám o tom svedčia ľudské dejiny. Ľudia v jednej chvíli podpisovali mierové zmluvy, prímeria a pod., no na druhej strane už vymýšľali a pripravovali sa na nové vojnové strety. A tak sa pýtame : Existuje v tejto pre hriešneho človeka neutešenej situácii nejaké východisko?
Áno, bratia a sestry, existuje. To východisko, to riešenie však nie je v našich ľudských silách a možnostiach. To, čo sme my ako ľudia pokazili, to môže dať do poriadku iba Boh. A on to aj robí. Posiela na tento svet svojho Syna a ten svojim životom a dielom zmierenia poráža všetkých odvekých nepriateľov ľudstva : hriech, satana i smrť. Áno, títo nepriatelia stále ešte mocne úradujú v tomto svete. Ale od chvíle Ježišovej obete na kríži Golgoty, ktorá utíšila a zmierila Boží svätý a spravodlivý hnev nad hriechom človeka, od momentu Jeho mocného zmŕtvychvstania, to všetci títo nepriatelia majú definitívne zrátané. Áno, ešte môžu napáchať mnoho zla, ale ich koniec je neodvratný. Náš už nebohý profesor teológie pán Igor Kišš tento zvrat zvykol prirovnávať k jednej veľkej bitke, ktorá sa odohrala pri Stalingrade počas 2. svetovej vojny, známej tiež ako „stalingradský kotol“. Od tej chvíle nemecká armáda ťahala takpovediac za kratší koniec. Porážka armády generála Pavlusa bola predzvesťou porážky celej nemeckej armády. Áno, tá pri ústupe ešte napáchala množstvo krívd, dopustila sa množstva neprávostí a pripravila o život množstvo nevinných obetí, no jej koniec bol nezastaviteľný. Nuž a tak tomu je aj s tými odvekými nepriateľmi ľudstva i človeka ako jednotlivca – s hriechom, satanom i smrťou. Ešte bojujú, ešte páchajú krivdy, ešte pripravujú o život. No v Božom pláne nie skaza, nie smrť majú posledné slovo. Je to Boh, kto si ponecháva právo posledného slova.
Nuž a ako znie to posledné slovo v dejinách, to nám krásne zaznamenáva prorok Micheáš : 1 V posledných dňoch … prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože; národ nepozdvihne proti národu meč a už sa nebudú učiť vojne. 4 Každý bude sedieť pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nik ho nevydesí. Lebo ústa Hospodina mocností prehovorili. Bratia a sestry, až keď bude pri poslednom súde definitívne odsúdené a zničené všetko, čo je v rozpore s Božím zákonom a Jeho vôľou, nastúpia namiesto zbraní pluhové radlice a vinárske nože, ako symboly pokojnej práce, ktorá zaisťuje život. Všetky boje a vojny sú totiž znakom stavu ľudstva, ktorý by sa dal označiť aj ako „stav pod hriechom“. Až keď sa skončí tento „stav“, možno očakávať čas bez nich.
Ako už bolo povedané, tento dokonalý a definitívny stav pokoja môže nastoliť len samotný Boh. No my pritom nemáme sedieť so založenými rukami. Každý z nás je pozvaný, aby sa stal šíriteľom pokoja, zmieru, tolerancie a odpustenia – najprv vo svojej rodine, potom v rodine cirkvi a napokon aj v rodine svojho národa. Pritom všetkom ale majúc na mysli, že definitívne riešenie je iba v Bohu a v Jeho rukách.
Nakoniec by som sa rád zastavil pri obraze, ktorý nám zrejme veľa nehovorí : Každý bude sedieť pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nik ho nevydesí. Vínna réva bola v staroveku vnímaná ako strom života. Figovník naproti tomu sa pokladal za strom smrti. Na stránkach Starej zmluvy sa pritom obidva výrazy viackrát objavujú vedľa seba. V tomto spojení akoby predstavovali dva póly : život a smrť. Sedieť pod obidvoma stromami naraz znamená, že je zrušené nepriateľstvo, ktoré je oddávna medzi životom a smrťou. Nastala radikálna zmena – život už nie je ohrozovaný smrťou …
Bratia a sestry, prorok Micheáš vie, že tento spravodlivý, pokojný a bezpečný svet si človek nevybuduje sám. Pozná totiž biedu sveta a ľudskú nemohúcnosť v tomto smere. Vie však aj niečo iné : Boh je schopný aj napriek ľudskej vzbure vybudovať si kráľovstvo pokoja, spravodlivosti a lásky v nebesiach. Je to istota viery. Dnes, drahý priateľ, si i ty pozvaný k tejto viere. K viere, že o čom Boh raz rozhodol, to sa stane, i keď prítomné okolnosti tomu zatiaľ možno ešte nenasvedčujú. No Boh pozná správny čas. Keď ten nastane, potom svoj víťazný plán v plnosti a dokonalosti zrealizuje … Lebo ústa Hospodina mocností prehovorili. Amen.
